Štvorročný syn má dni, keď len plače

🙂 musí z toho jen vyrůst🙂 .Já mám doma takovou skoro 9letou dcerku.Dělá to co raz míň ale dělá. I já jsem měla stavy že ju asi něčím prizabiju,ale pak jsem si zvykla.Nejvíce zabralo když jsem ju poslala do izby a vrátí se až se uklidní-to jsem se uklidnila i já 🙂

Ja mam patrocneho syna a dvojrocnu dcerku, takze toto zazivam dvojmo....
Kazdopadne radim nenechat sa vytocit do nepricetnosti, u nas sa to len zhorsuje.
Obrn sa trpezlivostou a vela vysvetluj. Ked potrebujes aby ste sli do obchodu, priprav ho na to dopredu (U nas. napr. teraz sa naranajkujeme, potom upraceme postele a potom potrebujem ist do obchodu. Dobre?) Ked odpoved zaznie ja nechcem, tak vysvetlujem, ze napr. nemame jedlo na obed. Moje deti mi radi pomahaju s cimkolvek, takze v obchode nakladaju do kosika, tlacia kosik, hladaju tovar ktory im zadam.....
Proste skus najst motivaciu, ktora tvojho synceka bude bavit a tymito motivaciami ho vlastne dostanes k tomu, co potrebujes. Je to cesta zdlhavejsia a narocnejsia ako ciste prikazy a zakazy, ale u nas funguje ako jedina.

Samozrejme ani u nas nesvieti slnko kazdy den, obcas som nervozna aj ja alebo nemam cas siahodlho vysvetlovat, vtedy im zvyknem povedat len, teraz prosim posluchni a potom sa o tom porozpravame. Nezaberie to stopercentne, ale upokoji to mna 🙂

K tomu ze zacne hned plakat. Ja mojim hovorim: Vies rozpravat? Tak pouzivaj slova. Ked zacnes hned plakat, ja neviem co sa deje. Ked mi to povies, skusime sa dohodnut.

A ked povie ze nevie preco place? No aj u nas sa to stava - najcastejsie ked su unaveni a pretazeni z predoslych dni. Vtedy ich zvyknem objat a povedat, ze si mozu pokojne poplakat, ze im to pomoze. Lahnu si na postielku, poplacu si a ked sa uvolnia, tak pridu naspat.

Vies neuraz sa napisem to natvrdo, ale ked nevies zvladat emocie ty, nemozes ocakavat, ze ich bude zvladat stvorrocne dieta. To nie je hotovy dospelak. On sa len uci spracovavat to co sa v nom deje a ty mu ako jedina mozes pomoct sa s tym vysporiadat.

Takze vela sil, pevne nervy a ukazuj mu spravny smer do zivota.

@davomonca To pozná asi väčšina z nás. Chápem, že je to pre teba náročné, ale riešiť to bitkou? To nemôžeš ako dospela osoba myslieť vazne. :( Situáciu to nevyrieši, vaším vzťahom to nepomoze. Presne ako je v príspevku vyššie. Ty nezvladas svoje emócie, ale teba nemá kto vybiť. Lebo presne to sa deja tvojmu synovi. Je vo veku, kedy sa deti učia zvládať svoje emócie a narábať s nimi. Ukázať mu, že k tomu patrí násilie, je chybný krok.
Chce to len trpezlivosť, veľa s ním hovoriť, odpozorovat, ktoré situácie su pre neho nezvladatelne, a ak sa dá, predchádzať im.
Je maličký, on potrebuje tvoju oporu a vzor. Tak sa dieťa učí.

CHcela som napisat v podstate to, co @gretocka, riesim veci veeelmi podobne... neodoslalo mi prispevok 😝
Len este jedna vec...bez urazky... skus sa vzit do pocitov svojho syna - si nestastna, pre nieco places, nieco ta trapi, hoci nevies co, taky ten pocit uzkosti...a do toho na teba niekto krici, vybije ta a zatvori do izby...??? Z toho je do placu mne 😔
Ako je vyssie napisane, trpezlivost a ovladat sa, radsej na chvilku odist, upokojit sa a potom to so synom riesit, citlivo a trpezlivo...

@davomonca tou bitkou akurat tak vyprovokujes este vacsi plac. Ked ma moje dieta taketo stavy, tak na neho plati, ked mu poviem "dobre, tak si poplac, mozes." - a ono to celkom funguje, ale nezatvaram ho sameho do izby, neignorujem ho, len si robim svoje veci akoby nic. potom sa obvykle chce objat, tak sa to skonci tym. Keby som ho zacala objimat skor, tak by plakal este dlhsie. Ale niekedy to vo mne vrie, priznavam, aj zvysim hlas, ale tym len oddialim koniec jeho placu.

Doporučujem si takéto dni písať do kalendára. Ja som to urobila a bola som veľmi prekvapená, keď som zistila, že tieto uvŕzgané plačlivé a nervné dni pripadajú v kalendári cca 1 týždeň pred začiatkom mojej menštruácie. Dieťa je citlivé a iba kopírovalo moju nervozitu (teraz na pár mesiacov tento problém odpadá). Inak som sa znažila presne ako @gretocka hovoriť synovi, nech hovorí a nie hneď plač. netvrdím, že to hneď zaberá a netvrdím, že som neuletela s nervami, ale je to jediný argument, ktorý môžeš použiť. "Rada by som ti pomohla, ale bohužiaľ nerozumiem. Hovor, čo ti je." Inak dôvody sú u nás napríklad: Spadlo mi autíčko za posteľ, skončila rozprávka, pes sa so mnou nechce hrať, zlomila sa mi ceruzka, chcem konktrétnu knihu a neviem ju nájsť, nedarí sa mi spojiť Lego, padajú mi ponožky...

Ja plne chapem ze jej prasknu nervy....asi nemate take dieta ako ona. Ja viem ze su deti rozne.....mozno vam sa zda ze su tiez take ako napisala davomonca....ale keby ste mali toho jej doma tak ste mozno rovnako zufale a skusate uz aj ine metody ako len dohovaranie. Neodsudzujte ju. Ja ju plne chapem, mam doma tiez tvrdohlavca
Uplakaneho, s ktorym si nevieme poradit styria....dokaze vytocit tak ze sme zufali vsetci a kazdy jeden by mu dal naradsej na zadok....nakoniec mu na zadok nalata tato a ono to aj pomaha. Aj to vsak nie vzdy,.....takze neviem poradit...ostava nam aj tebe iba dufat ze to prejde.

@pemizb presne, kto nezazije, nepochopi!....a myslim, ze zakaldatelka toto vsetko, co jej pisu uz vyskusala, preto je taka zufala a ma nervy na dranc....ja ju plne chapem.... a

@davomonca neviem, ci tu najdes pochopenie.....kto nema take dieta, nepochopi to, nepozna tvoj zufaly stav.... u ans napr. to vsetko, co pisali baby, nefunguje a snad 100krat vyskusane rozne veci....ja sa preto s ludmi uz ani enbavim, lebo jedine, co vedia je sudit, skoda, ze take dieta nikdy nezazili... 😒

@davomonca myslim ze ries skor svoje stavy ako placliveho syna 😖 Nauc sa konflikty riesit inak, motivovat ho, posilnovat jeho sebadoveru, robit placlive dni slnecnymi. A ak sa ti to fakt nezda, vezmi ho k lekarov, nedostatok d-ka ci stitna zlaza vedia v hormonoch a naladach spravit hotovy chaos aj u malych deti.

@davomonca Citala si nejake knihy o vychove? Ak si skusala len to, co spominas, to je malo. Treba ho pochopit a hladat pricinu. On sa nejak citi a nevie to vyjadrit. Ak uz vie, ze nenajde u teba pochopenie, tak to hned aj vzdava a ani sa nesnazi vyjadrit to slovami a ma dalsi dovod na plac. Takze na zaciatok pohladit, pobozkat, objat, slovami ukludnovat, vyjadrit pochopenie a lasku, dat mu papier a farbicky a nech nakresli ako sa citi, ako je velmi smutny, ako sa na nieco hneva, ale zas neocakavat od neho kresbu, z ktoreho vam bude vsetko jasne. Ide o to, aby to zo seba dal von, nejako to vyjadril. Velmi dobre mu potom padne, ked sa budete tvarit, ze to vynikajuco nakreslil a zase mu vyjadrite pochopenie, ze to je teda velky problem, ale vsetko sa vyriesi a teraz budete robit ... To co uz vy uznate za vhodne. Postupne sa dostanete k tomu, ze sa o problemoch budete vediet porozpravat. Ale fakt odporucam precitat si odborne knihy o vychove. Nech sa dari. 🙂

damy, tie ktore pisete, ze kto nema take dieta nepochopi - na jednej strane ano respesktujem, moja dcerka nekrici a neplace vkuse, ale ked krici tak o tom vie cely panelak. Neplace cele dni, ale minimalne hodinu denne urcite. A dovolim si tvrdit, ze keby som ju vybila, zavrela do izby a nakricala na nu, bolo by to ovela viac, hlasnejsie a dlhsie.....
Ja zakladatelku neodsudzujem ani neposudzujem, napisala som to co funguje u nas a domnievam sa, ze to ako to riesi ona (vybit, zatvorit do izby a dat si lieky na upokojenie) k naprave nepomoze.
Ak uz vyskusala vsetky metody, ktore jej radime a napriek tomu nic nepomaha, tak by som hladala dalsie metody, pripadne sa poradila s odbornikmi.
Neviem ci maly uz chodi do skolky, ako sa sprava v kolektive inych deti, co ho bavi.... je vela veci, ktore mozu mat vplyv na jeho vyjadrovanie.

To ze nej napisete aby neziadala rady tu na fore nie je tiez riesenie. Skonstatovat ze musi z toho vyrast - na jednej strane ano, na druhej strane, ak voli nejaky zly vychovny postup, nemusi z toho vyrast a v puberte uz mozno nebudu existovat prostriedky, ktore by jej pomohli.....

Ani jedna sme nepisali, ze sme to nezazili...ja ano, trvalo to nejaky cas, vekom to odznelo, aj ked nie uplne, este mava syn taky stav, takze viem, o com pisem...Tiez som nikoho neodsudila, len vyjadrila postoj k tomu "ne-rieseniu", ktore autorka napisala. Tie situacie som riesila velmi velmi podobne ako gretocka, preto som to nechcela vypisovat znova...Ale fakt vybit dieta v stave takom, ze si musim dat tbl na upokojenie je velmi nestastne riesenie...Take male dieta mozno ani nevie, co mu je, nevie to vyjadrit, identifikovat dany pocit, uvolni emociu placom... ako mu pomoze krik mamy (u ktorej ma najst predovsetkym pochopenie), nebodaj bitka a zatvorenie do izby? Ja rozumiem, ze je to casto na nervy, ale rodic je dospely a emocionalne vyzrety, on je ten, co ma taku situaciu zvladnut najlepsie, ako dokaze...bitka to nie je 😔 @davomonca skus ist na to tou cestou, ze ty popises jeho pocity, hoci budes asi len hadat, preco sa (zas) rozplakal, prejav pochopenie pre ten jeho stav, neodsud ho, nekric... u nas v takom stave objatie nepomahalo, tak to som uz potom ani nerobila, len to zhorsilo plac. Len sme boli v jednej miestnosti a ja som rozpravala o tom, co sa deje, pripadne povedala, ze sa porozpravame, ked sa utisi, lebo by ma ani nepocul... Chce to trpezlivost, obrovsku....
Ak fakt nic nezabera, tak ano, odbornik... Posledny odsek prispevku @gretocka - opat absolutny suhlas

@gretocka tiez mam obcas pocit, ze naco vobec radit, ked druhe to potom zaklincuju, ze kto nezazil... A co ked zazil? Zakladatelka pisala len to, ze sa ho opyta, preco place a pripadne dostane bitku alebo zatvorenie do izby. Tak dostala proste rady, ktore v inych rodinach pomohli - ved sa na to sama pytala. Suhlasim s tym, ze niekedy je fakt lepsie prebrat tieto veci s odbornikom, lebo iba v detailnom vzajomnom rozhovore (rodic a odbornik) sa moze prist na koren veci a najst chyby v pristupe rodica k dietatu (teoreticky tam ta sanca ja, ci sa to podari aj prakticky, zavisi od daneho cloveka).

@janca704 suhlasim, ze bitka je nanic, i tabletka...ale nejake konstruktivne riesenia som tu od teba nepostrehla....tak co u tvojho dietata pomohlo? lebo gratocka take dieta nema, ak ty ano, tak co pomohlo?

presne ako som si myslela...skoda reci....jeden den s takym diettom vam zelam, damy, aby ste mali aspon trosku pochopenia, ked uz nic....rady beriem, ale sudenie nie...

@sorciera24 moj syn je dost moja povaha, mozno preto mam pre neho pochopenie. Pisala som vyssie, ale asi v tom case, ako ty, tak si nepostrehla... Zaviselo od toho, aky plac to bol, ak taky, ze sa jedoval, nervacil a reagoval na mna nervozne, len som povedala, ze ked sa utisi, vyriesime to. Vzdy to chvilu trvalo, casom sa ten cas skracoval a dokazal sa utisit prakticky do par minut. Niekedy len prisiel a zavesil sa mi na nohu a reval a reval...jednou rukou som ho akoby objala, ale nic nehovorila...az ked plac ustaval. Ked to bol plac taky, ze "neviem si poradit" (vyplyvalo to hlavne z jeho neschopnosti nieco spravit, kvoli vyske a rozumovej vyspelosti a pod...), tak som si k nemu klakla a oznamovacimi vetami (nie otazky) som mu rozpravala, co sa deje (ta ciapka je velmi vysoko, este ju nedociahnes...., to slniecko ti nejde tak pekne nakreslit, ako ..., lebo ta este rucka neposlucha.... a pod) a potom navrhovala riesenie. Chce to vazne vela trpezlivosti 😉

@janca704 chapem, poznam toto, toto uz robim 5 rokov a nic.....u vas sa plac stisoval, ale napr. moj syn vie revat aj 2 hodiny vkuse....neprehanam.....ale ono to suvusi aj s povahovymi crtami.....naozaj neviem, ci chapes? 😉

No 2hodinovy plac si predstavit teda neviem... u nas tie maxima boli tak 30minut, potom uz reval, lebo ho z placu hlavicka bolela, tam pomohlo len, ze hlavicka ta boli z toho strasneho placu, skus prestat, prejde to... Urcite to je o povahe a schopnosti zvladat emocie... Drzim palce... 😉

@mimla waw, to ako ja!!! 🙂
cca tyzden pred kramami som ako napäta struna a mala akoby to citila je vtedy na odstrel. neskutocne urevana, zla, ano zla, nech si hovori kto chce co chce, ze decko nemoze byt zle..skratka nevprace sa do koze. a moja nervozita stupa. na konci toho tyzdna som zufala ako nikdy a doslova sa mi nechce existovat...neverila by som nikdy ako sa nalada a pocity mozu prenasat, ze ta pupocna snura naozaj naveky ostava 🙂

@sosanna88 Môj drahý tvrdí, že malý vycíti moju slabosť a skúša viac, ako v iné dni, ale to mi príde také prešpekulované. Ja som mávala aj také obdobia, že v okamihu, kedy som začula ten plač, tak ma fyzicky začali bolieť uši. Akoby mi do nich niekto vŕtal. A v hrudi som akoby mala niekoľko natiahnutých strún, ktoré sa rozovučali a zarezávali sa pritom do plúc a tiež to bola reálna skutočná bolesť. Hodiny a hodiny plaču. Toho istého, alebo opakovaného. Ťažko sa v takomto rozpoložení hľadala dobrá vôľa. Často som zlyhala. Mala som o sebe úplne iné predstavy ako o rodičovi. Náročné dieťa nastaví človeku zrkadlo. Tabletky na ukľudnenie som si síce nedávala, ale možno iba preto, že moju horúčkovitú mysleľ to vtedy nenapadlo. Zvykla som otvoriť okno a len tak civieť von. Sú to skrátka také dni, kedy dieťa robí dokola veci zakázané, nebezpečné a plače. Treba sa premôcť. Mám to zažité, viem, že to nie je jednoduché, ale to decko nemôže za to, že som sa dokopala k potomkovi až po 30tke, kedy energia ženy podstatne klesá a už nevládze toľko čo dvadsiatka. Nám pomohla škôlka. Milujem škôlku. Každému doporučujem dať dieťa, ak je to len trošku možné dať do škôlky.

@davomonca v žiadnom prípade ho nebi, ani sa nedaj vyprovokovať, lebo tým syn získa proti tebe zbraň. Je už dosť veľký na to, aby nepoužíval plač na všetko, čo potrebuje. Tiež radím dať ho do materskej školy a keď plače, s kľudným hlasom mu povedz, keď si poplačeš, prídi za mnou, budeme sa hrať, rozprávať, pôjdeme....podľa situácie. A choď si po svojom, choď variť, vyložiť pračku, zapni si telku....Tvoje dieťa sa musí naučiť, že sa mu budeš venovať vtedy, keď nepiští. Ale naozaj sa mu venuj, aby to nebolo tak, že plačom musí vzbudzovať tvoj záujem. Keď plače pridlho, prídi za ním a spýtaj sa, či už doplakal, že ideš na ihrisko, do parku....Viem, že človek má nervy ako špagáty, ale za každú cenu musíš byť kľudná a rovnakým spôsobom k dieťaťu musia pristupovať všetci dospelí, ktorí prichádzajú s dieťaťom do styku. Drž sa, chce to len nepopustiť, byť dôsledná, ale láskavá.

@sorciera24 A tá bitka pomáha vo výchove, ked vraj sudime a nemáme take deti? Asi nie, ked nadalej majú rovnaké problémy. Nikto ji tu nesudi.Len sme niektoré vyjadrili názor, že ona je tá dospela a i vo vypätej situácii to nemá nechať zájsť až do krajnosti. Su proste deti, ktoré naozaj musia niektorým ťažkým obdobi proste len prejsť. Rodič ma byť vzorom a ukázať, že su i ťažké a kritické situácie, ale námahu sa riešiť násilím, krikom a silou. Naozaj ak už je rodič pred zrútením a výbuchom, radšej odísť od dieťaťa, v krajnosti dieťa izolovať a skludnit seba. Vynervaceny rodič a zuriace dieťa je brutálna kombinácia.
Ak nepomáha opakovana snaha, rady z métu či kníh, tak sa radšej poradiť s odborníkom ako pristupovať k dieťaťu, vyvarovať sa chýb, pracovať na sebe.
Mne v takých chvíľach pomáha si opakovať, že amok o chvíľu pominie a bude zasa moje usmiate maciatko. Snažím sa ju vtedy nedrazdit rečami, objatim, viem, že v tom amoku nepomáhajú. Ak ho chytí mimo domova, proste chmatnem a odvleciem. Ale vo všeobecnosti sa snažím vyvarovať stresujucim situáciám. Čiže veľa sa rozprávame, vie čo, prečo a kedy robíme,... A budem sa opakovať, snažím sa ukázať, že nereagujem agresívne, násilne a snažím sa to vyriešiť v klude.
Ak by som mala pocit, se to trvá pridlho, alebo prekračuje bežnú únosnú mieru, tak neváham a nájdem dobrú psychologicku.

A ver mi, divila by si sa, aké dokážu byť i naše deti. Našťastie, do určitého veku sa to vykumuluje a potom sa prejaví nasa, dúfam a zatiaľ to tak vyzerá, dobrá výchova.

Sorry za preklepy, mobil občas napíše svoje vlastne "myšlienky" ;)

U nas je plač pre hocičo ideme čurať alebo nie plač,ideme do obchodu alebo nie plač,daj operem ti plienku(čo nosi do postele ked ide spať)plač,treba sa obliecť plač,treba sa vyzliecť plač,jednoducho pre každu možnu aj nemožnu blbosť a liek na ukludnenie zjem vtedy ked už som z neho vynervačena preto že plače bez príčiny a nie preto že ho zbijem ako tu niektora pani napisala,velmi malo ho bijem ja budem radšej kričať ale tento plač bez pričiny ma vie vytočiť do nepríčetnosti

@mnamko aj toto som skušala ale on povie chod ja ťa tu počkam

@davomonca no možno si v začarovanom kruhu - tvoj syn plače, lebo vie, že ťa to vytočí, ty kričíš, lebo plače bez príčiny...skús to nejaký čas bez kričania, s úsmevom. Je to ťažké, ale dá sa to naučiť, vyskúšaj to aspoň na týždeň, dva, rozhodne ho tvoj postoj minimálne prekvapí. Bitkou a krikom ako vidíš nič nedosiahneš. Zohni sa k nemu, aby boli tvoje oči na úrovni jeho a keď začne plakať, tak mu povedz - chápem, že si teraz chceš poplakať, kľudne plač, ale ja ťa nemusím počúvať. Keď skončíš, potom prídi. A viac tomu nevenuj pozornosť. Možno tvoj syn zopárkrát plačom niečo dosiahol, že si mu to dala, len aby bol ticho, tak to skúša znova, možno tým len sústreďuje na seba pozornosť. Dávaj mu ju vtedy, keď neplače.

@abbey1 ja som nikde nepisala, ze bitku schvalujem....len dokazem pochopit pocity zakaldatelky.... 😉 uz som pisala vyssie...
pises, ze pockas, kym amok pominie...takze asi netrva tak dlho ako som pisala;)....a ani nie kazdy den....takze porovnavas neporovnatelne.....
a prave citam zakaldatelku, dieta jej place nonstop....fakt take poznas?....ja napr. ano.....( hlavne ked to napr. takym susedom lezie na nervy, daju ti to este aj pocitit... to tiez neprida na psychike....)
psycholog nie vzdy pomoze.....mozes aj 3 vystriedat.....
trosku empatie a pomoci...napr.
@timea7 vidim, ze dala celkom pekne rady (toto u nas fungovalo len chvilu....napr.)......
ano rodic je vynervovany, elbo mu dieta nonstop place.....zacarovany kruh....

@timea7 pacia sa mi tvoje rady...tak sa ta opytam....ak teda je dieta schopne plakat 2 hodiny nonstop...dokedy ho mam tak nechat?......(susedom to dobre nerobi ak chcapes...)

@sorciera24 každé dieťa je iné, nedá sa radiť paušálne, ja len opisujem to, čo pomohlo mne, uplakané dieťa nie je až taký nezvyčajný zjav.