Denník bulimičky
Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.
Hanbím sa za túto diagnózu.
A predsa s ňou už 20 rokov žijem.
Zo začiatku som o nej hovorila.
Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"
Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.
Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.
Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.
Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?
Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.
Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.
Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.
Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.
Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.
Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.
Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.
Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!
Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.
Zistila som,že toho zjem zrazu menej.
Mám ešte veľa iných zlepšovákov na našu chorobu.
Budem písať o dnešku.
8.8.2015
Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.
Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"
"Blbosť"
Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....
Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.
Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.
Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky
Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.
Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....
Božeeee
"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.
Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.
Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"
A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.
Naťukala do Googlu tému Mentálna Anorexia,Mentálna Bulímia.
Som prekvapená,ako málo pomoci na Slovensku je.Je psychiatrická pomoc.To ano.
Mne osobne psychiater nikdy nepomohol.Ani psychológ.
Viac opatery sa dostáva anorektičkám,je mi jasné..môžu zomrieť skorej.
Ale čo bulimičky?
Ako zvládať nutkavé prejedanie?
Ako náhle som začala o tejto téme písať,pocítila som sýtosť.Ďakujem Vesmíru za každú jednu hodinu,keď ju nestrávim jedlom.
Dávam si studený melón a zase si poďakujem,že sa nepchám bielkovinami.Neodsudzujem žiadnu formu stravovania...každému vyhovuje niečo iné.
Ja mám dojem,že teraz nie je čas na vyraďovanie potravín.
Až dakedy neskoro popoludní si dávam normálny obed!!!
Pre mňa dakedy nepredstaviteľné.Dlho som držala dietu,a potom,keď som predsa nevydržala...povedala som si,no..keď som už "zhrešila",rýchlo si dám všetko možné,čo som si odopierala.
Háčik je v tom,že keď jedlo vyzvracáte,ste stále hladné.A takto sa točí okolo jedla celý ďeň.
Mne už pár týždňov vďaka predlžovaniu "slasti" s jedenia....nie.
Veľa čítam.Veľa premýšlam.A veľa vecí mi dochádza.
Chytajú ma rôzne emócie...behám ako lev v klietke.Pýtam sa,čo preboha robím s mojim životom?
Čítam príbehy žien,ktorým sa podarilo mať prácu, v ktorej sú šťastné.
Čo ja teda vôbec nie som.Do dnes som bola..ale keď som začala nad tým rozmýšľať,čo naozaj od života chcem....rástol vo mne tlak.
Uľudňujem sa,a hovorím si...že pomaličky pomaličky dievčatko.Najprv zisti,čo rada robíš.
"Píšem" hovorím si.
"Tak začni" hovorí moje láskavé ja
Tak som začala.
Som tu.
Budem sa tešiť každej jednej reakcii.Pomôže to mne,pomôže to tebe.Viem,že je nás veľa.
A že tie klasické spôsoby liečby zaberajú len veľmi málo.Prešla som si psychiatrickou liečbou,psychologickou a aj farmakologickou.Mne nepomohla ani jedna z nich.Som vďačná aj za tieto skúsenosti.
No od kedy si dovoľujem byť sama sebou,mám dojem...že sa to zlepšuje.Som na začiatku a povzbudzujem každú jednu,že môžeme ísť spolu.
@mimikas
ďakujem.Aj ja si držím palce.Nebojujem.Už nie.
Aj táto choroba má svoj význam v mojom živote.Nesnažím sa ju potlačiť,zakrývať,či robiť sa,že nie je.Dovolím jej v mojom živote byť.S láskou ale uzatváram dohodu....s láskou sa učím chápať samu seba.
V tom je obrovská sila.
Iba som prekvapená,koľko mladých žien túto poruchu má,a ako veľmi ťažko o nej hovorí.
Niekto musí začať....
Držím veľmi palce 😉
@elenakrasna držím Ti palce! Si silnejšia ako si myslíš. Píšeš, že máš deti: čerpaj energiu z ich lásky. A píš. To je skvelý nápad. Vypísaním sa Ti odľahčí na duši. A hovorí sa, že podelena radosť - dvojnásobná radosť, podelena starosť - polovičná starosť. Hlava hore, prsia von, a ideš!
Po toľkých rokoch držania diét uvažujem,že ako môže niekto predpísať,čo,kedy a koľko máme jesť.
Odkiaľ to on môže vedieť,ako moje telo funguje?
Pripomína mi to celkovú snahu spoločnosti predpísať ľudom,ako majú vyzerať,ako,kedy jesť,čo si majú myslieť.
A hlavne NEMYSLIEŤ.
Nemať vlastný názor.Mne to po čase pripadá absurdita,aby som sa stravovala podľa niekoho,niečoho.
Mám dojem,že sa prejedáme,lebo sme sa vtesnali do nejakých mantynel..podľa niekoho.Keďže nám to ide len veľmi tažko,sme z toho smutný...a najrýchlejšia legálna droga je jedlo.
Môžu ju požiť aj vzdelané,inteligentné ženy.Ktoré by predsa nikdy nesiahli po niečom horšom..
A takto my,slušné ženy objavíme najrýchlejšiu drogu...jedlo.
A veru,pomáha...príliš rýchlo a príliš často.
Keď začneme priberať,zase sa začneme vymykať inej role,ktorú máme hrať.Predsa štíhlu,usilovnú,vždy dobre vypadajúcu ženu.
Hlavne štíhlu.
Ešte pred tým,ako si uvedomíme,že sa prejedáme,lebo nás bolí duša,vynadáme si,aké sme nedisciplinované!!!
Ako som mohla takto pribrať.....povedali ste si to niekedy?
Ja už 1000x...
S pocitom zlyhania začíname chudnúť.Zoberieme telu aj tú jedinú drogu,ktorú sme si dovolili,aby nás duša nebolela.
Duša bolí...jedlo neprichádza.
Keď schudneme,pociťujeme hrdosť....ale čo tá bolesť v duši?
Síce zase pasujem do sukne aj do spoločnosti.
Ale čo moja bolesť?
Čo zo životom,ktorý možno ani nechcem žiť?
To nič..som pekná štíhla...nikto na mne nevidí bolesť...
A takto to ide...u mňa veľa rokov.Keď som už po X tý krat schudla,ani tá štíhla postava a pekné šaty ma už neurobili šťastnou....
A aj keď rozum po X tý krát hovorí,že začni držať dietu a cvič...moje láskavé ja mi hovorí,že tadeto u teba cesta nevedie....
Najprv hľadaj príčinu,prečo ti je smutno na duši.
Že prejedanie je len dôsledok,aby si sa nezbláznila...aby sa tvoje telo..aj keď len na chvíľočku upokojilo...
Je to akoby záchranný mechanizmus..aj keď zničujúci.....
@gladiola
ĎAKUJEEEM
Ja Ta mám rada uz len za to, ze si to takto "nahlas" napísala.
@elenakrasna ja ti tiez drzim palce a nechcem do teba kopat, ale na jednej strane mas voci sebe sebadestruktivne sklony a na druhej strany tvoj nick na mk...pre mna sa niekde sa stala chyba v prijati sameho seba...ako pises, ziadna z psychologickych ani liekovych liecob nezabrala, podla mna preto, lebo si si to ty sama v sebe nevyriesila a neprijala lebo je to vsetko hlavne v nasich hlavach a o tom ako sa prijmeme, keby si sa vo svojom vedomi tymto liecbam otvorila mozno by pomohlo...nieco muselo byt spustacom, ze kvazi nemas rada sama seba....
@jeennyv
Veľmi ďakujem za Tvoj názor.Je dôležitý.
Dobre si to vystihla.Neprijatie samej seba je moja obrovská téma.Na ktorej pracujem veľa rokov.Učím sa príjímať samu seba krôčik po krôčiku.
Nechcem psychologickú liečbu odsudzovať.Chcela som len povedať presne to čo si napísala,že u ľudí s PPP je veľmi ťažko pomáhať...lebo samy seba neprijímajú.
Nick s tým nemá nič spoločné.Je to len nick.
Hľadala som podobných ľudí,s podobnou diagnózou.
Ak som niekoho stretla,boli to mladé kočky niekde na začiatku.Ak som hovorila,že je možnosť zmeny...veľmi ťažko to prijímajú.Stále vidia cestu v dietach ,cvičení a neustálom strehu mať všetko pod kontrolou.
Viem...
Prechádzam rovnakou cestou.Preto píšem...
@elenakrasna ja obdivujem silnych ludi,co sa vedia popasovat s problemom.A ty tam patris tiez.
prajem vsetko dobre
Ahoj musis si uvedomit ze nezijeme preto aby sme jedli ale jeme preto aby sme "prezili" uplne z hlavky vypusti diety atd pocuvaj svoje telo a svoje ja papaj velmi male davky a radsej castejsie pocas dna si neodopieraj naco mas chut ale s rozumom akurat vecer po 18-19uz nepalaj a daj lahku veceru a ja pri malom aj dakedy zavudam ze som ani nejedla 🙂
Ak je žena v akútnej fáze,teda má obrovske zdravotné problémy dôsledkom choroby...či už podvýživa,alebo silné depresie,je lekárska liečba samozrejme nevyhnutná.
Brala som antidepresíva dva roky.Keď to bolo najhoršie,dosť mi pomohli.Síce mám dojem,že som tie dva roky prestala akosik všetko riešiť,ale beriem to ako dalšia barlička v mojej ceste.
@badimeria
Ďakujem za radu.Ano tak by to malo byť.A učím sa jesť od štíhlych ľudí,čo ale nikdy diety nedržali.Je mi jasné,že príjem musí byť menší ako výdaj,aby si žena udržala postavu.Lebo nadváha je škodlivá.
No počula som aj názor,že tučný šťastný človek je zdravší,ako chudý nešťastný.
Nezastávam obezitu...samozrejme.
Ale momentálne musím moju postavu prestať riešiť.
Je jedna kniha,už som zabudla názov.Veľmi ma oslovila.
Píše sa tam o ženách,a ako veľmi chce spoločnosť,aby žena príliš nerozmýšľala.
V minulom storočí,ak sa žena nevydala,nemala šancu na nič
Potom sme začali študovať.
Dobre študujte si...ale po štúdiu ostávalo veľa žien doma,lebo stále muselo spĺňať rolu matky,upratovačky,kuchárky.Nebol priestor na vlastné myšlienky
Potom nám nakúpili veľa domácich spotrebičov,aby sme si ten život v domácnosti uľahčili...ale aby sme nemali prílš vlastný názor.
V dnešnej dobe žena chce rozmýšľať,pracovať,študovať....ale aj mať deti.A my na ňu zatlačíme....nech je štíhla.Nech sa zaoberá postavou.
Nehovorím,že je všetko presne tak.Ale rozmýšľala som,koľko smútku by som si ušetrila,keby som nemala hrôzy s toho,či priberiem alebo schudnem.Keby som vedela,že cena človeka nie je úmerná postave,či prijatím do spoločnosti.
Celé dni som strávila v riešení mojej postavy.Keď som schudla...bola som akože prešťastná.A keď sa mechanizmus otáčal,cítila som sa neuveriteľne zle.Pocit zlyhania,aká som hlúpa,nedisciplinovaná...bezcenná.
Všetko možné poznám..pozitívne myslenie,sebaprijatie....alebo ako sa písalo.Jedz toľko,toľko....a bude ti dobre.
Ale ako dokážem tieto informácie dostať do duše??A natrvalo?
V mojom živote ma oslovili 3 knihy najviac.
Ženy,které jedí ve svitu luny ( kniha vyslovene pre ženy s PPP)
Ženy,ktore behali s vlkmy
Brandon Bays Cesta
Vieme,že sa musíme prijať...ale čo to naozaj je?
Je to proces.Nie jeden úkon,keď potom je už všetko v poriadku.
Dnes som sa zobudila v slobode,že zase jeden ďeň nemusím riešiť čo,koľko a kedy zjem.
Keďže som celý život držala diety,ani nenapíšem,čo to s mojou postavou urobilo.
Nie je to jednoduché priberať.Tento krát legálne a bez výčitiek.Objavila som speed fitnes.Celkom ma to oslovilo,že je to 20 minút.
Viac času zatiaľ na cvičenie popri práci a deťoch nemám.A ak by mi to zabralo veľa času,viem,že to nebudem robiť pravidelne.Poznám sa.
Nie je jednoduché ísť cvčiť do otvorených priestorov pre ženu,ktora nie je štíhla.
Ale dám si záväzok 1x do týždňa.
Viem..poučky hovoria 2,3 x do týždňa.
Ale presne to sa učím...žiť bez poučiek zo skúseností iných ľudí.
Teraz sú na rade moje skúsenosti.....
@elenakrasna ahoj 🙂 Práve som si prečítala čo píšeš, no a premýšlam nad sebou. Nie som bulimička, nezvraciam, ale mám sem tam presne chvíle, kedy sa natlačím, tak, že mi potom ani nieje priliš dobre 😒 Hovorím si, dojčím, bude to asi tým... Ale čoraz viac sa vo vnutri tiež zaoberam myšlienkou, či len tým sladkým nevykrývam niečo, čo mi v živote chýba 😒 REsp. nejaké zranenia z minulosti... Ako píšeš, legálna droga. Môj otec mal vždy problém s alkoholom, vraj deti alkoholikov maju väčší sklon k tomuto.
JA nezvraciam, lebo váha ma až tak netrápi. Ale uprimne mna skôr trápi, prečo sa to deje, viem, že to nieje normálne a zdravé. Niekde je chyba.
Mala by si vydat knihu. Pises vyborne.
Drzim ti palce.
vejula@
Mám husiu kožu,keď čítam tvoje riadky.Písaním ovplivňuješ nie len druhých,ale aj seba.
Doporučujem ti stiahnuť si poslednú knihu,o ktorej som písala.Lebo zranenia si naozaj ukladáme do podvedomia.Sú často krát tak bolestivé,že nechceme o nich vedieť.Ony nám tam pomaličky škodia.Tieto staré presvedčenia a zranenia.
My fungujeme.a často krát ani nevieme prečo konáme..ako konáme.
Prečo robíme veci,ktoré robiť nechceme.
Ak vychádzam s inteligencie nášho dokonalého tela,nič nie je v poriadku,či v neporiadku.
Toto rozmýšlanie,že robím niečo zle...ma večinou dostalo na lopatky.MySlováci inklinujeme dosť ku kritike.Sebakritike.
Cítila som sa zúfalá,lebo som bola presvedčená,že robím zle...ale ako to zmeniť?
Mala som dojem,že je všetko zle.
A toto presvedčenie ma akoby tríznilo.Síce je všetko zle,ale ani nie je východisko..ako to zmeniť.
Vždy bol dôvod,prečo robím veci zle.
A tu začalo moje hľadanie.Ok,ak teda robím všetko zle....ako robiť veci inak.Ak sú teda zlé.Po čase som si šla za zmenou,ale prestala som veci rozdeľovať na zlé a dobré.
Naše telo je proste genetický zázrak.Ak sa prejedá..je to naozaj signál,že ťa niečo na tej dušičke bolí.
Veľa som sa o závislosti zaujímala.Nie je horšia a lepšia závislosť.Jasne,drogy ti mozog prestrelia rýchlejšie,ako jedlo....
Ale tie mechanizmy sú podobné.
Skús len pozorovať,čo sa deje v tvojom živote.Nedávaj veciam prívlastky.Lebo ak ťa bolí dušička,je normálne,že si telo hľadá kompenzáciu.
Neviem či moja cesta s Bulímiou bola normálna,či zdravá.Ale vďaka nej som sa naučila život oveľa hlbšie vnímať,
Hľadaním informácíí som vo veľa oblastiach môjho života prežila slobodu.
Ako som napísala..krôčik po krôčiku.
Aká krásna veta...že váhu neriešim.....pre mňa úžasná veta.
Kľudne píš......
@peneloppe
Jééj,ďakujem...a ano,knihu už píšem.
Viem,že moja duša chce a musí písať.Spôsobuje to,že sa nedožaduje prejedania.Je to volanie mojej duše,ktoré som celé roky ignorovala.
@elenakrasna viem o com pises. Mam 41, 3 krasne zdrave deti a PPP od 15. Presla som vsetkym, najviac pomohli deti a hlavne tehotenstvo. Najma to prve, vtedy som sa bala. Uz nezvraciam, alebo len miniminimalne. Aj som pribrala a snazim sa s tym vysporiadat. Ale v hlave to mam stale. A zavislost akakolvek je zavislost, ci je to jedlo, alebo ine... ☹ . Nieco tym vykryvam a kompenzujem a neviem si s tym rady... Drzim palce, pekne pises. A mala by som aj mne drzat. Uz kvoli detom...
@elenakrasna dakujem za tvoje slová 🙂 Ano viem, dobré, zlé... je to všetko relatívne aj to čo sa nám javí ako zlé, môže byť koniec koncov dobré (ak ma to posunie vpred, pomôže získať vidieť inu perspektívu vecí, života 😉 ) Momentálne zlé hovorím preto, že aj moje telo to cíti takto. KEd zjem moc sladkého moje telo prostestuje. Vôbec sa mu to nepáči, na druhý den sa cítim, ako po opici, a to doslova, unavená, nechce sa mi ráno vstať, dunihlav....
JA sa neprejem normálnej stravy,vyslovene ide o sladké, ja tak milujem sladku chuť, faktom je, že si nou asi navodzujem nejaké tie príjemne pocity, ked sa cítim mizerne, ked som unavená, po ťažkej noci (malej idu zuby..) atd, Možno ide o neaký ten odpozorovaný vzorec správania. Ako otec riešil "problemy" alkoholom, ja som to vymenila za cukor 😅 Ale možno ide o uplne niečo iné, možno som sa necitila prijatá ako dieťa, rozmýšlala som nad všelicím. Ako malička "polročna" som išla bývať ku starej mame, mamina bola tehotná, šla na udržiavanie, mna v podstate zo dna na den odstavila od materského mlieka, zo dna na den odišla do nemocnicie, zo dna na den, som zmenila domov.... Potom ma zas nasilu presadili, ked som si už zvykla u starej mamy opäť "domov" Viem, že som plakavala... Stracala som istoty. Druhá vec, môj otec, kapitola sama o sebe, videla som vela vecí, ktoré by dieťa vidieť nemalo, bola som svedkom psychického aj fyzického nasilia na milovanej osobe. Čo všetko to zanechá na duši, ako sa s tým vysporiadava??? Možno aj takto... Toš život ide ako ide, nelutujem čo som prežila, lebo zmeniť to nezmením, a všetko čo sa udialo sa mi môže stať prínosom, môžem byť silnejšia, len sa preklopiť a zistiť ako z toho vyťažiť 😎 Beh na dlhu trať, aspon pre mna, vzorcev hlave su svina 🙂
Ďakujem za Tvoje zdielanie.
Ja som tvor zvláštny.Mne vedomie,že mám deti..nepomohlo.Ako ,ja som sa necítila nikdy ohrozená na živote.A vždy som mala dostatočnú váhu na to,aby som vynosila zdravé deti.
Ale deti samotné,veru máš pravdu..ma učia,čo je to žiť bez predsudkov.
Ešte nemajú vštepené,čo sa patrí a čo nie.Proste si len tak žijú.
Kým ich samozrejme nezačneme lámať výchovou.
Toto ma deti naučili a učia.
Dušek povedal,pol života sme sa museli niečo učiť...a budeme potrebovať pol života,aby sme sa to odučili.
Keď sa narodíme,začnú z nás "robiť" človeka.
Keď sa chceme hrať,musíme ísť spať.
Jeme,keď sme často krát neni hladný...musíme,veď je obed.
Chceme tancovať,no mama povie,že to nie je povolanie pre slušné dievča.
Chceme plakať,no nedá sa..lebo je to spoločensky neprístupné....
A takto strácame kontakt samé zo sebou.Veríme bohom zvaný rodičia....keď nám prikážu neplakať...veríme im,bez ohľadu na to,čo cítime.
Takže,to čo naozaj cítime,stráca pre nás hodnotu.Ale keď zavrhneme vlastný kompas...podľa akého teda ideme?
Najsmutnejšie je to,že žiadny iný kompas nie je stavaný na navigáciu nášho tela....okrem nášho vlastného.
A tam prichádzajú presne tieto veci.
U mňa,keďže som vlastnú navigáciu vypla...prestala jej veriť...sa prejedanie často spájalo s pocitom vákua.
Proste som necítila nič.Nevedela som,či som smutná,či hladná,či smädná...
Či nervózna...
Keď som sa prejedala,akoby som na chvíľu pocítila samu seba....
Lebo toto vákum spôsobilo vo mne tlak...ktorý som jedlom uvoľnovala.
Teraz krôčik po krôčiku znova objavujem navigáciu vlastného tela.Ešte si často nedôverujem...
Hovorím si,že kam ma preboha dovedie toto intuitívne jedenie?
Ale moj súcitný hlas vo mne mi hovorí,že ak nebudeš sama sebe dôverovať..tak kto iný?
Nič ine nemáš,len svoje telo....ktoré je geniálne,ak mu to dovolíš.
@vejula
Mne veľmi pomohlo odpustiť rodičom,že som si predstavila,prijala aj takú skutočnosť..možnosť,že som všetko toto mala zažiť.
Je to moja lekcia života.
Čítala som knihu plán vašej duše.Beriem ju s rezervou.
Ale keď som bola ochotná pripustiť,že som si vybrala ľudí pred narodením,s ktorými sa stretnem...že som ich prosila,aby hrali svoju rolu čo najlepšie...lebo je to pre mňa dôležité,naučiť sa lekciu....
Tak viem odpustiť mame,otcovi...komukoľvek.Samozrejme,nie hneď.
Veľm mi pomohli procesy s knihy CESTA od Brandon Bays.Akoby som sa vrátila v mysli presne do situácie s detstva,kde som sa tentokrát mohla vyplakať,zanadávať..povedať presne to,čo som vtedy povedať chcela..ale nemohla.
Akoby som spomienku za spomienkou prekódovávala.
Po čase som sa začala cítiť slobodnejšie.A nenaskakovala mi hrôza pri rôznych situáciách.
Teraz,keď príde situácia,kde pociťujem zase strach,či hrôzu....predýcham to a pokúšam sa vyloviť v pamäti,kde a kedy sa niečo podobné udialo.
A spracujem to....
Trvalo to asi 3 roky....medzi tým som si držala diety,chudla,priberala...
Rozhodnutie,že musí byť aj iná cesta prišlo asi pred mesiacom.A zrejme som to dokázala práve preto prijať,lebo som si takéto procesy robila.
Buď sama,alebo s niekym.
Odpúšťala som sama sebe,a ľuďom,ktorý mi v minulosti ublížili.
V racionálnej úrovni sa to asi ani nedá.Je to len fráza,veta....odpúšťaj.
Ale ak sa človek uvoľní...a pocíti vlastnú dušu,sám seba...svoju múdrosť a genialitu...
Keď som pocítila,že aj ja som stvorená s božej esencie..jeho nekonečnej múdrosti...a kúsok tej múdrosti máme všetci v nás...
Keď som toto bola ochotná aspoň pripustiť,že to môže byť aj ináč....začali sa diať zázraky
@elenakrasna ved práve, na vedomej urovni som odpustila, dokonca nemam pocit, že by som mala úzkosťsl pri spomienkach na nepríjemné veci. Práveže ako jediná zo surodencov, som bola tá, ktorá netrpela zavretá v izbe, ale bola som vždy v akcii, ak otec ubližoval mame, vrhla som sa na neho, okolo krku, aj ked somnou flakol o koberec, proste neostala som nečinne trpieť, ale svoje emocie som velmi výrazne prejavovala. Velakrát som mu ako dieťa povedala čo si o nom myslím (zas narozdiel od bratov, ktorí len vnutorne prežívali) aj ked to malo svoje následky, pre mna to bolo každopádne prijatelnejšie ako držať hubu a krok.. preto si myslím, že mám veci v sebe celkom vysporiadané.. Ale asi zrejme niečo bude, čo som nemohla spracovať. Mám jeden tip, stalo sa to ale ešte ked som bola v maminom bruchu, bolo to dosť silné, možno aj to ma ovplyvnilo, ale ako sa k tomu vratiť ked si to nepamätám. Regresku skušať nechcem, toho sa asi trocha bojím... Ale zas si uvedomujem, že len potlačať príznaky nerieši problem. Viem, že asi každý jeden človek má v sebe niečo, čo bypotreboval vysporiadať, nie každý sa nad tým zamýšla, proste, všetci sme iní...
@vejula
Ešte ma napadlo.Poznám ten výrok....že neprejedám sa z normálneho jedla.Len zo sladkostí.
Raz mi povedala jeden priateľ,teda sa zasmial...že..a sladkosti nie je jedlo?
Samozrejme,nemal s jedlom problém.
Že jedlo,je jedlo....
Dlho som nechápala jeho vtedy sprostým rečiam.
Takže..sladkosť je tiež jedlo.Keďže ale máme naštudované o škodlivosti tejto potraviny...v čom samozrejme súhlasím,zakazujeme si ju.
Zistila som,že ak človek je všetko s mierou,neškodí mu ani sladkosť.
Keďže som si ju zakázala,chcela som ju o to viac.
Neviem,či ti moje cvičenie "Predlžovanie slasti" pomôže.
Lebo,keby mi to niekto navrhoval pred rokom,zdalo by sa mi to sprostosť.
Som presvedčená,že by som toto cvičenie nedokázala robiť,keby som pár rokov nepracovala aj na svojej duši.
Ty,že si tieto veci uvedomuješ..že sa ti dejú....to je obrovský úspech.Teším sa s tebou.
Uvedomovanie si samej seba je prvý obrovský krok k uzdraveniu.
Ešte ma napadlo,že keď som bola presvedčená,že mi sladkosti škodia...tiež som mala z nich opicu.
Ono chcemicky a vedecky to síce môže sedieť.
Ale ako som zmenila veľa rozhodnutí v mojom živote,zrazu chémia sladkostí už na mňa nepôsobí....žiadne extrémne zvýšenie inzulínu,a zvýšenie chuti...že ťa tá chemická reakcia núti jesť...
Moje telo mi vyvrátilo akúkľvek vedu.
Takže..zistila som,či zjem sladkosti naraz veľa,alebo len kúsok...žiadosť jesť ďaľej,ostáva.
Zjedla som veľa sladkostí preto,že som si to zakazovala.A keď už som teda zhrešila...tak rýchlo a veľa...do seba.Aby som to mohla samozrejme potom vyzvracať.
Prvé zmeny nastali,keď som si uvedomila..že jedno,či si zakazujem,či nie...nutkavá chuť na sladké tu je.Zožerem tie sladkosti tak či tak..či o tom vedieť chcem,či nie....
Akoby som vnútorne zavierala pred týmto dianím oči.Necítila som ho.Vedela som,že sa deje...ale muselo to byť rýchlo rýchlo.
Povedala som si..tak dobre.Elenka..môžeš všetko zjesť...koľko len chceš...ale nie hneď.
Tu nastal veľký prevrat.
V praxi to vyzeralo asi takto:
Dostala som chuť na horalku.Dobre miláčik,dáš si ju...o 10 minút.Ak je ti 10 minút veľa,daj si 5.
Bože...mohla by som písať romány o tých 10tich minutách.Pozorovala som,ako sa ten Démon vo mne búri,ale aj je kľudný,lebo vie,že už môže....
10 minút hrôzy,smútku....rôznych stavov.Dali sa vydržať,lebo som vedela,že si o 10 minút tú horálku dám.
Jeden hryz....5 minút čakáš
Druhý hryz....ďaľších 5 minút čakáš
Keď som prišla do polovice horalky....pochopila som,čo znamená tieto veci robiť VEDOME.
Už nie tajne sama pred sebou
Vedome.
Užívala som si každý legitimný hryz.
Viem,vy zdravé kočky krútite hlavou nad touto analýzou.No mne to zachránilo život,peniaze...a aj postavu.
Ďaľšia polovica horalky...
I cez napätie som pociťovala jemný kľud...a dokázala som si ďalšiu polku odložiť o pol hodinu.
Ani som sa nenazdala,a prešla hodina.
A za odmenu som zjedla ďalšiu polku už naraz.Akoby som tomu drakovi poďakovala,že ma nechal toto vydržať.
Zjedla som len jednu horalku.Mala som síce chuť na ďalšiu...ale povedala som si...dobre.
O hodinu si dám ďalšiu.
Naozaj som o hodinu na tú horalku chuť už nemala.
A ak mala...tak som zase začala preťahovanie slasti.
Skutočnosť bola taká,že som za jeden ďeň zjedla dve horalky......ano ano....dve.
Dalšie cvičenie v aute.
Často cestujem....a niekedy som dve hodiny v aute.My bulimičky riešime skoro všetko jedlom.Nudu,stres,smútky....krátime si jedlom čas.
V aute som jedla najradšej.Akosik rýchlejšie prešiel čas.
Tak som si do auta urobila jeden lepeňák...teda dva celozrnne chleby,šunka,maslo,zelenina...
Dávala som si ciele,kde urobím ďalší hryz.
Na tej odbočke..a na tej,a na tej.
200km,teda asi 2 hodiny som jedla jeden lepeňák.
Toto mi ukázalo,že sa niečo deje.Proste som pociťovala sýtosť
Cvičenie v aute robím stále,keď na to mám príležitosť.
Keď som musela jesť napríklad hromadne,ako dovolenka a pod,kde nebol priestor na preťahovanie jedenia...zistila som,že po týchto cvičeniach pociťujem sýtosť telesnú,ale hlavne psychickú.Lebo bulimičky sýtosť necítia.
Jeme,jeme,jeme..a aj keď nám trhá žalúdok...nutkavá chuť nás neopúšťa.Akoby sme preťali signály tela a signály mozgu.
Pocit,že zješ normálny obed,a neješ ďaľej,je oslobodzujúci.
Akoby som preťahovním slatsi obnovovala signály môjho tela a mozgu.
Akoby som dávala najavo môjmu telu a mysli..že im zase začínam dvôverovať.
Ale o tom v ďaľšom článku.
Dovol svojmu telu jesť sladkosti.Daj mu najavo,že veríš,čo ti tým tvoje telo chce povedať.Ale skús to jedenie preťahovať...
@elenakrasna ono je to asi o uhle pohladu, ktorým na to pozeráš. JA sa na to napríklad pozerám ako na iné závislosti. Napr od alkoholu. Ak chce alkoholik prestať piť, musí začať abstinovať. JEdno poldeco ho proste dokaže naštartovať tak, že sa dá na mol 😒 Ale možno ak by to uvedomenie bolo na takom stupni, že si vie rozkázať, rovnako ako ty s tou horalkou, abstinovať by nemusel, ale tomu musí predchádať asi velké natrenovanie vôle, podla mna väčšie ako uplne abstinovať. Rovnako tak je to so závislosťou na cukre. Pre niekoho je lahšie, uplne sa sladkého vzdať, aby ho ta jedna horalka nenaštartovala, niekto dokaže mať taku sebvadisciplínu, že si horalku nadavkuje, rovnako ako ty. Ciest je asi viacero. Každému vyhovuje niečo iné, i ked väčšinou sa v odb orných kruhoch odporuča abstinencia. Ved sa aj hovorí že "abstinujuci alkoholik" To o čom hovoríš môže byť super, len nie každý by to asi dokazal (ospravedlnujem sa, že tak miešam ten alkohol s tým cukrom, ale mne sa to proste velmi podobá
@elenakrasna ano presne otom hovorim neries aku mas postavu si pekna taka aka si a podstatne je zdravie nie postava!!!Pre teba je dolezite neprejedat sa a udrzat potravu v sebe aby totvoj zaludok pekne spracoval.Vykasli sa nato ci mas o 10-20kg viac papaj zdravo a s rozumom.Lebo cim viac myslis nato aku mas postavu tym horsie ide ta vaha dole poznam to na sebe.Nie som tiez ideal postavy a nepateim medzi zeny co su ako papeky do fazule ale s dietami sa netrapim ale po vecernej hodine nepapam a konzumujem aj sladke vsetko s mierou.Drzim ti palce a ked sa tipodaru jedna vec postupne pojdu aj dalsie uvidis
@elenakrasna pocuj, najdi si chlapa a prejde ta to...ver mi, viem o com hovorim...alebo máš?
Božemôj, ach, des, keď to čítam. Tiež poznám bulímičky. Majú len jednu tému. Uniká im všetko. Krása života. To bez odbornej pomoci /ústavnej psychitatrickej/ nemáš šancu dať. Chápem ťa. Držím ti palce. Aby si napadla do pekla. Život je krásny. Si ho dopraj. Je to ťažká choroba. Neodsudzujem. Chápem.
@vejula
Ano,aj to som skúšala,vyradiť sladké..ale ak je sladké odkaz pre mňa,že sa niečo deje...a ja urobím to,že si zakážem sladké...problém ostáva.Len si telu zobrala niečo,čím to kompenzuje.
Ak niekto dlhodobo,celé roky vydrží bez sladkého..tak klobúk dole.
Stále cítim,že riešenie nie je v sebatreste.
Alkoholik chlast vyradiť môže a musí.Jedlo vyradiť nevieme.Preto je cesta abstinencie s prejedania trochu iná,ako s alkoholizmu.
Tlaky môžeš mať s veľa vecí..či s minulosti,ale aj prítomnosti.Ako sa cítiš v živote,ktorý práve žiješ..a tak.Regresku som rozmýšlala aj ja..ale Terapia Cesta je pre mňa dosť silná.
@badimeria
dnes som zase pocítila,aká veľká je pre mňa téma"Byť štíhla?
Svokra zo švagrinou riešili moje deti.Aby som si dávala pozor,nech nepriberú.
Opýtala som sa ich,že ako sa teda dáva pozor?
A začali dávať múdre rady...keď som im pripomenula ich problémy...a že každý máme nejaký..nechápali.
Keby ľudia riešili samých seba...bol by svet krajší.
A zase som akoby skamenela..a chcela sa zakopať niekde hlboko pod zem.
Keď som si to porovnala,či sú štíhlejšie ženy šťastnejšie,či úspejšnejšie..alebo zdravšie,nemám dojem,že ženy s nadváhou sú na tom horšie.
Samozrejme,toto všetko nepomáha...
no som presvedčená,že človek dokáže byť zdravší a štíhlejší bez tej neustálej kontroly seba samého.
Veď ja na to dôjdem.
@jachacha
Chlapa mám..aj pravidelný sex...ešte nejaké otázky?
Drzim ti palce, si odvazna a silna ze dokazes o tom hovorit a mas chut to zmenit a bojovat.