Mám pocit, že som zbytočná

A kúp si magnerot doplnis horcik

@marcellka32 3 deti sú už pubertiaci, respektíve čoskoro dospeláci, najmenšie dieťa má 6 rokov. Ľúbim svoje deti, ale už ma nebaví každý deň pri najmladšom dieťati počúvať 100x kam idem (hoci idem iba z izby do izby, do záhrady, na wc..) keď je choré som s dieťaťom nonstop..

@rudolfko22 objednala som sa k psychologičke, vraj psychiatra netreba ak ešte nie som na liekoch.. A dopovať sa liekmi nechcem.

@marcellka32 horčík užívam, nie magnerot, ale magnesii galvex..

Máš aj muža či si na nich sama?máš finančné problémy?
Toto je na psychiatra...chod hneď aj, keď čakacie doby sú dlhé určite Ta niekto zoberie .Psychológ je fajn, ale myslím, že už potrebuješ lieky na nakopnutie.
Asi si vyhorela...skús robiť niečo čo Ti robí radosť spraviť tie dni iné...

@rudolfko22 ona potrebuje nakopnúť povzbudiť antidepresívami, Diazepam je ukludnovak.asi sa presilila všetku silu a energiu dávala do rodiny a na seba zabudla

@marcellka32 ak chceš môžeš si ma pridať na fb a môžeš kedykoľvek napísať keď sa budeš takto cítiť, chodím na terapie a beriem antidepresíva čiže viem aké to je.

@lucy1801 asi autorke si chcela napísať

Nie si zbytocna, pre tvoje deti znamenas cely svet 🙂

@marcellka32 áno prepáč, nevšimla som si 😅

@luccija muža mám. Je odo mňa o viac než 20 rokov starší. Sme spolu 18 rokov..
Myslím ale, že hoci muža mám o deti sa veľmi nezaujíma, je to ten typ, pre ktorého neexistuje nikto iný, len on. Myslím tým, že on vie všetko urobiť najlepšie atď.. . Prispieva na domácnosť, vlastne sa teraz stará o všetko sám, ale keď sa pohádame vyčíta mi, že nič nerobím, že som lenivá atď.. Pritom viem robiť mnoho vecí, domácich prác aj prácu muža si zastanem.. Samozrejme, neviem robiť všetko, ale snažím sa.. Finančné problémy.. Dá sa povedať, že áno. Počas kovidu som minula na prežitie všetky úspory, momentálne domácnosť ťahá muž. Prácu si hľadám, bohužiaľ zatiaľ bezvýsledne a myslím si, že aj keď ma niekde zavolajú na pohovor, neuspejem. Mám sociálnu fóbiu a hoci sa veľmi premáham zo všetkého mám strach. Od malička mi bolo vtĺkané, že som nikto, že nič neviem, nič v živote nedosiahnem.. A tiež veľkú rolu v tom celom hrá moje najmladšie dieťa, ktoré už je síce v predškolskom veku, no stále je kvôli chorobe viac doma ako v škôlke. A nie absolútne mi ju nemá kto postrážiť, prizrieť, pretože bývame na samote, moja mama a sestra sú psychiatrické pacientky, zvyšok súrodencov žije v iných mestách a aj tak tie rodinné vzťahy sú naštrbené, otec mi nežije a nežijú ani rodičia môjho muža.
Syndróm vyhorenia som mala cca 3 roky dozadu, tam mi pomohla psychologička, vtedy to bolo iné ako dnes.. To, čo mi robilo radosť bola moja práca, no dá sa povedať, že zákazníčky mi ju viacmenej zhnusili svojimi prehnanými požiadavkami a nechuťou spolupracovať na tom, kde to bolo potrebné.. Teraz ma už nebaví a nerobí mi radosť úplne nič.. Do toho všetkého moja dobrá kamarátka leží v nemocnici s rakovinou a vraj má veľmi zlú prognózu..
@miroslava21 nemyslím si.. Pubertiaci mi to patrične dávajú najavo..

Takže už nechceš robiť čo si robila?
Žena, ktorá má 4 deti a podnikala nie je tak márna ako si myslíš🙂veľa ľudí padlo na hubu kvôli Covidu pomaly sa rozbehnes, alebo niečo nájdeš.Chore dieťa je na nervy to chápem.Muz bude kapitola sama o sebe.Pubertiaci detto to je búrka hormonov tam extra pochopenie nehladaj.
Pred 3 r sa Ti čo stalo?psychologická Ta už asi pozná ako ste to zvládli vtedy, tak aj teraz.
Prečo odmietas lieky, keď máš aj soc.fobiu?
Cítiš sa izolovaná tam kde bývaš?
Zvládneš to len máš zle obdobie.Nezijeme ľahkú dobu, ale máš ešte malé dieťa, deti musis kvôli nim a sebe sa pozbierat

@luccija kedysi ma to, čo som robila napĺňalo, ľudia mi písali, že po obdržaní zásielok plakali nad tým, koľko emócií som vedela do danej práce vložiť.. Že je to neskutočne nádherné.. Chcela som si splniť sen, čo sa mi aj podarilo, ale nezarobila som toľko, že som bola schopná z toho vyžiť a platiť odvody.. Beztak moja práca prišla ľuďom drahá.. V kovidovej dobe ľudia prestali robiť objednávky, pretože som vytvárala niečo čo nebolo potrebné k životu.. Ten prvý rok sa ešte dal, teraz už je to zlé.. Či by som v tom chcela pokračovať.. Netuším.. Hoci som predtým pracovala (samozrejme z domu) muž vôbec nebral ohľad na to, že pracujem, potreboval mať každý deň navarené i upratané a ešte byť aj obslúžený + samozrejme je zdravý muž tak aj sex niekoľko krát do týždňa. Keď bolo všetko tak bol spokojný. Keď nie, hádali sme sa.. Teraz sa snaží, je milý, nevyžaduje to, čo predtým (teda okrem sexu, ten musí byť), pomôže.. Rozprávame sa, ale na tom si zakladám už niekoľko rokov, no mám pocit, že ma chápe ako to jemu vyhovuje.. Neviem..

Pred tromi rokmi sa mi stalo, že som jednoducho vyhorela.. Nič ma nebavilo, ale nebolo to tak zlé ako je to teraz. A áno. Psychologička ma pozná od pubertiačky, chodila som k nej so sestrou najmladšou, neskôr kvôli svojej žiarlivosti, donedávna kvôli synovi (ktorý niečo vyviedol a mal nariadené psychologické sedenia).. Takže ma veľmi dobre pozná..

Lieky odmietam z toho dôvodu, že moja matka bola závislá na liekoch, neskôr ju "šupli" na psychiatriu a odtiaľ sa vrátila "zrúda".. Sestra je tiež psychiatrický pacient - paranoidná schizofrénia, je na liekoch už niekoľko rokov a posun žiadny, ba mám pocit, že skôr k horšiemu.. Nechcem skončiť ako ony.
Čo sa sociálnej fóbie týka, nemyslím diagnózu, ale mám strach z ľudí, avšak tým štýlom, že si nedôverujem, nemám dôveru v ľudí a mám strach, že už len na základe výzoru ma ľudia odsúdia..

Slova ako najradsej by som zomrela - rozhodne su prejavom depresie a je to na psychiatra. Psycholog Ta vypocuje, daco pokecate a co? Zmeni sa tym nieco? Na akych liekoch mas byt, aby si mala podla Teba ist k psychiatrovi? Uzivat Lexaurin a Neurol od obvodnej samovolne len tak? A potom este riesit zavislost! Kokos, ak psychiater posudi, ze treba lieky, tak urcite antidepresiva, co su uplne ine lieky ako tieto ukludnovaky, na ktorych sa stanes zavisla. Ludia rozmyslajte! Idete na to uplne opacne! Poznala som jedneho muza, ktoremu v kuse doktorka predpisovala Neurol, coraz vyssie davky. Bol asi 2 tyzdne, ak nie viac, na odvykacke a na nastavenie na antidepresiva na psychiatrii v nemocnici. Prisiel domov a obvodna zas predpisala Neurol. Predavkoval sa a skocil z okna! Pre ziveho Boha, mas 4 deti! A co, ze skoro dospele? Aj tie Ta potrebuju, tak smykaj k psychiatrovi a liec sa spravne!
A nespekuluj tu o prirodnych alternativach, cajikoch a co ja viem com este. Ja poznam velmi dobre tieto stavy, ze nechces lieky, to chapem. Ja som za alternativu, ale...je tam to ale. Ked sa Ti nechce zit, to uz nie je sranda. Mala som to po prvom porode. Dala som to sice bez liekov, ale to som mala podporu od muza, rodiny, pricina bola v podstate len vo fyzickom vycerpani a nedostatku spanku a este som brala lieky na tlak, ktore sposobuju casto depresie mamickam, co som nevedela. Takze po vysadeni tychto liekov a pri dospani, sa to ukludnilo, vyriesila sa pricina. Preto sa netreba branit lekarom.

Napodobne. Kľudne napiš. Ja som natom rovnako.

Veľmi ti držím palce,aby si sa z tohto dostala čo najskôr. Reči pubertiakov si nepripúšťaj. Takmer väčšia sú najmúdrejší a všetko vedia najlepšie. Je to len obdobie.

Tak dôveruj psychologickéle asi pozná tvoj život.
To, že sestra mala schizofréniu neznamená, že aj ty budeš mať ťažké lieky.Predispozicie či nieco tam možno bude, keď mama aj sestra mali poruchu, ale ty môžeš mať len úzkosť či tu soc.fobiu.Uvidis, ale klasickým AD by som sa nevyhýbala
Tak teraz sa Ti nedarí, dávala si do toho dušu, nádeje iste, že si na dne mne veľa známych skrachovalo cez COVID nič iné nezostáva len ísť ďalej.drzim palce nech si nájdeš prácu človek nemá čas premýšľať a má režim, aj peniaze a niečo nové.Neskusis znova rozbehnúť to, čo si robila?

@nevenka rozumiem, ale predsalen by som sa najskôr chcela "vykecať" s psychológom. Niekedy mi pomáhalo len sa vyrozprávať a bolo mi lepšie.. Vieš, mala som veľmi ťažké detstvo, sama psychologička mi poradila, aby som o svojom živote napísala knihu, vraj je tak neuveriteľný.. Ale to bolo dávno.. Roky a roky dozadu. Samozrejme, ak mi odporučí návštevu psychiatra, nebudem sa brániť.
Mám pocit, že detstvo sa so mnou ťahá stále a nedokážem sa od toho odstrihnúť, nechať tú kapitolu života za sebou. Jednoducho to nedokážem..
Žiadne lieky neužívam a ani nechcem, chcela by som to zvládnuť sama, možno s malou pomocou niekoho.. Ale ak sa inak nebude dať, zariadim sa podľa toho..
Sama by som si neublížila, pretože som posero. Okolie nič nevie, dnes som sa len rozplakala pred mužom..síce sa tváril, že ma chápe, no oznámil, že ide na otočku s kamarátom 2500 km preč, respektíve robiť mu šoféra, najskôr padlo, že ma zoberú so sebou, že prídem na iné myslienky, že by bol rád atď.. no už sa s kamarátom dohodli, kedy idú a o mne ani zmienka. A tiež si neviem predstaviť nechať 6 ročné dieťa a 17 ročného doma len kvôli tomu, že mi preplo a chcem sa ísť previezť..

@lenkasarka
To keby bolo také jednoduché.. Staráš sa o ne, miluješ ich celým svojim srdcom a oni ťa pošlú slušne povedané do ri**..

@luccija pozná. Sama mi povedala, že to, čo som musela prežiť ja je veľa aj na koňa a že vlastne ja si nemôžem dovoliť mať psychické problémy kvôli a vďaka deťom, ktoré ma držia.. S prácou nie som rozhodnutá či v nej chcem pokračovať, ako vyššie píšem, muž pre to nemal pochopenie a už ma to (možno práve kvôli tomuto obdobiu) nenapĺňa.. A zárobok tiež nízky, keď odpočítam odvody a materiál..

@annamalaga to ma mrzí 😞