Leukémia a psychické problémy
Ahojte, mam obrovsky problem a potrebujem skusenosti niekoho, kto sa s tym stretol. Mama ma 74 rokov, vzdy bola aktivna, robila v zahrade, piekla atd. Je to typ, ktory je dost negativny, strachuje sa a vsetko analyzujeatd. V maji jej bola diagnostikovana leukemia. Podstupuje liecbu, taku menej agresivnu chemo, zatial mala 3 cykly v nemocnici, stvrty mat byt ambulatne od 3.8. Liecba ok, mava samozrejme problemy spojene s chemo, slabosti a zavrate. Bolesti nema. Problem je jej psychika, od zaciatku velke problemy, nespolupracuje, nechce chodit na kontroly, cirkusy atd. Mala x krat v nemocnici psychologa, nechce sa o nicom bavit, pripadne ho odmietne, ci len pasivne pocuva.
Na poslednej kontrole sme cakali 7 hodin, chcela vozik, takze mala komfort, ale ona nezvlada ani to cakanie. V ambulacii bola hluacna a agresivna a stale mi opakovala, ze ona ide domov. Bola som tam x krat, ale vsetci pacienti vzdy cakali, nikto tam toto nevyvadzal. Su tam pacienti, ktori su na tom fyzicky ovela horsie. To bolo pred vyse tyzdnom, odvtedy sa jej psychicky stav zhorsil. Ma chvile, akoby sa uplne zblaznila, uz to bolo vsetko mozne - ona nejde na dalsiu kontrolu, ona nejde na vybratie stichov (robili jej jeden ukon, kde trebalo vybrat stichy), potom zrazu chce ist do nemocnice, ze jej je zle, obleceme sa, otec zozenie pracne mna ci sestru z prace (byvame v inom meste), uz zase nejde a takto stale dokola. Predtym sa zivo zaujimala o vnucata, teraz len lezi a vymysla rozne teorie, upriamena na chorobu. Je s nou momentalne otec, zhanali sme pomoc z obce, ale nepodarilo sa, my tam so sestrou chodime kedy sa da, chodime do nemocnice, na kontroly, boli sme darovat krv, ale obe mame rodiny s malymi detmi v Bratislave a byvat tam nemozeme. Otec je z nej uz hotovy. Spravanie - ziadna emocia pripadne verbalna agresivita. Chvilu je ok, a potom zahlasi, ze ako sa jej nas opat podarilo oklamat s tym hranim sa na "OK".
Nechcem , aby to vyznelo blbo, ale mam pocit, ze sa uplne zblaznila, dokonca mam pocit, ze nas tresce za tu chorobu, otec si s nou uzil uz vsetko mozne. Vcera to vyvrcholilo, ked bol otec na dvore, otvorila mu trezor a mala v ruke jeho revorver. Nastasie nenabity. Otec nechce, aby sme niekam volali, v pondelok ma dalsiu kontrolu, momentalne tam idem, nakolko ju treba strazit. Pycholog a psychiater zatial nepomohli, berie aj nejake lieky na spanie a ukludnenie. Ono to spanie je dalsi problem, vsetkym tvrdi, ze ona nevie spat, pritom spi cele noci. Ako jej pomoct? Oddelenie, kde riesia onkologicke ochorenie a zaroven psychiatria neexistuje.
Dakujem
toto je vazna zalezitost, skus napisat do poradni tu na mk, je tu poradna aj psychologa aj vseobecneho lekara... drzim palce celej rodine, aby ste toto ustáli...
@0silvia0 Uz som pisala, vtedy to bolo este na zaciatku, nebolo to take vazne. Vtedy to bolo este len o tom, ze je apaticka a negativna, aj poradili v ramci moznosti. Kazdopadne ideme s nou zajtra na pravidelnu kontrolu a budeme to riesit.
ak sa človek dozvie že má onkologické ochorenie máva to niekoľko fáz - cez popieranie, zlosť až po prijatie...pozri si stránku http://www.lpr.sk/ je tam kontakt na onkopsychologov....každý to ochorenie zvláda inak, niekto rezignuje, niekto sa hnevá na celý svet a iný upadne do depresie....treba si uvedomiť že mama za svoje chovanie nemôže, nevie ovplyvniť že cíti hnev ...
ahoj, my sme mali so starkou toto iste v podstate.. rakovina, rovnake spravanie, agresivita, nepokoj, upriamenie na chorobu... bola na vsetkych doma zla, na mojto otca najhorsia, kedze bol jej syn. Na jednej strane sme k tomu pristupovali s pochopenim, tazka choroba a bolesti... Na druhej strane to bolo velmi tazke, nevedeli sme jej pomoct a trpeli sme vsetci. Trochu sa to zlepsilo ked jej raz vymenili lieky na psychiku, inak nepomahalo nikdy nic, iba vydrzat. Mrzi ma, ze vam teda neviem poradit, lebo viem si predstavit co zazivate. Mozno sa skuste vy so psychologom porozpravat o nastaveni inej liecby a nech vam poradi aky pristup zvolit v pripade narocnejsich situacii. Prajem vam vela sil 💪.
@medeaa Ano, presne tak to je - chapeme to. Na druhej strane nas nici, a to najma otca. Otec je uz hotovy a bojim sa, ze sa mu nieco stane. Vcera to s tym revolverom bolo uz cez ciaru.
@mogaa Rozumiem, a tiez chapem, ze kazdy to zvlada inak. Tiez rozumiem, ze je normalne citit hnev. Ale snazit si nieco urobit je uz mimo. Mohlo to dopadnut tragicky.
napadlo mi, je mama veriaca? Ak ano, v tomto by mohol pomoct pokec s knazom...
@0silvia0 Nie, vobec, nie sme veriaci
Ahoj, ja osobne ti poviem takto. Moja babka mala 68 rokov keď jej zistili rakovinu. Samozrejme liečiť sa nechcela, cirkusy tiež boli už len pri prvej diagnostike. No nenútili sme ju, do troch mesiacov zomrela doma, v každodennej starostlivosti od nás blízkych. Myslím, že to bolo pre ňu aj pre náš asi lepšie riešenie. Bola taký ten klasický dedinský typ, čo k lekárovi nešla pomaly celý život. Osobne umelo udržovať 74 ročného človeka s leukémiou...🤷 Možno sa vylieči a predĺži život o rok dva..ale tieto dva roky bude mať tvoj ocino a vy peklo...🤷
Bola mama negativna aj pocas zivota? Dozvediet sa,ze mas onko ochorenie je brutalny stres. A ten stres spusta pochody v mozgu,ktore clovek nevie ovplyvnit. Tieto stavy sposobuju aj lieky. Tlmiace lieky maju vedlajsi ucinok apatiu,depresie,agresivita a podobne. Ak jej miesaju lieky jeden cez druhy ako sa to casto stava spolu s ucinkami chemo jej to robi v tele poriadny gulas. Verim,ze ste na pokraji sil,ale musite vydrzat jej utoky. Tam,kde chodi na chemo je kontakt na onkopsychologa. Porozpravajte sa aj vy s nim.
Ako som písala každý to zvláda inak....pozri si tú stránku čo som poslala link - sú tam kontakty na onkopsychologov.....veľa ľudí to jednoducho psychicky nezvláda a potrebuje lieky....dávajú sa AD aby sa s tým človek ľahšie vyrovnal - teda aby to lepšie znášal psychicky ale tými jednotlivými fázami si jednoducho musí prejsť....otcovi ešte pred operáciou museli nasadiť AD lebo to psychicky nezvládal....ťažko sa prijme už len samotný fakt že mám smrteľné ochorenie a nie ešte byť psychicky v pohode....čím je človek starší tým to môže psychicky horšie znášať....prídu úzkosti, strach, hnev na celý svet prečo práve ja....treba sa poradiť s onkopsychologom ako sa máte k mame správať aj vy ako rodina, na tej stránke máš kontakty treba si tam zavolať a popýtať sa priamo onkopsychologa ako jej môžete pomôcť, ale určite ju netreba odcudzovať že si chcela niečo urobiť.....otec keď ležal na onkologickom oddelení, na izbách kde boli ťažké stavy mali mreže....teda nebolo to pravidlom že ťažké stavy dávali len tam, ale boli tam izby kde boli mreže a kde nie(na jednej chodbe, tusím 3poschodie)....
@mogaa Ano, dakujem, uz to mam ulozene, budem tam volat
Nie som psychiatricka, Ale ako lekarka robim aj s onko pacientami a deje sa to casto. Psycholog nepomoze momentalne, toto je akutne psychiatricka ochorenie, mozno zacinajuci Delir, treba nasadit dobru Kombinaciu liekov, mozno aj docasne hospitalizovat
@heidy222 Ano, aj ja si myslim, ze toto je na psychiatra, do toho kolisanie nalad, niekedy v pohode, inokedy pozera do prazdna a nereaguje. Poviem nam jedno, o 10 min pride s niecim uplne inym.
My to prezivame so svokrou. Preto som sa pytala,ci bola vzdy taka. Lebo moja svokra je chodiaci stres,panika vzdy z komara urobila somara. A ked zistili rakovinu to bolo nieco priserne,co dokazovala a stale dokazuje. Nici tym vsetkych naokolo,lebo aj my sa trapime a do toho jej vystupy. Kazdy druhy den pocuvame ako ju mame zahodit do jamy,ze ona tam skape a podobne. No hrozne sa to pocuva
@marca12 No takto, mama vzdy bola precitlivena, ano zo vsetkeho stres a panika. To staci, ze si dieta kychne a polhodine vysetrovanie, ze ci nie je chore. Inak vzdy pomohla, bola aktivna, zaujem o vnucatka, ale vsetko vzdy prezivala a stresovala. Tieto reci mala od zaciatku choroby, to uz ani neriesim, ale skutocne asi 10 dni je uplne mimo. S kludom anglicana ta oklame, ze pojde lekarovi na planovanu kontrolu a o 10 min zacne cirkus ze ona nikam nejde
Ked nechce nič s tým neurobite ani vy jej dcéry a ani jej manžel váš otec musí chcieť ak nechce ONA neni cesty.Samozrejme rakovina to je riadny super a riadna sviňa.Už len samotný fakt diagnoza strašiak ako pre mladých ,staršich, starých, a deti je spajana zo slovom smrť.Aj ked sú taky čo nad ňou vyhrali ale viac je vždy tych čo už niesú medzi nami.Ked mama nechce nič s tým neurobite nepomôže ani psycholog, ani psychiater, ani vy ONA musi chcieť sama.Kamáratka mala manžela tiež ochorel na leukémiu mal 50 rokov nechcel žiť povedal že nechce sa ísť liečiť nechce trasnsplantáciu zomrel do 3 mesiacov lebo nechcel prosila ho takmer na kolena jeho 75 ročna mama s plačom aj jeho žena dcéry tiež ani to že dcéra bola tehotna v 6 mesiaci ho nepresvedčilo ked sa jej narodila dcérka jeho vnúčka ešte ju vydel a za pár dni zomrel.Preto musi chcieť sama choroba člena rodiny je vždy veľka zaťaž pre tych ostatnych veľmi a hlavné psychický vyčerpanie stres a nasledne aj ten zdravý člen môže ochorieť nie je to sranda preto ak nič nechce nechce liečbu je nervozna ,to k chorobe patri.Vy sestry ani jej manžel neviete čo za bolestive vyšetrenia musi prežiť,že po chemoterapii jej je veľmi zlé, zvracia, je to zaťaž na organizmus a do toho ešte nervy žiaľ je to smútne ked nechce sa liečiť a ma depresie vy stým nič neurobite ale ako pišeš otec je s toho vyčrpany vy zo sestrou tiež takže skôr či neskôr že sa nechce liečiť dôjde k najhoršiemu predovšetky musi chcieť ak nechce môže ju prisť presvedčiť kto chce ona má svoju hlavu neustupi.Pišeš nemá bolesti pri rakovine bolesti sú len možno nechce o nich hovoriť je sama zo seba nešťastna neuvedomuje si zrejme že niči vás naokolo ako manžela tak aj vás deti.Ona chce to svoje chorý človek či je starý mlady, je vždy mrzuty a ty čo sú s nim to musia znašať otec to musi prežiť my sme mali postihnutu dcérku denno denny kríž sme si statočne ťahali za sebou a už aj ked v januári teraz zomrela a vydeli sme ako sa trápi v bolestiach človek si uvedomi časom že nechať chorého človeka odisť je niekdy jeho vyslobodeným aj pre celu rodinu.Sama nechce nema vôľu žiť a nič ju už nepresvedči.Tak ako mojej kamáratky manžela nič chcel iba to jedno a je už na pokoji už ho nič neboli tak ako našu dcérku.Niekdy je lepšie odisť a netrápiť seba a ani rodinu.Ona trpi leukémiou a vy jej deti a muž psychicky.Ano mama je len jedna nikdy iná už nebude davala nám plienky, učila rozpravať ,chodiť ale má sa trapiť na posteli ked sama nechce nema vôľu žiť.A mám aj susedu jej otec má tiež leukémiu ale ten povedal že keby ho rezali za živa on pre vnúčata žiť bude lebo ich miluje a tak to aj jej trpel teraz veľmi pre koronu že nemôže svoje poklady ako ich nazyva vydieť ale povedal že pre nich žiť bude je to od človeka od vôle žiť tento dedo pre svoje vnúčata žiť chce a že tu aj bude.Ked ide na ambulantnu chemoterapiu ide najstarši vnuk s nim a vždy si hovori že ja pre vnúčata žiť budem musi chcieť ak nechce len niči nielen seba a trpi ale trpi s ňou aj cela rodina deti a manžel.Všetko nechajte na jej rozhodnuti ak sa má stať že chce odisť nech odide zmierena.Držim veľmi veľmi palce nech to bude akokoľvek aby ste vy sestri a otec zvladli všetko.
@dilino Ahoj, dakujem za prispevok. Je mi velmi luto, co sa ti stalo. Prognoza je maximalne 2 roky, ale to sme jej nepovedali. Je to o osobnosti. Ona sice liecbu podstupuje (zatial), ale nechce zit a je to coraz vacsi problem. Nemyslim, ze ma bolesti, to by nam povedala, nakolko nam vsetko hlasi. Pri type, co ma bolesti nebyvaju - skor slabost, malatnost, vycerpanost, nechutentsvo. Moja dcera bola na nu velmi citovo naviazana, a naopak, ale vidim, ze uz ani vnucatka ju nezaujimaju. V januari sme boli este dcera na besiedke a tancovali sme tam, dnes riesime toto:(
No ťažko vždy ked pride choroba tyka sa to celej rodiny.Ak nechce ona a nema už motívaciu kvôli vnúčatam tak už je zlé proste nechce žiť a ked sa psychický opusti už je veľmi zlé držim veľmi palce aby ste ten ťažky nápor zvládli v zdravi.Tu nepomôže psycholog ani psychiater nič to musi chcieť sama to povie aj každý lekár ked sama nechce v s tým nič neurobite.Drži veľmi veľmi 🙏
Neviem ti poradiť, je to veľmi náročné. Zažili sme doma pri mojej mame, striedanie nálad, chvíľu ok, hneď otočka o 180 stupňov... a prednedávnom u tety, ktorá okrem striedania nálad rezignovala až tak,že odmietala všetko. Ani jesť,ani piť, ani dopraviť sa na wc...proste sa rozhodla zomrieť. Ani jedna nemala onkol.diagnozu,ale iné choroby. Teta zakrátko zomrela...
Prepáč, ale mne to príde tak, ako keby mama hneď na začiatku odmietla bojovať a uznala prehru (nad chorobou).... Je to smutné, pretože psychika dokáže niekedy zázraky. Je veľmi ťažké poradiť, pokiaľ si človek tým neprešiel. Jedine skúsiť osloviť nejakého dobrého psychiatra - toto už nie je práca len pre psychológa.
dobrý chcem sa spýtať keď mi robili na leukocytov a trombocytov výsledku tie by mi odhalili leukémiu?
Este dodam, ze akekovlek diskusie, co ju trapi, ako jej vieme pomoct - nereaguje, nekomunikuje pripadne povie, ze nevie. Tisic krat sme sa s nou snazili rozpravat.