Hospitalizácia na psychiatrii - skúsenosti

Áno mám bola som viac krát a pomohli mi tam.Nemusis sa báť.

Ja osobne nemám, ale kamarátka bola už dvakrát a vždy sa vrátila vo veľmi zlepšenom stave. Držím palce 🍀

Samozrejme ze to pomoze, teda aspom vacsine pacientov. Na odd maju aj ine metody liecby, nez je farmakologicka liecba, netreba sa bat, a uz vobec nie hanbit. Vela zdravia prajem 🍀

Aj ked tu su len odporucania na hospitalizaciu, ja som sa tomu stastne vyhla. Psychiatricka tiez chcela riesit moje tazke depresie taskou liekov, ktore si protirecili. Jedny utlmovali ine mali povzbudzujuci ucinok. V lekarni som nechavala 50-100 euro mesacne,. Tak som dala sancu alternativnej liecbe urcenej iba pre veriacich a 100% zabrala. Tazkym liekom aj hospitalizacii som sa uspesne vyhla a uz 3 rok som aj napriek zufalej situacii a zivotnym tazkostiam v dusevnej pohode.

@majkabambulik zaujímalo by ma čo znamená tá alternatívna liečba...

@majkabambulik alternatívnu liečbu môžeš brat brat tak akurát ma depky. NA depresiu zaberaju jedine lieky.

Ja som nebola (nepotrebujem), ale bol jeden známy, ktorý bol na tom už veľmi zle a po 2 týždňoch odtiaľ prišiel a bol úplne v pohode. On nechcel ísť dobrovoľne, lebo on nie je blázon, napokon bol hospitalizovaný nejak nedobrovoľne, lebo bol už vo veľmi zlom stave, nejedol a nepil neviem koľko a vzala ho sanitka a rovno na psychiatriu, tiež v podstate stredne ťažká až ťažká depresia. Čo mi utkvelo v pamäti, hovoril, že bol príjemne prekvapený, že tam v podstate boli normálni ľudia ako on. Čakal, že tam budú samé socky a blázni v kazajkách, ale vôbec to tak nebolo, normálni ľudia, s rôznymi osudmi, od robotníka po vysokoškolskú profesorku na dôchodku... Jasné že mu liezlo na nervy ten režim ako v škôlke - teraz vstať, teraz obliecť, teraz jesť, potom terapia, sestry kontrolovali aj či pacienti jedli a koľko zjedli a prečo nezjedli, no, ako v škôlke 🙂. Ale paradoxne, aj to mu pomohlo, že nedovolili mu celý deň kedy v posteli a pozerať do stropu a nechať si ubíjať mozog tými myšlienkami o tom, ako to celé nemá zmysel. Choď do toho, ak je nejaká šanca sa z tých depresií vymotať, nenechaj ju odplávať 🙏. Treba to skúsiť.

Držím palce!

@majkabambulik a zhodou okolností tú alternatívnu liečbu aj díluješ predpokladám? Toto je hra s ohňom takéto rady.

Aj choroby duše sú ako iné choroby. Nie je dôvod obávať sa hospitalizácie. Dnes je na ľudí veľký tlak - rodina, práca, sociálna neistota, každý z nás to vie inak spracovať a mnohým sa to bez pomoci nepodarilo. Daj tomu šancu 🍀. Drž sa.

@majkabambulik .Prosim ta,ake lieky su to,Ja som tiez veriaca,radcej by som alternativnu ako pises ze 100%zabrala,urcenej len pre veriacich Ja beriem len Lexaurin od obvodaka
ale by som radcej inu trebars aj bilinnnu,Mozes aj do ip dakujem.Dakujem

@vorkola pozor, lexaurin je vysoko návykový liek. S ním opatrne.

osobne nie. ale zo skúseností známych viem, že ak tam berú človeka nasilu, tak nepomôže. ak ide dobrovoľne, pomôže mu to určite...

@majkabambulik mna zaujima ta liecba, ktora je iba pre veriacich. To si panbozko vybera komu pomoze?

Bola som ako dieťa/ adolescent a bolo to pre mňa ako pobyt na tábore 😃 ale vážne teraz, v nemocnici som sa stretla s veľmi milým personálom, od ošetrovateľov po lekárov, všetci tam boli nastavení na to že ti chcú pomôcť, aj pacienti sebe navzájom takže to bolo naozaj také "všetci ťaháme za jedno". Odvtedy je to už vyše desiatky rokov a spoločnosť sa posunula takže si myslím že by si sa mohla už aj vyhnúť tej stigme že "ona bola na psychiatrii tej nedajte ani škrečka strážiť" a v každom prípade ak ti to odporučil lekár tak je to na zváženie lebo tam neposielajú hocikoho, väčšinou keď je tá osoba ohrozením pre seba alebo okolie takže odporúčam ti choď aby sa náhodou niečo nestalo

Ja som bola, pre mna to bolo velmi zaujimave a prinosne. Videla som tam vela ludi, kazdy to mal inak. Niekomu sa nepolepsilo vobec, niekomu sa polepsilo na isty cas a niekomu tak, ze je odvtedy uz v pohode. Co sa ludom polepsilo, tak vacsinou takym, co fakt chceli a snazili sa, najmenej takym, co tam prisli s pristupom "ja sa nestaram, vy ma dajte dokopy".

@majkabambulik
nevymýšlaj si.

Ja som bola a nepomohlo pretože nemalo čo.. Moje konanie pre ktoré som tam skončila vyhodnotili ako pokus o samovraždu čo som nikdy nechcela a aj som to prízvukovala ale však načo by počúvali pacienta😀😀 Čiže ja som tam bola len za trest
😀😀😀

Ja som bol dvakrát. Ono je to o kolektíve, na aký tam natrafíte. Prvýkrát som v zlom stave a páčilo sa mi tam celkom... Hoci absolvoval som najťažšiu liečbu vôbec. Druhýkrát som išiel len nastavovať lieky a povedal som si, že lieky nebudem si nastavovať v nemocnici už nikdy. Budem sa snažiť zvládnuť to sám. Kolektív bol od vecí. Pacienti robili zle vecí, kradli ako straky, pili alkohol na záchodoch a neviem, čo ešte. Na izbu som dostal úplného cvoka, čo neprehovoril so mnou ani pol slova. Do toho si vymyslel spustu vecí a chcel byť na izbe sám a dostať ma z nej nejako preč. Aj keď som ustúpil a požiadal som o preloženie tak si vymyslel, že ani na toto oddelenie nepatrím. Tiež, že vraj som ho napadol. Odišiel som v horšom stave, ako som prišiel... Povedal som si po druhej skúsenosti, že do nemocnice na hospitalizáciu už nikdy.

Ahojte. Chcem poradiť. Ak som už raz bola na psychiatrii asi pred 11 rokmi tak ešte tam budem mať záznam alebo po 10 rokoch sa moja zdrav.dokumentacia vymazala. Niečo sa mi marí, že po 10r. sa už lekárske správy ničia. No neviem tak preto vás prosím o pomoc. Vďaka

Baby ak pojdete na Pn je nutna aj hospitalizacia?

Choď oddýchneš si, porozprávas sa s doktorom podrobia ti vyšetrenia

@diana999 a prečo to tak vyhodnotili ?a kedy si tam bola ?

@amajlik Zdravotnú dokumentáciu, ktorú vedie všeobecný lekár, uchováva poskytovateľ 20 rokov po smrti osoby; ostatnú zdravotnú dokumentáciu 20 rokov od posledného poskytnutia zdravotnej starostlivosti osobe.

@majkabambulik ahoj môžeš mi napísať ohľadom alternatívnej liečby ako si to zvládla ?

@lusiafofo samozrejme, ja som bola vo velmi tazkom stave tak ako som pisala, citila som sa ako uvaznena, nedokazala som ani len existovat v beznom zivote. Ti co trpia psychiatrickymi ci psychickymi diagnozami vedia velmi dobre o com pisem. V zufalstve som nasla clanok vid nizsie a od neho som zacala sa viac zaujimat o to, ci naozaj tie protichodne lieky co mi boli predpisane nie su len docasnou barlickou v mojom probleme, lebo ja som bola presvedcena, ze ja chcem uplne vyliecenie a nie klasicka cesta predpisane lieky-ak nezaberu nasledne hospitalizacia-ak nepomoze nasledne skok pod vlak/ina alternativa samovrazdy. No a povedala som si, ze dam tomu tolko casu presne ako lieky. No a vyplatilo sa! Ak niekto neveri tak mam lekarsky potvrdene diagnozy aj s peciatkou a podpisom. Ja som bola uzdravena po niekolkych tyzdnoch tak, ze som rano vstala a zistila, ze uz viac netrpim a som stastna a plna radosti zo zivota co moze odteraz uz robit cokolvek, ze sa citim, ako ochrnuty clovek, co prave vyskocil z invalidneho vozika. Ja nemozem garantovat nikomu, ze bude rovnako uzdraveny ako ja, ja len podavam svedectvo, ze ja som bola uzdravena pretoze som aktivne veriaca krestanka katolicka a poziadala som o pomoc svatu Gemmu velmi intenzivne, kazdu moznu chvilu ked som to dokazala v mojom zlom stave. Taktiez som pristupovala ku sviatostiam - sviatost zmierenia cize svata spoved, sviatost svateho prijimania eucharistie cize zivy Pan Jezis vo sviatosti oltarnej takmer kazdy ked pri svatej omsi. Ked som uz to vzdavala, z netrpezlivosti moj milovany manzel ma povzbudzoval, so slovami, ty to teraz potrebujes viac ako inokedy! Nic viac nic menej za tym nie je. Trva to dodnes a radujem sa z krasnej rodinky a stastneho zivota. Tu je ten spominany clanok https://modlitba.sk/svedectvo-posadnutej-manzel... Ak by Vam to neslo otvorit kopirujem cast z neho....Teresa spomína na svoj život, ako vyrastala v taliansko-americkom dome na predmestí New Yorku, o manželstve a materstve, o výchove svojich štyroch detí, o aktivite v pro-life hnutí a vo svojej farnosti – všetko počas tichých rokov psychického a emocionálneho mučenia a nevysvetliteľných fyzických ťažkostí.

Jej svet bol obrátený hore nohami, keď sa mimoriadne diabolské javy začali prejavovať ako útoky nie priamo na ňu, ale spočiatku na jej deti. Jej situácia sa skončila až po neskutočnej rok a pol trvajúcej dlhej bitke a obrade exorcizmu.

Otvorené dvere

Teresa spomína ako to všetko začalo. Sexuálne zneužívanie bolo vstupným bodom pre to, čo sa neskôr prejavilo ako démonické vlastníctvo.

„Keď som mala 6 alebo 7 rokov, bola som sexuálne zneužitá pri dvoch rôznych príležitostiach,“ uviedla. „Bola som tak zahanbená a vystrašená, že som sa dostala do týchto problémov, že som to nikdy nepovedala svojim rodičom.“ Keď som mala 13, opakovane ma znásilňovali. Zistila som neskôr, že muž, ktorý ma znásilnil, obťažoval aj mladého chlapca.“ Rovnako ako mnoho obetí zneužívania, Teresa hľadala spôsoby, ako uniknúť z reality jej zneužívania. Na podnet priateľov začala s okultizmom.

„Zúčastňovala som sa na seansách a hypnózach s priateľmi, ale verím, že najdôležitejšia aktivita bola s doskou Ouija, keď som mala 18 rokov,“ uviedla. „S mojimi sestrami sme dosku použili v jednu neskorú noc v dome a zdalo sa, že niečo bráni pohybu číselníka. Po tejto udalosti došlo v dome k mnohým zvláštnym udalostiam – voda sa sama opakovane púšťala a zastavovala, bolo počuť kroky po schodoch a nábytok sa sám presúval, zatiaľ čo nikto nebol doma.“

„Neskôr sa moja zvedavosť na okultizmus rozšírila na čítanie horoskopov, chodenie k rôznym veštcom a vykladačom tarotových kariet,“ spomína Teresa „Aj keď som sa vrátila do Cirkvi predtým, ako som sa vydala, nikdy som sa nikomu so svojimi skúsenosťami nepriznala. Myslím, že som si neuvedomila, že boli hriešne a určite som si nemyslela, že sú to vstupné brány do pekla.“

Potraty boli pre Teresu ďalšími „otvorenými dverami“. „Mala som potrat, keď som mala 17 rokov. Bola som na strednej škole a nikdy som to nepovedala svojim rodičom. Keď som od detstva niesla v sebe toľko hanby zo zneužívania, nemohla som im povedať, že som sexuálne aktívna a tehotná. Po mojom potrate som sa stala bulimickou, sexuálne promiskuitnou, depresívnou, viac posadnutou okultizmom.“

O niekoľko rokov neskôr, po tom, čo sa vydala a porodila svoje štyri deti, Teresa uviedla, že sa stále cítila úplne sama a izolovane. Snažila sa „odčiniť“ ​​svoj potrat, dobrovoľne sa zapojila do pro-life aktivizmu a do Cirkvi.

Situácia sa však začala zhoršovať, keď jej najmladší syn začal mať násilné, nevysvetliteľné nočné mory. Teresa a jej manžel požiadali svojho farára, aby požehnal ich domov. Sny nejaký čas ustupovali, ale znova sa vrátili k ich synovi – a to natoľko, že im kňaz poradil, aby sa spojili s diecéznym exorcistom. Prostredníctvom tohto exorcistu počas uzdravovacej omše Teresa pochopila, že prostredníctvom nej je jej rodina terčom démonických útlakov.

Posadnutosť

„Predovšetkým môžem hovoriť iba o svojich skúsenostiach,“ hovorí Teresa Piccola, „lebo Hollywood miluje vykresliť posadnutého človeka veľmi dramatickým spôsobom. Myslím, že to nie je dobré, pretože nepriateľ miluje byť v centre pozornosti a obdivovaný. Venujeme mu príliš veľkú pozornosť. Môžem vás ubezpečiť, že moje oči nikdy nekrvácali, moja hlava sa nikdy neotáčala o 360 stupňov a nevyzerala som, akoby som bola v stave psychózy.“

„Úprimne povedané, mimo extrémneho vyčerpania – ktoré spôsobilo, že moja tvár vyzerala akoby stiahnutá a scvrknutá – by nikto nevedel, že som pod tak hrozným otroctvom,“ povedala.

Pokračuje: „Väčšina z toho, čo sa mi dialo, bolo vnútorné. Vždy som bola v nepokoji a osamelosti. Počas svätej omše sa u mňa niekedy prejavila reakcia, keď sa moje telo strašne otriasalo a triaslo sa dlho a intenzívne, ale nie do tej miery, že by to spôsobilo nejakú divadelnú scénu.“

Teresa sa zúčastňovala rituálu exorcizmu raz týždenne počas viac ako 18 mesiacov. Niektoré exorcizmy trvali až tri hodiny. V tých dňoch ona a vyslobodzovací tím (ktorý zahŕňal klinického psychológa a skupinu laikov, ktorí sa tam modlili a podporovali – niekedy fyzicky – exorcistu v jeho práci), vždy začínali účasťou na sv. omši. Modlili sa za Božiu milosť. Teresa povedala, že sa nedokázala modliť modlitbu o Božiu milosť, bola neschopná to urobiť. Démonické sily ju nútili, aby zúrila ešte predtým, ako sa začne exorcizmus.

Po ďalších modlitbách ochrany za skupinu, exorcista prednášal Litánie ku všetkým svätým. Teresa povedala, že tu sa iste a bezpečne začali prejavovať démoni, ktorí ju mali v moci. Neskôr sa začali dozvedať, že takéto prejavy naznačujú, ktorý svätý príde na pomoc počas obradu exorcizmu.

„Keď sa exorcizmi prvýkrát začali, bola som akoby v bezvedomí,“ pokračuje Teresa. „Je ťažké to vysvetliť, ale nebola som v bezvedomí.“ Myslím si, že najbližšie na porovnanie je, keď užívate lieky pred chirurgickým zákrokom a ony Vás uvedú do akéhosi súmraku.“

„Počas stretnutí, keď sa prejavili démoni, som prejavila silu nad svoje schopnosti, oči sa mi prevrátili, môj hlas sa zmenil – to všetko sú presné zobrazenia vo filmoch,“ uviedla. „Často som cítila alebo počula, ako sa tieto veci odohrávajú, ale démoni mali kontrolu nad mojím telom a nemohla som zabrániť tomu, aby sa to nestalo.“

„Cítila som sa uväznená vo svojom vnútri a to bolo desivé.“ „Na začiatku ma to vyľakalo, ale potom som si uvedomila, že sa nedeje nič, čo by Boh nedovolil, takže mi to poskytlo pokoj. Naučila som sa, ako udržiavať svoje myšlienky skryté, aby som sa počas svojich stretnutí mohla modliť k Ježišovi, Márii a svätým. “

Teresa povedala, že Boh jej umožnil zúčastniť sa na duchovnom boji obmedzeným spôsobom.

„Pamätám si iba kúsky, útržky prvých pár sedení,“ povedala. „Potom sa to posunulo a všimla som si, že mám oveľa väčšie povedomie o veciach.“ Keď začali modlitby, nemohla som sa hýbať ani reagovať, iba ak otec ku mne hovoril priamo, ale počula som a videla som veci okolo. Ako môj vzťah s Pánom rástol a zámerne som sa vzdala, mala som väčšiu kontrolu nad svojimi pohybmi a slovami, dokonca som odhaľovala veci, ktoré som mohla cítiť s démonmi.“

Teresa znova opisuje ako sa cítila bezmocná, keď jej telo už nebolo pod kontrolou.

„Démoni sa chopili môjho tela a hlasu, aby sa prejavili,“ povedala. „Bez ohľadu na to, ako som sa snažila získať kontrolu, vyčerpala som sa. Môj hlas sa zmenil, keď sa prejavili niektorí démoni a cítila som to.“

„Niekedy to bolo také bolestivé a sila hlasu a zvuku bola veľká,“ povedala. „Často som vedela, kedy sa má stať nejaké hlavné pnutie. Mohla som to nejako vycítiť a snažiť sa proti nemu s veľkými ťažkosťami bojovať, ale potom som naraz vyskočila hore alebo sa moja hlava agresívne triasla tam a späť. Boli časy, keď som si myslela, že sa moje telo rozpadne.“ Teresa hovorila, že počas stretnutí nebola nikdy fyzicky zranená.

„Boh je tak dobrý a nikdy nedovolil nič, čo by som nedokázala zvládnuť,“ povedala. „Vďaka jeho milosti som nebola nikdy vážne zranená. Keď som prekonala šok z toho, čo sa stalo, pokúsila som sa sústrediť pohľad na krucifix a keď som mala zavreté oči, predstavila som si ho v mojej mysli. Keď sa veci odohrávali zvonka, modlila som sa a spolupracovala, ako som len dokázala.“

Oslobodenie

Teresa spomína, že kvôli duchovným, mentálnym a fyzickým zraneniam, ktoré zažila vo svojom živote, prevzala kontrolu nad všetkým čo prežívala. Odovzdanosť a odpustenie boli cestou k jej oslobodeniu. Musela si uvedomiť, že sa musí vzdať kontroly, odpustiť a nebyť sama sebe Bohom.

„Nakoniec,“ povedala, „musela som uznať, že to nebol môj boj. Musela som spolupracovať s Ježišom, nechať ho prevziať kontrolu. Bolo to veľmi ťažké. Je to denný, celoživotný záväzok, nevzdávať sa, odovzdať sa, dôverovať. “

„Skutočnou výzvou bolo odmietnuť všetky veci, ktoré ma oddelili od Boha.“ „K oslobodeniu dochádza, keď existuje ochota zmeniť sa. Osoba musí chcieť byť oslobodená. Vo filmoch chýba tento veľmi dôležitý moment. Nie je to nejaký kúzelný trik, keď kňaz vstúpi dramaticky a desí démonov. Vyžaduje úplné odmietnutie zla a túžbu po dobre. Boh chce, aby sme sa úplne obnovili.“

Teresa hovorí o tom, že jej počas duchovného boja pomohli svätí a anjeli, čím plne pochopila učenie Cirkvi, že tí, ktorí bývajú v nebi, sa prihovárajú za veriacich na zemi.

Teresa to zažila na vlastnej koži. „Videla som (očami) iba jedného svätca – sv. Michala archanjela – a iba raz,“ povedala. „Vyzeral ako vysoké červené a biele svetlo. Zúčastnil sa iných stretnutí, ale jeho prítomnosť som cítila len na základe reakcie démonov. Keď tam bol, ovládol ich strašný strach. Myslím si však, že Božia matka bola prvou svätou, ktorá sa kedy objavila. Normálne, keď sa objavil svätý, prvýkrát som to cítila vo svojom srdci a nejako sa to premietlo do obrazu a potom do zjavenia svätca. Inokedy démoni zavolali svätého skôr, ako som to vedela. Bolo to tak so sv. Pátrom Piom napríklad. Báli sa ho a pohŕdali ním.“

„Pri dvoch rôznych príležitostiach prišiel sv. Ján Pavol II. – raz ako mladý pápež a inokedy vo veku tesne pred smrťou,“ uviedla Teresa. „Keď sa objavil druhýkrát, mal na sebe Mitru a podal mi ruku, aby som sa modlila s otcom.“ Zostal iba krátko.“

„Prišla tiež Gemma Galgani. Vôbec som ju nepoznala pred exorcizmom, ale trvala na tom, že mi bude priateľkou,“ spomína Teresa. „Démoni ju nenávideli a pľuli na jej obrázky, ako aj na obrázky sv. Gabriela Possentiho. Stala sa pre mňa duchovnou sestrou, zostala so mnou až do samého konca a vždy ma povzbudzovala a chránila.“

„Blahoslavený Jerzy Popieluszko bol ďalším častým návštevníkom,“ spomína. „Nikdy som o ňom nepočula pred exorcizmom. Iní prišli na krátko, jeden krát. Božia matka prišla niekoľkokrát po prvej návšteve. Raz, keď ma trápili, cítila som, ako ku mne natiahla ruky a doslova vtiahla moje srdce do jej objatia.“

Posolstvo milosrdenstva

Teresa bola minulý rok úplne oslobodená od démonického vlastníctva. To, čo povedala, je mimoriadna misia, ktorú jej Boh zveril, aby sa modlila za kňazov. Na otázku, akú správu má pre katolíkov, odpovedala: „Samotný Ježiš nám hovorí, že niektorých démonov možno vyhnať iba modlitbou a pôstom (Marek 9,29). Zažívala som to každý deň. Ako môj vzťah s Bohom rástol, dozvedela som sa, že v tom musím hrať svoju úlohu – Boh očakával, že budem spolupracovať, budem hrať svoju rolu a bojovať.“

„To isté platí aj pre Cirkev. Kľúčom je pokora, “povedala Teresa. „Keď sme zlomení – napríklad, že som bola zranená a ponížená – musíme sa naučiť odpustiť nielen ostatným, ale aj sebe samým. Podobne sa musíme na Cirkev pozerať ako na zranené telo Kristovo. Máme moc sa modliť a touto modlitbou sa uzdravovať a opravovať čo je potrebné. Pritom však musí existovať akceptácia zodpovednosti – najmä v prípade škandálu. Nikto nie je mimo Božieho milosrdenstva. Každý má jedinečný účel. Zväzujeme však Božie ruky odmietnutím Jeho milosrdenstva.“