Diagnóza: Strach o dieťa
Ahojte baby, chcela by som nájsť niekoho s podobným problémom a trošku sa poradiť alebo si vzájomne pomôcť. Trpím neskutočným strachom o moje dieťa. Viem, že každá maminka sa bojí ale myslím, že to čo sa robí s mojou psychikou už občas nie je normálne. Kým som nemala synčeka, ani by ma nenapadlo, že môžem takto reagovať. Odkedy sa narodil, žijem v neustálom strachu o jeho život a zdravie (pritom našťastie netrpí žiadnou vážnou chorobou). Stále ho pozorujem a bojím sa, aby sa mu niečo nestalo. Viem, že mnohým budem asi na smiech, ale prosím neodsudzujte ma za to. Chcela by som sa zmeniť, len netuším ako. Je tu nejaká maminka s podobným problémom? Ďakujem.
@lukihomamina ahoj, aj ja odkedy mám deti sa strašne o ne bojím, tiež ich stále pozorujem ..začalo to pôrodom prvého, veľmi som sa z neho tešila ale zároven prišiel aj strach o jeho život, bála som sa aby sa mu niečo nestalo a ták.., prestala som pozerať tv noviny, kde su furt nejaké choré detičky, alebo umierajú detičky utopením alebo rôznými inými nehodami, lebo som si hned predstavovala že by sa to stalo mojim..no hrozné myšlienky, depka. Po druhom pôrode je to o niečo lepšie...človek by sa mal tešiť z krásnych , zdravých detí, užívať si toto obdobie a mňa veĺa krát prepadne strach..:(
ahojte maminy, asi je to normálne. Ja mám strach často. Niekedy sa aj v noci zobudím a striehnem na malú či dýcha, stále jej chytám čielko, či nemá teplotu, syn keď ide do školy, tak mu stále volám, či tam prišiel a keď skončí, tak sa mi musí hlásiť kde je. Niekedy som otrávená sama zo seba, že to tak prežívam. Najradšej som, keď mám deti doma a keď sú pri mne. Správy a hlavne relácie o chorých deťoch ani nepozerám, lebo plačem aj hodinu a mám z toho depku. Najšťastnejšia by som bola, keby žiadne dieťa na svete netrpelo a nebolo choré, lebo by som nemyslela na to, čo sa môže stať mojim deťom. Vždy keď mám takéto stavy, tak mi pomôže môj manžel, ktorý ma objíme a trpezlivo mi vysvetľuje, že je to pekné, že sa tak bojím, ale že sa nemusím báť, lebo všetko je v poriadku a keby sa aj niečo stalo, tak spolu akýkoľvek problém zvládneme a že on nás ochráni pred všetkým zlým a... a vtedy si pripadám ako najväčší blbec na svete, lebo na zlé sa myslieť nemá, ale po nejakom čase ma zase prepadnú rovnaké myšlienky a tak stále dookola... 😔
ahojte a uvidíte čo bude keď začnú chodiť na diskotéky a von,tak ja som bola hore až kým neprišla domov a medzitým som jej aj volala,čo bolo pre ňu vrcholne trápne 😀To je neskutočný strach. Inak aj ja som taká,že od narodenia som sa bála,som ju furt kontrolovala aj v noci či dýcha,pri správach o nejakej chorobe som mala strach či ju nedostane.A teraz to isté aplikujem pri mladšej...
strach máme všetky o naše deti, je to prirodzené, veď zrazu po pôrode máme zodpovednosť za dieťa, úplne závislé od nás a ten pocit zodpovednosti a strachu, či sa našim deťom niečo nestane budeme mať aj keď budú deti dospelé, veď pozrite na naše mamy 🙂. Diagnóza to začne byť, keď ten pocit strachu začne ovplyvňovať tvoj život, keď sa mu začneš podriaďovať, keď opatreniami budeš seba a svojich najbližších obmedzovať - napr. keď budeš v noci svoje dieťa neustále kontrolovať či spí, či dýcha, či mu niečo nechýba a pritom je zdravé a nič sa nedeje a ty budeš trpieť chronickou únavou - už by som povedala, že to je problém. Treba to riešiť odbornou pomocou - psychoterapia.
A ja si myslim, ze ak mate takyto "prehnany" strach, tak by to chcelo terapiu. Zazila som tento pripad u mojej najlepsej kamaratky.
Nebudem popisovat podrobnosti, lebo je to dost zla skusenost. Iba chcem povedat, ze ak mate takyto panicky strach a dieta je vporiadku, nic mu nie je, nic zle sa nedeje.... tak sa mozte psychicky zrutit, ak sa NIECO skutocne stane. Vtedy ale uz nebudete funkcna matka, ale troska. Co z toho budu mat vase deti???
Nie je to zdrave a trebalo by to psychologa, ako sa takehoto strachu zbavit.
dievcata,
@digysa ma pravdu....mat strach, ked sa nic nedeje NIE JE NORMALNE....ani kontrolovat svoje dieta kazdu minutu....
..vase telo je stale v napati, akoby bol zapnuty alarm...neskor to moze vyustit do uzkostnej poruchy a ked vam zacne byt blbo pomozu vam uz len antidepresiva ....viem o com pisem...
Baby ďakujem, že ste sa ozvali....možno to znie čudne ale som rada, keď viem, že nie som sama, ktorá ma takýto problém. Ja som sa prvý rok bála o synčeka asi tak primerane, ale potom pár dní po prvých narodeninách nám dostal febrilné kŕče na srdiečko (bolo to len pár dní po očkovaní - a myslím, že to má s tým súvis) a odvtedy ho už pol roka stále sledujem. Ešte nám aj nepekne spadol na hlavičku a odvtedy behám za ním nonstop. Už ma tieto obavy o neho dosť vyčerpávajú ale žiaľ neviem sa toho zbaviť. Chcem sa opýtať, ako sa zvyknete upokojiť alebo čo Vám pomáha zbaviť sa strachu?
@waneska231 s tými teplotami Ti úplne rozumiem. Môj synček má 18 mesiacov.
@lukihomamina no ja mam aj panicku poruchu,takze mam aj zvysenu uzkost,zacala som brat antidepresiva,tak snad sa aj uvolnim a nebudem taka napata,ked su v skole,ja fakt ine vychodisko z toho strachu nevidim,len psycholog popr.psychiater
No baby tusim citam o sebe ☹! Tazke otehotnenie, tehotenstvo, tazky porod sa podpisali aj na mojej psychike. Maly bude mat 4 mes, asi 3x nam pipal monitor dychu a teraz po dlhej dobe ale ked som stuchla tak sa pomrvil. Mam neskutocny strach ue ked rano zaspi pri mne a ja s nim co ked prestane dychat, vsade vidim bacile, ked ho niekto chyti za ruku uz vidim tie bacile v jeho ustach no proste psycho!!! Neviem co so sebou, tiez nemozem nic ani v spravach pocut lebo hned vidim ze to moze chytit a predstavujem si akeby to bolo keby tu nebol zrazu a vzapati mam vycitky ze mu nieco privolam a stale dookola no co robit?! Kojim kazdu chvilu cize psycholog alebo lieky asi velmi nebudem moct....
chcela by som oživit tuto - ja sa asi zrútim z toho..... ako sa toho zbavit?
@lukihomamina @lucy1311 @perla200 pridávam sa... starší synček bol do 3 rokov 3x v nemocnici, raz som volala záchranku lebo mi dostal z horúčky kŕče, nikdy viac to nechcem zažiť... odvtedy panický strach o deti... dohnalo ma to až k psychiatrovi 😝 ale našťastie skôr ako som sa dala na lieky sme v živote mali viac zmien, presťahovali sme sa, začala som pracovať a tak a nejak sa to zlepšilo. stále sa bojím ale už to nie je také chorobné
nemas to eln tak poporodnu depresiu alebo strach ?
mozno to smao zmzne, skus najst nejaku dobru knihu , knihy vacsinou upokoja
a hlavne treba vediet ze ano my tu dole musime uroobit maximum co sa da ale nakoneic ak ma cosi sa stat sa stane
a ak nema ta sa nestane aj ked nebudes 100 percetna , nikto nie sme...
@sandy84 neviem či to treba riesiť u psychologa...ale ja tiež ako píse
@amadora - mala bola 4 x v nemocnici....ja stale ale naozaj skoro stale myslím na malu....čo robí v skolke, či jej niečo nie je....ked príde so soplami - mna hned skrúti brucho....musím na wc, chytá ma taká panika že začínam koktat....fakt...uplne moje telo akoby prestalo fungovať.... a ked mala laryngitídu - jeho oči teraz mi je zle ked si na to spomeniem....proste ja ju tak strasne milujem, že sa takto o nu bojím..... viem že je tozle, viem že to by sa nemalo.... ale neviem s tým nič robiť
@perla200 u mňa to isté že keď idem do škôlky pre deti tak žalúdok stiahnutý a rozmýšľam či dáku chorobu neprinesú, keď začnú pokašliavať či sopliť už som v strese, s teplomerom behám ako s povinnou výbavou a furt kontrolujem a keď nebodaj manžel nie je doma cez noc tak ani nehovorím... teraz sa to výrazne zlepšilo, neviem či ozaj tým že pracujem tak toľko nemám čas myslieť na blbosti, alebo aj zmenou prostredia že sme sa presťahovali, alebo tým že deti sú staršie, ale výrazne je to lepšie. manžel si vydýchol lebo tiež bol nešťastný že už sa ani zo života neviem tešiť lebo furt som v strese. ale niekde tam dnu ešte je taký malinký červíček čo hlodá...
je to zrejme normalne. moja dcera mala tazky prichod na svet, boli tam komplikacie a strasenie doktorov a ja som sa prveho polroka priserne bala, ani som spat poroadne nemohla. ked som sa po polroku na seba pozrela v zrkadle, skoro som sa nespoznala, cela strhana, ako zombie. potom sa to zlepsilo. ale bojim sa stale, no teraz uz snad tak primerane. plus bojim sa aj o manzela teraz viac ako predtym. a neviem, ako sa s tymi strachmi vysporiadat. ked dcera ochorie, tak sa vzdy bojim a nic mi nepomoze, len to musim preckat.
@perla200 chodila som najprv k psychologičke, tá sa ma snažila každé sedenie hypnotizovať, len neúspešne. tak som sa na to bodla lebo každé sedenie 20€ a nepomáhalo. začiatkom roku som bola už tak zle že som išla k psychiatrovi. a ten mi povedal že smrť je prirodzená súčasť života a čo sa má stať sa stane a nezmením to a napísal mi kopec liekov 🙄 ani som ich nebrala, tam ležia v šuflíku
Je prirodzenê, že matky sa boja o svoje deti a je úplne jedno koľko majú deti rokov. Ale aj náš strach musí mať nejaké ,,zdravé,, hranice. Deti musia mať aj dávku voľnosti, aby sa ich vývoj posúval dopredu. Mám kamošku, ktorá sa takto trasie nad svojim dieťaťom. Na jednej strane ju chápem -má jedináčika. Na strane druhej som ju upozornila,že ak s tým niečo neurobí, jej vlastné dieťa ju za to jedného dňa začne nenávidieť.
@lukihomamina ahoj,ja sa hlasim,mam dvoch synov,myslim,ze nas tu bude viacej.......Ja by som bola najradsj,keby ani do skoly nemuseli chodit.U mna to zacalo,ked mi raz zo skoly zavolali,ze mal starsi syn uraz.Ked maju teploty,chodim ako matoha v noci a kontrolujem.Starsi nedviha mobil a mna ide porazit.Kolko ma tvoj maly?