Ako sa prestať trápiť tým, čo si o mne druhí myslia?

Treba si uvedomiť, že ty to prežívaš omnoho viac ako ostatní.. mali sme kamarátku hospitalizovanú na psychiatrii, väčšina jej okolia o tom vedela, nikto to neriešil, nerozprávali sme sa o tom, nebol to hot topic, všetci majú dosť vlastných problémov... ak sme aj o nej niečo v tom období prehodili, tak len v dobrom, že dúfame, že sa má dobre... a okrem toho, nie je sa za čo hanbiť, silno ti držím prsty, aby ti to pomohlo a ak to nevieš v sebe spracovať, skús to spomenúť tam odborníkovi, môže ti pomôcť aj s týmto 🙂

Odkial vedia ze si tam, ked o tebe nic ine nevedia, nejake divne nemyslis?

Ja som nebola hospitalizovaná, ale poznám viac osôb čo ano.. a vieš čo som si myslela? Že ti ľudia su odvážni, že svoje problémy sa snažia riešiť a že majú šancu na to aby im bolo lepšie.. to isté si myslím o každom kto.sa stará o svoje duševné zdravie.. to, aby bolo človeku lepšie je to najdôležitejšie.. držím palce..

Neviem ti poradiť ako to prestať riešiť ale želám ti skoré zlepšenie a pokoj v duši, držím palce, a na hlupákov sa vykašli, ja chodím na terapiu a teda poznám x ľudí ktorí by to potrebovali oveľa viacej ako ja....tak skús neriešiť

Ja som bola 3 mesiace v Pezinku. Nehanbila som sa, vedeli to v praci, v sirsej rodine, kamarati...Vela ludi ma praveze podporovalo, prisli ma pozriet, volali, pisali. Bolo mi zle a isla som to riesit, co je na tom. Vacsia hanba je podla mna nechat tak, neriesit a chciet od ludi okolo, nech si zvyknu a nech sa s tym vysporiadaju oni.
Kazdopadne zrnko hanby sa predsa len objavilo aj u mna. Ucim totiz na VS a co cert nechcel, raz som bola na vychadzke a stretla som studentov. Tak im som v tej chvili nedokazala povedat pravdu, co tam robim. Ale uz po par hodinach som to lutovala, hovorila som si, ze ked sa nebudeme akceptovat my pacienti, tak ako to mozeme chciet po ostatnych. Takze od tej chvile som to uz hovorila aj studentom. Nie samozrejme, ze by som rozposlala mail, kde som, ale ked niekto nieco potreboval, chcel napr. konzultovat, tak som normalne povedala, ako sa veci maju.
No a teraz po 6 rokoch povazujem ten pobyt a celu tu vtedajsiu krizu za jeden z najzaujimavejsich a najprinosnejsich zazitkov v mojom zivote. Vela som sa tam naucila o ludoch a ich trapeniach, sama som sa vtedy vnutorne velmi posunula, zistila som, ze aj v naozaj velkej krize sa viem vzchopit, zabojovat, ze mam vnutornu silu a zivotaschopnost. Teraz sa uz za to nehanbim ani nahodou.

Psychické choroby sú choroby ako každé iné a aj psychiatrické oddelenia, či nemocnice sú tiež také isté, ako aj interné, neurológia, či nejaké iné.
Nerieš, čo si myslia o tebe druhí, ale to, že ty potrebuješ takúto liečbu.
A ak by saj stalo, že ťa nikto posudzuje, že si bola hospitalizovaná, aj keď ako píšeš, nikto nevie, že si tam a ani prečo, nech nikto nezabúda, že každému z nás sa to môže stať. Duševné zdravie je ešte krehkejšie, ako to fyzické.
Od psychiky ide aj to telesné, idú ruka v ruke.
Tak si netráp hlavičku , čo si kto myslí, máš dosť trápenia sama so sebou. Maj sa rada takú, aká si a nehanbi sa, že si tam hospitalizovaná, dnes si to ty, zajtra to môže byť Jožko z Makovníka.
Prajem ti skoré uzdravenie a skorý návrat.

Našťastie sa mentalita ľudí zmenila, dnes sa berú psychické poruchy rovnako, ako ktorékoľvek iné ochorenia, určite Ta nikto neodsudzuje, mám zopár kamosiek, čo týmto prešlo, aj Pezinkom konkrétne a vždy sme sa o tom bavili úplne normálne, týmto sa netreba zaťažovať, držím palce nech sa skoro vyliecis