Ako byť vyrovnaná a sebavedomá?

@zddenka hovorila som o tom trosku aj s manzelom,aj s kamoskou...ale viacmenej som na to sama,a nechcem o tom hovorit s nikym osobne...rozmyslam ze asi to mam v povahe,asi som bola vzdy taka.a vsetko sa to zhorsilo postupne...

vies, ak sama nemas motivaciu to zmenit, tak nicim co ti tu na fore niekto napise sa to nezmeni - sama pises ze si taka asi bola vzdy a tak to asi bude chciet velke zmeny aby si sa citila sama so sebou lepsie a ak o tom nechces hovorit s blizkymi osobne, neviem ako inak nez s psychologom - a co sa tyka tej ziarlivosti - ved manzel si pre nejaky dovod spomedzi vsetkych zien vybral prave teba, no nie? 😉 tak si nevyrabaj problem tam kde nie je - ak ti dava aj dovod na ziarlivost, to uz je iny pribeh

@esterka111 ahoj. Plne súhlasím s @zddenka a odporúčam ti prečítať si knihu od Luise L. Hay - Miluj svoj život. Možno ti trošku pomôže.

@esterka111 ahoj. Nic sa nezmeni samo od seba, ak sa tomu budes poddavat a nechas tomu volny priebeh, a bude sa to pravdepodobne este zhorsovat. S vekom sa vsetky osobnostne rysy, a hovori sa ze najma tie negativne este zostruju a zvyraznuju. Povedz si, ze ale ty to nedopustis, a budes proti tomu bojovat. Ked mas dobru naladu...fajn, uvedom si, co vtedy citis, co ti ju pozdvihuje, z coho sa prave tesis. Ak sa ti nalada zmeni, ako hovoris nejak naraz, VZDY je tam pricina. Snaz sa uvedomit si, co zmenu tvojich emocii vyvolalo a oznacit toho "vinnika". Prides na to, ze je to zmena počasia, zamračený manžel, neprijemna poznamka kolegyne, scena dieťaťa...Nad to všetko sa môžeš naučiť povzniesť, nepripustiť si to, opakovať si že to za to nestoji, že tvojim jasnym cieľom je osobná pohoda a tomu všetkému sa dá čeliť milion sposobmi, je to na tebe. Jednoducho pracovať so svojimi emociami. Precitliveli ludi maju vždy problém, že emocie riadia ich život a oni sa nimi nechaju vlačiť a ovladať. Je to take daily UP and DOWN. Ale nemusi to tak byť, ak si povieš, že pozitivnym emociam nechas priebeh, ale negativne budeš vedome inhibovať, že budeš, akokeby k nim "ľahostajna", uvedomiš si, že prichadzaju, vedome ich označiš (ano, citim sklamanie, hnev, zavisť, žiarlivosť, ale nenecham im voľný priebeh, nenechám im úplne ma ovládnuť) a nechaš ich pozvoľna vovnútri odoznieť. Chce to len cvik a nečakať výsledky zo dňa na deň. Ale dá sa to postupne naučiť a život bude príjemnejší.

@esterka111 ahoj. Si na materskej? ako dlho???? JA si myslim že tieto pocity mava vela žien ktore su dlhodobo na materskej, nechodia priliš do spločnosti. Nemaju spatnu odozvu od okolia. JA to poznam. Tiež si občas pripadam horzna... Ale na druhej strane nedokažem isť na noc preč sa zabaviť, trošku zdvihnuť sebavedomie, kedže moj maly ešte niekolko krat za noc cicá.
Ale je fakt že mam o dosť nižšie sebavedomie a tiež vo vnutri som žiarlivejšia, i ked sa to snažim nedavať na javo. Tiež mam v hlave rôzne myšlienky, i ked im neprikladam nejaku vahu, viem že pre mojho som stale najkrajšia. No uplne ťa chapem. A sama občas rozmyšlam čo s tym

@cica99 jednoznacne musim viac pracovat sama so sebou...obcas sa prichytim ako premyslam nad absolutnym nepodstatnym detajlom,a rozculujem sa nad malou mikrospinkou...dokazu ma zdeptat malichernosti...a potom mam pocit,ze zlyhavam a padam na dno...a ked vidim zamraceneho muza,tak hned sa obvinujem,ze to kvoli mne.

@vejula ano som na materskej,ale len rok,predtym pol roka ,bola som na rizikovom...a ano,tieto moje pocity sa vystupnovali priamo umerne s dlzkou mojej materskej...predtym to tak nebolo,resp.nie az take zle....

@zuzana581 kiez by som mala viac casu...nie je sfilmovane nahodou,to by mi bodlo. 😉

@esterka111 Ahoj esterka, si na materskej alebo pracujes? Preco sa citis nepotrebna? S kym sa porovnavas?

Suhlas s vejulou. Mnoho zien na materskej, hlavne ak su VS vzdelane, pracovali prevazne dusevne a (alebo) sú dlhšie na materskej, mávajú tieto pocity silnejsie. Mna to tiez neobislo. Som doma uz velmi dlho a asi este dlho ostatnem, teda aspon ciastocne - mam ZTP syna. Mne pomohlo uvedomit si korene tycho pocitov, hovorit o nich s manzelom, ale tiez nestacilo to. Este ovela viac mi pomaha venovat sa cinnostiam, ktore sa mi daria a su pre inych cenne a vazia si to. V nasej spolocnosti je to tak, ze sa praca matky (ale aj otca) pri vychove nepovazuje za nieco hodnotne, ale prave naopak. V suvislosti s tym ma napada este jedna vec: Chvalim sa sama 😀 Nie vazne, chvalim sa za vychovu nasich deti. Kedysi davno som si myslela, ze ja budem v nejakej vysokej odbornej profesii a doma na MD velmi malo. Ale teraz ked mi deti dorastaju a mam moznost porovnat ich s vrstovnikmi, resp. pocut hodnotenia uciteliek na svoje deti, tak vidim, ze ten cas a energiu, co som do nich de facto investovala, tak to vidno. Tak ako ja si myslim o sebe, ze som rozhladena, empaticka osoba, tak to vtlkam aj do nich, aby sa zaoberali a rozpravali s kamosmi okolo seba. Aby sa zaujimali o nove veci, hladali, co ich bavi a ide im to. A potom rozvijali svoj talent. Aby mali pozivtivny pristup k skole, spoluziakom, ucitelkam atd.. Zaroven vsak vedia, ze doma je doma, je tu mama, oco aj surodenci .. spolocenstvo najblizsich.
Ja casto hovorievam, ze praca zeny - matky je sice menej v spolocnosti hodnotena, avsak v skutocnosti je ovela podstatenejsia ako ta, ktoru vidno na prvy pohlad. Moj manzel (s pomocou rodiny aj mojou) postavil dom a to ho kazdy chvalil, aky je sikovny, ako sa utrapil... Ked som mu vysvetlovala ako sa citim, ze mna nik nepochvali, ze som sa vtedy starala o dve male deti a pritom varila a nosila jedlo na stavbu, rozvazala robotnikov, aj ine veci ... to nikoho nenapadne, kolko roboty je za tym.. tu nevidno. No tak vtedy uznal, ze naozaj je to niekedy nespravodlive. Ani upratanie, ci uvarenie jedla castokrat na druhy den nevidno. A dom je tu stale.. a kazdy vie, kto ho postavil. Hm je to trochu take nevyrovnane, ale staci, ked si manzel uvedomi, ze obaja pridavame pre rodinu svojou troškou. Kazdy podla svojich schopnosti a moznosti.

@esterka111 to nie je kniha ako román. To je namiesto psychologa. Prečítaj si. Aspom pár strán večer. Uvidíš, že sa na niektoré veci začneš pozerať inak.

@esterka111 ako keby som o sebe čítala 🙂 tiež mávam také stavy niekedy, že strašne zle sa cítim... tiež mám VŠ, ale zisťujem, že postupujúcimi rokmi - posledných 10 rokov (okrem 2 čo som bola zamestnaná) som stále doma a môjmu sebavedomiu to veľmi neprospieva.... stále sa kritizujem, neverím si a bývam z toho depresívna... už som uvažovala aj nad psychológom, ale nejak sa k tomu neviem dokopať, stále vyčkávam...

ahojte utrapene zienky.
Mne pomohlo ciastocne toto - raz mi niekto povedal: "musis oddelovat city od rozumu" a vtedy som si uvedomila, ze tie placlive nalady a nizke sebavedomie - to je len pocit. uz ste to tu aj pisali. Ze je tu nejaka objektivna skutocnost, za ktoru mozem byt vzdy a zaroven nesmierne vdacna, vsak vy uz viete, co by to malo byt...
A sebavedomie dievcaťa vraj zavisi od jej otca... ci ju chvalil, hovori jej, ze je pekna, bol k nej galantny... Ja to teraz vynahrazdam svojim detom a budujem to sebavedomie u nich, mozno nedokonalo, ale aspon nejako. Aby si vazili same seba a podla toho si vybrali aj partnera, ktory si bude vazit ich.
Potom, co nasu rodinu postihla vazna kriza, som sa citila velmi zle, nemilovana. A tak som si musela, akoby aj nasilu, este viac uvedomovat, ze je tu Boh, Kristus, a ten je laska a miluje aj mna, s chybami a nedokonalostami, lebo on stvoril kazdeho cloveka. Takze moj pokoj je z viery v Neho a s Nim mam aj to sebavedomie a vedomie hodnoty.

@esterka111 ja som na MD uz 5 rokov. Citove rozpoloženia, ktore popisuješ sú (boli) mi dôverne známe. Až som sa pousmiala...večné výčitky svedomia v súvislosti s manželom (a jeho náladami) a tým ako som (ne)zvládla nejakú výchovnú situáciu s deťmi...a tiež hnev nad nepodstatnými maličkosťami čo sa prihodia denno-denne. Ja som si to vysvetlila nasledovne: dostala som do vienka emotivnu povahu. S tym nič nespravim. Nikdy sa zo mna nestane chladnokrvny Angličan, ale tí sú zas o veľa vecí ochudobnení. Tym, že som na MD a som prevažne sama (len s deťmi), moja emotivnosť sa zvýšila, pretože práve deti a istá izolácia sú tie, ktoré v nás množstvo emócií - aktuálnych aj latentných - prebúdzajú a oživujú. Keby som sedela v úrade 8 hodín denne v kontakte s dospelými ľuďmi a venujem sa nejakej čisto racionálnej práci, emócie vypínam a mám od nich oddych. Čím dlhšie sme na MD, tým dlhšie máme viac kontakt so svojimi emóciami , so svojím vnútrom a menej so svojim rozumom. Mne pomohla vedomá práca so svojimi emóciami. Uvedomím si ihneď pocit, ktorý vo mne nejaká situácia vyvolala a presne ho pomenujem, ako aj to, akou intenzitou ho cítim. Napr. mierny hnev, silné sklamanie,pomerne silný pocit viny.... a zisťujem, je adekvátny situácii...áno/nie? mám na výber: uzavrieť sa do seba, nekomunikovať, a rozvíjať ďalej : manžel má zlú náladu, určite je to kvôli mne, zasa som asi niekde spravila chybu, už ma nemá rád, nikto nikdy ma nemal rád, a zaručene mi bude za pár minút tri krát tak zle a negatívny pocit čo bol na začiatku bude eskalovať a privedie ma "na dno" ..... alebo : muž má zlú náladu, ale nemusím nijako reagovať či už vo svojom vnútri alebo navonok, ak pocítim akýkoľvek negatívny pocit, uvedomím si ho, ale neprikladám mu žiadnu váhu a tým to aj hasne. Už len tým, že si pocit uvedomíš, stratí zo svojej počiatočnej sily, nebude mať na teba taký ničivý dopad a pomerne rýchlo ustúpi.Keď sa naučíš ovládať svoje emócie, budeš vyrovnanejšia a stúpne Ti sebavedomie. A dá sa to postupne naučiť. To je aspoň moja skúsenosť.

To píšeš za mňa? Úplne to sedí. Akurát s tým, že ja nemám manžela ani deti.
Ale asi viem z čoho to pramení. V detstve šikana ponižovanie. Vlastne to som zažívala až do maturít. S nikým som o tom nerozprávala lebo aj tak ma doma nikto nepočúval prípadne mi ešte vynadali že preháňam. Ďalšia vec: žijem v jednej takej dedine kde nemám nikoho spriazneného. Kamošov mám veľmi ďaleko. Aj to mám pocit že keď nepotrebujú tak sa ani neozvú. Vzťahy? Až jeden a ani ten mi nepridal. Stále mi vyčítal ako vyzerám. To sú roky ale vzťahov sa bojím.

Do spoločnosti idem málo lebo nemám s kým tak to je asi ten dôvod toho všetkého. A sama nechcem chodiť to by bolo asi trochu dosť blbé.

Pritom nemyslím si že som škaredá. Postavu mám dobrú. Len tie silné okuliare mi uberajú na kráse. Aspon ja si to myslím.

@ramone_666 vôbec nie je blbé chodiť sama. Do kina, divadla môžeš ísť sama, na kávu môžeš ísť sama. Ja dokonca do kina chodím najradšej sama, úplne si to užívam. Ja sa dokonca na koncert chystám sama, lebo nikto z mojich blízkych nepočúva štýl hudby ako ja.
Musíš sa mať rada sama v prvom rade a nenechať sa zahnať do kúta. Si pekná baba, tak nenechaj niekoho iného aby ti tvrdil opak.

@ramone_666 Mne pomohli dve veci. Prvou bolo, že som sa prihlásila na zoznamku. Dala som si tam foto, mne sa nepáčila, ale veľa mužov mi začalo písať, aká som krásna a chceli rande, dokonca aj takí, o ktorých som si myslela, že by o mňa nikdy nezakopli. Keďže som už bola zadaná, nikam som nešla a s nikým som neudržiavala kontakt, ale sebavedomie mi to nakoplo. No a druhá vec, tá ťažšia, bolo začať všade chodiť sama. Na začiatku to bolo hrozné, mala som z toho stresy niekoľko dní vopred, ale čím dlhšie som tak chodila, či už na kávu, do kina, na nákupy, tým ľahšie to bolo. Začala som si veriť, keď som zistila, že si všetko dokážem vybaviť aj sama a ani na mňa nikto čudne nepozerá, ak sama sedím v kaviarni. Postupne, pomaličky, mi rástlo sebavedomie, trvalo to cca rok, ale môžem povedať, že už si vo väčšine situácii verím a cítim sa vo svojej koži dobre.

Ďakujem vám 🙂 skúsila som sa aj ja hodiť na Badoo občas tam kuknem. Poteší to tie pozitívne reakcie od pekných chlapov 🙂
Vačšinou tiež sama chodievam aj dnes idem do mesta veď je krásny deň 🙂
Asi mám samých somárov okolo seba. Snažím sa pracovať na sebe aby som neprepadala takejto úzkosti a depke. No niekedy to príde a stačí aj hovadina a dobrá nálada je v kýbli

@ramone_666 ja tiež nie som žiadna krásavica ani som nikdy nebola, normálni chlapi ani nepotrebujú žiadne krásavice, ale normálne ženy. Ja som si tiež z azetu musela stiahnuť fotku, lebo denne mi vypisovali rôzne vekové kategórie a bolo to neúnosné. Človek priťahuje to, čo vyžaruje. Ak budeš zo seba vyžarovať zakomplexovanosť, budeš priťahovať samých somárov.
Mne sa minule prihovoril po ceste chlap a sondoval, či som zadaná alebo nie a či má z jeho strany šancu niečo skúšať. Išla som z posilky a na človeku sú asi vidno tie pouvoľnované endorfíny 😎 Tiež som mala kedysi komplexy z toho, ako vyzerám, ale vekom mi to odišlo, nemám potrebu to riešiť. Ak by som zostala niekedy sama, viem, že by som nemala problém sa s niekým zoznámiť a ani by som nemala núdzu o mužov. Ale len preto, že som so sebou vyrovnaná, ako vyzerám tak vyzerám, nie je to ideálne, ale som to ja...
Skús si nájsť činnosť, kam môžeš chodiť sama. Hoci nejaké cvičenie, filmové kluby, čokoľvek, nikdy nevieš koho kde stretneš...