Uplakané 3,5-ročné dieťa

Jeden nas chalanisko bol takyto.
Ono dufat, ze vyrastie je podla mojho skromneho nazoru hlupost a zbytocna komplikacia hlavne pre teba, hlavne v tomto veku ako naucis - tak mas.
U nas si to tatko zobral na starost, kedze je empatickejsi ako ja a vedel chlapca pochopit maalinko viacej ako ja. Naucili sme ho, ze plakat je OK, ale nie za kazdu malickost.
Ked to bol taky extrem ako popisujes, boli sme na neho hrubsi ak nezabralo (ratali sme do troch, btw to sa snad raz stalo, ze sme tak daleko dosli a potom bud siel do svojej izby rozmyslat alebo nieco podobne) a potom nasledoval rozhovor, lebo to bol sposob, kt na neho fungoval.
Byt konzistentny, nenechat si skakat po hlave, ale pri tom ostat citlivy. Teraz ma 5 a aj ked spadne tak, ze si roztrieska cele nohy tak neplace.

@6botka6 je to vysoko citlivé dieťa, či sa to vekom zlepší? Asi nie, ale človek si vekom zvykne. Chce to veľa lásky, trpezlivosti a dobrého psychológa, nie len pre dieta. Nebudeme si klamať, terapeut sa zíde aj nám, mamám. Tie deti vedia vycucať energiu za piatich, keď spustia rev 🙂🙂

@6botka6 Odpíšem ti z pohľadu toho dieťaťa, pretože ja sama som taká bola. Bola som a stále som hypersenzitivna. A ako čítam tvoj príspevok je dosť možné, že aj tvoja dcérka. Píšeš, že je vnímaná, všelijaké veci ju dokážu ľahko vykoľajil, ale že je šikovná, no nervacka - ja som bola rovnaká. A bála som sa aj dáždnika (úplne vážne! :D) Takisto som sa bála výrazných zvukov (ale to mi dodnes nerobí dobre). Mala som šťastie na úžasnú mamku a ocka. Aj keď im občas dochádzali nervy snažili sa mi stále vysvetľovať, že sa nemusím báť, že sú tu pre mňa. Boli pre mňa o rovnakou oporou a to mi postupne dodávalo silu. Musím priznať, že mali to so mnou miestami fakt ťažké ... Sama neviem, prečo som niekedy bola taká urevana (niektore momenty si aj pamätám) ale väčšinou to bolo preto, že akoby môj organizmus bol pretazeny (únava, iné prostredie, cudzí ľudia a pod). Ak sa dá, treba to "dávkovať" hypersenzitovnym deťom postupne. Ale vyrástol zo mna a relatívne normálny inteligentný človek :D ... Aspoň myslím. :D Dodnes som ale veľmi empatická, dokážem vycítiť veľa z ľudí a z danej situácie. Ono tá hypersenzita je dar aj prekliatie. V podstate je to to, že rôzne vnemy dokáže človek veľmi intenzívne vnímať - od zvukov, cez to, čo cítia ľudia, aká je atmosféra v miestnosti, môžu viac vnímať bolesť a pod. Ale keď sa to naučí dcérka správne "používať" tak bude mať svoj život pod kontrolou a môže to využiť vo svoj prospech. 🙂
Mne pomáhal režim (pravidelne opakujúce sa rituály, ktoré má "vrátili" do pohody, takisto napríklad na ceste mať nejaký predmet pripomínajúci domov... a najdôležitejšie - podpora a istota rodičov. Ono postupne sa to samozrejme menilo. Ale vždy som bola a dodnes som citlivá. Len teda som sa to naučila lepšie spracovávať ako krikom.

@rebrambora ja tiez pocitam do 5 aby sa upokojila ale niekedy marne. Este nam zabera ked ju dopredu upozornim, ze ak ti to nepojde, nejeduj sa a prid poprosit o pomoc. Vtedy je kludna, ale nie vzdy sa to da takto dopredu upozornivat. A tie place ked sa niecoho boji, tam nema vyznam nic. Ona vtedy nevnima realitu okolo seba. A ked sa s nou chcem o tom porozpravat neskor, tak nechce. Boji sa o tom aj rozpravat.

@tinka_1807 dakujem, velmi to sedi na moju dcerku. Ona sa casto aj v noci strhava zo sna a hovori o tom, co sa dialo cez den. V sekunde vyciti, ked sa deje nieco nezvycajne, ine. Boji sa napriklad kreslenych klipov, ked ide motorka a moc vrci, silnejsich zvukov. Ja sa snazim ju chapat, celkovo sme aj s muzom vo vychove taki, ze sa snazime nekricat, ale tie nervy nam naozaj uz dochadzaju :( denne je to niekolko zachvatov pre “nic”. Ja chapem ze pre nu to nic nie je, ale je to tazke. Pozitivne je, ze vekom sa to u vas zlepsilo tak snad aj u nas.

@tinka_1807 inak nosi so sebou stale plysaka z domu ked sme niekde prec. Ten jej dodava istotu.

Moja dcéra bola taká, začalo to okolo 3 roka a trvalo to skoro rok. Priznam sa, že to bolo obdobie, kedy som s ňou ani na to ihrisko nemala chuť ísť 😔 hrozne psychicky vyčerpavajúce pre mňa ako matku, a keďze som na ňu sama, o to dvojnásobne. Hrozný nervák, plač ani nie z trucu ale ako opisuješ ty, na ihrisku sa hrozne bála deti, nikto sa k nej nemohol ozvať, nikto sa k nej nemohol priblížiť, na hojdačku ani nešla, na šmýkalku tiež, keď deti utekali, začala zo strachu utekať aj ona a plakať, lebo nevedela, čo sa deje, keď kričali (od radosti pri naháňaní napr. tak si zakrývala uši rukami a plakala). Snažila som sa jej vysvetliť, že to je v poriadku, že takto sa detičky hrajú. Ale bola som jej oporou, vždy som ju ubezpečovala, že sa nemusí báť. Boli časy, keď som trpezlivosť strácala, ale "nepotrestala" som ju tým, že som ju nevzala na ihriská, ba naopak, brávala som ju tam, aj napriek tomu, že z toho mávala hrozné stresy. Skončilo to, ani neviem ako, proste teraz má 4, o pár mesiacov už 5 a môzem ju vziať kdekoľvek, nebojí sa deti, pekné aj niekoľko hodín sa dokáže s deti na ihrisku pohrať, porozprávať, niekedy prejde aj hodina a ona si ma ani nevšimne, sama ide za deťmi, pýta sa ich na mená, ona je teraz tá iniciatívna, naháňa sa s deťmi, robí presne to isté, čo robili deti v období, keď sa ich bála. A doma sme mali tiež hrozne hysáky, keď sa jej niečo nepodarilo, krik, plač, všetko lietalo po celom byte. Vtedy som ju vždy na to upozornila, že takto nemôže a že má požiadať o pomoc, ak sa jej niečo nedarí, že ja jej rada pomôžem, že ju to naučím. Teraz keď jej s niečim pomôžem, tak sa vytešuje aká je už veľká, že sa opäť niečo naučila.
Spomenula som to aj pediatričke, ale tá mi povedala, že z toho vyrastie, ale že ak by to pretrvávalo dlhšie, mám jej to povedať a spolu nájdeme riešenie, pomoc pre ňu. Našťastie to už riešiť nemusíme. Ale ak si myslíte, že treba navštíviť psychológa, tak to urobte. Nie je to hanba. Možno poradí práve vám, ako rodičom, ako s ňou pracovať, ako jej vysvetliť, ako ju postupne začleniť do spoločnosti.

@6botka6 Podla mna sa to casom zlepsi, hlavne v tych situaciach kedy sa jej nieco nedari, lebo jednoducho ziska viac zivotnych skusenosti a raz konecne pochpi ze nieco sa proste neda a nabuduce uz nebude skusat, ale ja by som zasla za tym psychologom. Ten panicky strach z hojdaciek napriklad je podla mna velmi zaujimavy.
Skuste jej v momente amoku vyjadrit pochopenie a nesnazte sa ju ukludnit. Opisujte situaciu a pytajte sa otazky na ktore bude moct odpovedat: Ano.
Hneva ta ze sa ti nedari obliect ta ponozka, ze? Je to tak velmi tazke a zlosti ta to, ze? Mas chut ten papier roztrhat, taka si nahnevana ze?
To ze jej dopredu vysvetlite, robite podla mna dobre. Ale taketo sklamania z vlastnej neschopnosti su podla mna pre deti prospesne. Oni chudata si predstavuju ze vsetko hned zvladnu tak bravurne ako my a potom je z toho velke sklamanie, ked to tak nie je. Ale to je zivot.
Tiez ju skuste naucit kontrolovat vlastne emocie - samoregulacia. Toto robte v momentoch kedy je v pohode. Naucte ju dychove cvicenia, rozne techniky na ukludnenie, doslova ju pripravte na to co robit ked pride moment hnevu. Pomaha mat "ukludnovaciu skatulu" kde su veci, ktore jej pomahaju sa ukludnit (ako napriklad ten plysak) a naucte ju ze ked bude rozrusena, nech automaticky ppojde k tej skatuli. Vela jej vysvetlujte emocie. Modelujte spravnu reakciu na sebe. V momente ked si nahnevana, tak to pred dietatom netaj ale vysvetluj a komentuj svoje emocie a svoje reakcie: "Som teraz hrozne nahnevana. Najradsje by som kricala z plnych pluc, Mam chut nieco rozbit, ale to neurobim, radsej si...

Aj ja mám doma vysoko citlivé dieťa. Syn bol odmalinka veľmi náročný, zle spával, všetko ho budilo. Bojí sa silných zvukov typu vŕtanie, búchanie alebo kosačka, z tej má panický strach. Najnovšie sa začal báť vysokej trávy. Tak som mu kus odtrhla, aby si ju obzrel a vysvetlila, ze sa nemusí báť. Šťastný ju potom doniesol tatkovi so slovami: velka trava, uz sa nebojim, ale stále by do nej nevbehol. Je často plačlivý, utiahnutý, najmä mimo domu, submisívny. Tiež sa často hnevá, keď mu niečo nejde a hlavne on akoby nechce byť samostatný. Mnoho vecí vie robiť sám, ale nechce. Papať vie sám, ale utiera sa stále, neznesie mať v okolí úst jedlo. Myslím, že keď má asistenciu, cíti sa lepšie, akoby sa bál, že veci neurobí dobre. On zo mňa prečíta a berie za svoje všetky pocity. Napr.keď som nahnevaná, zrkadlí, keď sa zľaknem a zvýšim hlas, vtedy aj keď navonok pôsobím nahnevane, on sa rozplače a hneď na ruky sa pýta. Vie to rozlíšiť, hoci napr. môj muž a okolie nie.

Pripájam sa so skúsenosťami s mojou dcérkou (takmer 4 roky).. v mnohom je podobná, ako vaše detičky. Od malička nespavá, lipne na mne (pripisujem aj kojeniu, keďže inak sa ani neuspávala, ešte v nosiči, ten funguje dodnes), tvrdohlavá a svojbytá, má na veci svoj názor, nie moc sociálna voči deťom, až keď sa oťuká a to trvá a ani voči neznámym (nie je dieťa čo by rozdávalo úsmevy na všetky strany). Veľmi skoro rozprávala (18 m. už veľmi pekne a zrozumiteľne), šikovná v mnohom. Vzdor sme začali naplno pociťovať asi minulé leto a nástupom do škôlky sa naša dcéra z celkom ukecaného dieťaťa, čo rozprávalo v obchodoch, pred cudzími a tak stalo dieťa hanblivé, ustráchané. Adaptácia na škôlku prebiehala dlhooo. Najprv totiž išla s nadšením podľa harmonogramu po hodine sme pridávali a 4. deň už chcela spať. Tešila som sa a tak sme aj skončili, dostala blok zo spania niekde inde, strašné plače, zúfalstvo, tak chodila asi pol roka iba na pol dňa a keď už spali všetci okrem nej, tak zase zmena, že to skúsi a zrazu úplne ok ☺️ Tešili sme sa, že ako to dobre ide, dostala kiahne v júni, dlhý výpadok a sme naspať. Bojí sa všetkého, detí, pozdraviť sa ani za svet (napr rodičom v šatni). Veľa čítame, vysvľujeme, ukazujeme.. ja veľa čítam, snažím sa absolútne tu byť pre ňu (samozrejme niekedy môj pohár už pretečie). Čo sa týka jej citlivosti - neznáša veľký hluk, silné svetlo, zľakne sa hocičoho v rozprávke, neznáša štítky na oblečení, šuchce sa, lebo je stále zamyslená a nad niečim akurát premýšľa. Zaujímajú ju veci do hrozných detailov (myslím o svete a tak). Je citlivá na pachy, jedálniček tiež poskromný, neznáša zmiešané omáčky s prílohami. Naciťuje nálady druhých, všíma si detaily aj na ľuďoch, podľa ktorých si och zapamätá. Je veľmi láskavá voči tým, ktorých má naozaj rada. Myslím, že aj empatická, ale zase na to aby si niekoho zastala, je príliš hanblivá, ale všetko mi referuje, keď sa stala nejaká krivda. Je perfekcionista, strašne ju vytáča, ak jej niečo nejde. Je veeeeľmi citlivá na svoju bolesť. A samozrejme veľmi rýchlo sa preťaží alebo má nejaký záchvat hnevu. Niekedy sa objavujú aj nočné desy, strašne ťažko zaspáva a 99% iba so mnou. Je na mňa dosť naviazaná. Je veľmi netrpezlivá a neznáša čakanie, frustračná tolerancia tiež nič moc. Bojí sa krvi, hmyzu hrozne, neznáša nalepený piesok na nohách a kamene v topánkach. Nemá rada zmeny, má rada svoje rituály, neznáša krémovanie. Dokáže mrnčať niekedy aj celý deň stále za niečo iné. Je toho dosť, sme objednaní k psychologičke, lebo doteraz sme sa s tým pasovali sami, ale už neviem ako ďalej, aby sme jej čo najviac pomohli naučiť sa s tým pracovať. Ja sa to snažím akceptovať a byť tu pre ňu, zároveň jej pomáhať prechádzať cez tie strachy a čeliť im. Ja sama tiež patrím k citlivejším ľuďom, ale skôr tak empaticky, avšak môj muž a aj moja svokra sú veľmi podobní ako ona. A aj napriek tomu si s mužom "vadia" a akoby narúšajú priestor jeden druhému. Alebo ako to povedať. Muž je často preťažený z nej, veľa jej zakazuje, prikazuje a ona nechce potom od neho dotyky, nič. On je akoby ten prísnejší, ale lipne aj na hlúpostiach, darmo mu vysvetlujem, že je to dieťa. A le zase to sú veci, ktoré keď robí, vadia zase jemu 🙈 Toto ma asi že najviac trápi, ako ho odmieta. Všetko musím robiť ja. Je to jeden začarovaný kruh a my nevieme celkom ako von. Tak som si asi prišla len po povzbudenie a podobné osudy druhých, lebo niekedy sa cítim ako mimoň medti ostatnými "easy" rodičmi.

@mikro_vlnka ahoj. Citam teraz svoj prispevok po roku ako som ho pisala a musim povedat, ze sa vela veci zmenilo. Dcera uz ma 4a pol roka. Do skolky konecne chodila tento rok s radostou, dokonca si nasla kamaratky, hrala sa s nimi a casto im este po skolke priša sama od seba zakyvat k plotu a pozdravit ich. Na preliezkach vyhladava deti, dokaze sa konecne s niekym hrat aspon troska. Inak je stale medzi cudzimi ludmi ticha, casto zakriknuta, ale oproti roku predtym aj tak neskutocny posun vpred. Niekedy ju nespoznavam. Cize socialne fungovanie sa u nas zlepsilo. Stale je introvert, ale taky normalny, uz ju nedesia hojdacky, kriciace deti alebo ak ano, povie to v vacsinou v klude a odideme prec.
Trpezlivost nema stale a stale chce vsetko vediet hned do sekundy a ked to nejde, place, vrieska a podobne. Aj ked mam pocit, ze tych vypadkov ma o cosi menej a kratsie. Obcas mava umrncane dni, kedy mrnci doslova pre vsetko, nechce jest sama a tak, ale celkovo ked to zhodnotim, posuva sa k lepsiemu. Takze hlavu hore, bude lepsie ;) inak je tiez velmi velmi vnimava, vsima si detaily na ludoch, velmi lipne na pravidlach, musia sa dodrziavat a pozoruje aj ostatnych ci vsetko robia tak, ako maju.

@6botka6 Tesi ma to citat ❤️ ja som uz videla tiez to zlepsenie, ale ta dlha izolacia pri kiahnoch nam to cele snazenie zmarila a mozme zase zacinat odznova, samozrejme nepridavaju ani prazdniny a zmeny v skolke (ina trieda, pomiesane deti - bola tam dokopy v juli asi 5 dni max a iba ak sama chcela a na kolko chcela, nenutila som ju do toho a doma potom aj tak boli zrutenia 🙈)
U nas je velmi frustracne ak nie su naplnene jej fyzicke potreby hned - jedlo, voda a tak. To je frustracia hned a riadna. Ale vopred teda na to este neupozorni, az ked uz je zle 😅 ja som zmierana s tym, ze toto je jej temperament a povahova crta, tato vysoka citlivost, a verim, ze sa s tym vsetci naucime zaobchadzat k jej aj nasej spokojnosti, ale beztak si rada vypocujem nazor psychologa..
To s pravidlami a postupnostami ako ma ona veci zauzivane tak mame aj my.. ja len jedno dufam, ze sa to casom ako dozrieva mozog naucime nejak korigovat.. (samozrejme niekde v hlave vzadu mi vzdy viri AS, ale snazim sa to vsemozne potlacat, ved keby aj, tak je to stale moje dieta a budem tu navzdy pren 🥲)