Je to popôrodná depresia?
Ahojte. Doma mam 5-mesacneho chlapceka.
Kazdy mi hovori, ako si mam toto obdobie uzivat, tiez som aj ja ocakavala, ze to bude sice narocne, ale krasne obdobie, ked sa dieta narodi
Namiesto toho su tieto tyzdne pre mna utrpenim, kazdy vecer som rada, ze som vyslovene prezila dalsi den a mam pocit, ze nezijem, len prezivam...byt matkou je pre mna extremne vycerpavajuce, ako po fyzickej, ale najmä po psychickej stranke sa citim velmi emocne vystavena, byt s dietatom ma nenaplna a casto placem sa svojim starym zivotom. Citim to tak, ze som sa nemala matkou stat a pritom tehotenstvo bolo planovane a mam nad 30 rokov.
Vzdy som si o sebe myslela, ze som dobry clovek, teraz skor nenavidim samu seba za to, ze nedokazem tomu malemu cloveku doma dat tolko lasky, kolko potrebuje a namiesto toho, aby sa partner vracal z prace domov do stastneho rodinneho domova, nachadza tam len psychicku trosku, co tiez pochopitelne nema dobry vplyv na nas partnersky zivot. Mam kvoli tomu velke vycitky svedomia.
Snazim sa pozitivne naladit, rano vstat s tym, ze dnes budem v pohode a dame to, chodit s malym medzi ludi, stretavat sa s kamaratkami a rodinou, na prechadzky, kocikovat, svokra tiez niekedy postrazi maleho na 2-3hodinky - niektore dni su lepsie a zdanlivo pohodove - vo vseobecnosti ale mam pocit, ze to hram len na oko, aj pred sebou aj pred inymi, ze sa aj na matku vlastne len hram a celkovo som nestastna.
Prezivali ste nieco podobne? Su to normalne pocity alebo zacinajuca depresia? Alebo som naozaj zly clovek?
...a ano, viem ze kolko zien by si prialo byt matkami a nie je im to umoznene. O to viac mam vycitky a hanbim sa sama pred sebou, ze prezivam taketo pocity
no čo by som ja zato dala, keby mi malú niekto vzal ked bola mala na par hodín. Malá ma 4r a som snou 24h denne ja (samozrejme aj otec).
Aj ja som bola unavena, nervozna ale takéto myslienky som nemala. Myslim, že by ti pomohol psycholog
Ja som mala podobne pocity prvy rok s prvou dcerou. Tiez som si to obdobie vobec neuzila. Dcera bola velmi uplakana a nikdy nespala. Nedalo sa mi s nou chodit medzi ludi lebo cely cas jacala. Pomoc od rodiny 0. Spatne to hodnotim, ze to asi mierna poporodna depresia bola. Odbornika som vtedy nevyhladala a pomaly sa to ustalilo ako ona rastla a ja som isla do prace. Pri druhej dcere som totp vobec nezazivala.
Ak sa ti da tak skus psychologa, uvidis co ti povie.
skratim... odborna pomoc...
Takto, mam doma 1,5 rovneho a 5t mimco. Vcera o deviatej si susedia objednavali pizzu k hokeju a my doma uz v posteli. Prislo mi to luto a tiez som si zaspominala na casy “mladosti” ked sme riesili ktora pizzerka este o 23 rozvaza alebo kam sa da este ist.
Materstvo/rodicovtsvo je obrovska zmena na ktoru sa neda nijak pripravit. Vsetko je len obdobie a musis si prejst aj tymto vekom. Pre mna to na odbornika nie je, to co popisujes. Ale ty mozes byt ina povaha.
Akoby som si to čítala po sebe😅Ja som sa cítila úplne rovnako presne vsetko čo píšeš..neviem či to bola PPD lebo nikdy som nemala pocit že malú nemám rada alebo taketo podobné myšlienky..povedala by som že malú som milovala ale materstvo som neznášala..cítila som sa fakt akoby sa zo mna stala nejaká troska a ani som sa nemohla pozrieť na svoje staré fotky lebo mi bolo hrozne keď som videla aká som bola šťastná a plná života😀Postupne to bolo lepšie ale mne teda pomohol jedine návrat do práce a bola to zmena o 180 stupňov..až vtedy som sa cítila normálne a začala si čas s dcérou na 100% užívať.Ak je to tvoj prípad a neni si vyslovene typ ženy čo si užíva materskú tak nič si z toho nerob a necíť sa zle..ja si myslím že to bude lepšie aj tým ako dieťa bude rásť a keď sa ti život vráti trochu do starých koľají tak to bude lepšie..ak sa chceš o tom s niekým porozprávať kludne mi napíš
Moze byt. Vies, nie kazdy si uziva babatko. Su ludia, ktori si deticky uzivaju az ked su kusok vacsie. A je fakt, ze na materstvo Ta nikde nepripravia, respektive kazdy sa nad detickami rozplyva, z reklamy sa na nas usmievaju a pod. To ze vedia preplakat hodiny atd Ti nikto nepovie.
Pozri, moj pribeh. Dieta bolo vytuzene, vymodlene, vlastne zazrak po viac nez 12 (!!!) rokoch snazenia. Na dieta som bola pripravena, deti mam rada, od malicka som sa starala o mladsich surodencov, bola som viackrat v zahranici ako au-pair atd. A napriek tomu som to nezvladala a zazivala podobne pocity. Dieta mi bralo vsetko vzduch. Bohuzial nemala som okolo dobrych odbornikov, vacsinou to zahodili s tym, ze prehanam, dieta mam neskoro a som precitlivena respektive je to kvoli dojceniu .... takze som sa v tom placala sama. Neskor sa podarilo druhe dieta... a ja som sla preventivne k lekarovi. Zmenila som aj lekara, aj midwife a dokonca aj pediatricku sme mali inu, v nemocnici, lebo drobcek mal nejake zdravotne problemy a preventivne sme sa bavili o PPD. Padla som aj na super psychologicku a druhe dieta som si napriek zdravotnym problemom a vsetkeho s tym spojeneho uzila viac. Takze to su veci, ktore proste neovladas, nic s tym neurobis, ale da sa tomu pomoct. Nevahaj. Drzim palce
Ahoj môžeš si zadať tuto stránku : dusevnezdravie.sk. môžeš sa obrátiť na nejaku psychologicku z ponuky co majú. Riešia psychycku pohodu mamičiek. Je to anonymné a vyberieš si komunikáciu akú chceš. Ci už zavoláš alebo napíšeš mail.
ano, vyzera to tak, ze tu poporodnu depresiu skutocne mas. ja ta odsudzovat nejdem, moze sa to stat kazdej, nemozes za to, sama si si to nesposobila, proste sa to stalo. mrzi ma, ze materstvo nevidis tak, ako vacsina zien, ako by si mala, netesis sa z neho a podobne. co najskor by si mala vyhladat odbornu pomoc, pretoze sa to moze este zhorsit, a to myslim, nechce nikto. dietatko ta potrebuje.
Chod k psychologovi, pomôže ti. Je super, že si to uvedomujes a chceš riešiť.
Mala som to podobne, mala som ppd. Nikdy som malého neodmietala, milovala som ho, ale cítila som sa extrémne unavene, len som prežívala každý deň a pritom mam jedno úžasné dieťa, s ktorým nebol problém, či už spánok, jedlo, mam veľa voľnosti, ma troch starých rodičov ktorý si pre neho chodia a venujú sa mu, tety... Čiže nebola som 24h s dieťaťom, a aj tak mi preplo 😁
Pomohlo mi rozprávať sa o tom a hlavne vyrástol. Teraz ma super obdobie, je rozumný, chodí čiže sa s ním dá robiť takmer čokoľvek, chodíme na krúžky, som medzi ľuďmi... Tým chcem len povedať, že v tom nie sú sama a dá sa z toho dostať. Držím palce.
Ja som mala (a teda ešte stále čiastočne mám) podobne pocity pri druhom. Svoje dieťa ľúbim a nikomu by som ho nedala, ale už od tehotenstva ma prenasledujú myšlienky, že takto to byť nemalo a bola to chyba, že som sa precenila a dve deti nezvládam, vkuse pocity viny voči prvorodenemu aj voči druhorodenemu... Povedala by som, že už je to ľahšia depresia, ktorá síce postupne odznieva, ale viem, že s pomocou psychológa by to bolo ľahšie, preto nad ním uvažujem. Ak máš tú možnosť, vyhľadaj to aj ty.
Skús zmeniť stravu. Po pôrode a pri dojčení je telo vyčerpané a chýbajú mu minerály a vitamíny. K tomu ešte nedostatok spánku a úzkosti, depresie sa rýchlo prejavia.
V tomto období treba jesť vyváženú stravu veľa zeleniny, slepačí, hovädzí a zeleninový vývar s bylinkami, zdravé tuky, probiotické potraviny ...
Vylúčiť Cukor a nahradiť ho Ovocím, kávu nahradiť zeleným čajom, vylúčiť biele a sladké pečivo, mäsové výrobky, polotovary ...
Pozri info ako sa stravovať po pôrode.
Ahoj, myslim si, ze kazda co sme rodili sme si presli takymi stavmi, ci len jeden den alebo dlhodobo. Zvyknut si na novu rolu matky, vsetky tie hormony, neustala unava, ... my zeny sme neskutocne silne stvorenia.
Ako ti radia, skus najst psychologa a medzitym si urcite sprav chvilku pre seba. Nieco co si robila rada pred tehotenstvom, navsteva kozmeticky, nakupy, ale SAMA. O dietatko nech sa nachvilu postara partner alebo stary rodicia. Vratis sa ako vymenena.
ja som to mala úplne rovnako. neviem či depresia, ale za mna to bolo skôr “realita ma prevalcovala”. niečo iné je keď je človek bezdetný, ma nejaké predstavy, častokrát veľmi ružové, ktoré majú od reality veľmi ďaleko, a zrazu to príde. zrazu nemáš čas na sprchu, nie to ešte na nejaké svoje aktivity. tvoje stare ja prakticky neexistuje. ja som fungovala len ako svoj tieň, na nejakého autopilota. celkovo na to novorodenecke obdobie nerada spomínam. každý si mysli že ružové malé babatko, ake to bude úžasne. a potom zrazu máš dieta ktoré ma koliky, zle spáva a už to taká krása nie je. vsade čítaš ako všetky matky lietajú v oblakoch a máš potom iba výčitky svedomia že ty to tak necitis.. úplne ja pred pár rokmi. neboj sa, teraz to je lepšie keď už je dieta vacsie a konečne spím trochu viac. a keď pôjde do skolky a ja naspat do stareho života, konečne kontakt aj s dospelými ľuďmi, to bude zas o dost lepšie
U mna to trvalo takmer rok a mam pocit, ze akonahle som prestala kojit, odisli aj tieto psychostavy. Mozno to bola len zhoda nahod, mozno to bolo hormonmi, mozno ppd.. neviem. U mna bolo najhorsie, ze som v tom nemala takmer ziadnu podporu, kazdy mi len hovoril, ze prehanam, ze to treba vydrzat.. a nenapadlo mi, ze by som s tym zasla za odbornikom. Druhy raz by som isla k psychologovi.
Treba sa tu zamyslieť.. čo konkrétne ta vystavuje? Čo ti chyba? Čoho je veľa? Vieš s tým niečo robiť? Vieš, či sú len neopodstatnene pocity a istá depka alebo naopak, nepokoj z veci, kt chceš ináč, nepasujú ti, no dajú sa zmeniť. Stať sa matkou je veľká zmena. Si to ty ale si už aj niečo viac. S je to iné. A je to navždy!
Môže aj nemusí.A s čím máš problém s únavou, alebo sa ti nechce stráviť deň ako si si naplánovala kamarátky...tak ako si musíš zvyknúť v novej práci musíš si zvyknúť aj na dieťa, že si mama a to sa stále mení režim, problémy a tak každý deň je skoro iny a nedá sa ísť podľa "plánu"
Nie si na seba príliš náročná?psychológ len pomôže.
Dakujem za reakcie, ze ste sa so mnou podelili o vase skusenosti. podla toho co citam, su to pomerne caste a "bezne" pocity. S niektorymi komentarmi sa musim uplne stotoznit...uvidim, ako sa budu vyvijat najblizsie tyzdne a mesiace. Trochu ste mi pomohli vzchopit sa, nakopnut sa a uvedomit si, ze vela cerstvych matiek to citi/citilo rovnako a vo vacsine pripadov sa to naozaj casom zlepsi.
Vo vacsine zivotnych, rodinnych ci pracovnych situaciach som bola ja prave ten clovek, co dokaze veci racionalne zhodnotit, zachovat si "chladnu hlavu" a problemy vyriesit...skusim nateraz aj tuto situaciu zvladnut vo vlastnej rezii, mozno viac za sucinnosti partnera, ak nemoze, dalsi krok bude psycholog
Este raz dakujem ♥️
Urcite návšteva psychológa, aby ti to neprešlo ešte ďalej teda... nie je to tvoja chyba, aspoň ze si si to uvedomila a skus čím skôr pozháňať odbornú pomoc. Bude to fajn ,uvidíš 🙂 časom.