Domov chodíme s krikom
Ahojte, mam skoro 3 ročnú dceru a keď ideme von, tak domov ideme len s krikom. Poviem jej 100x že ideme už domov (predsa sa treba aj najesť, na záchod treba ísť, pripadne je čas ísť spať) a ona nie. Stále len nie nie nie. Čiže nakoniec to konci tak že sa zduje, urobí krik, plače a ja ju domov nesiem na rukách lebo nechce chodiť. Prosím vás, čo u vás zabralo na takéto scény, keď dieťa nechcelo ísť domov? Mne sa niekedy už ani nechce ísť von, lebo viem čo bude nasledovať… prejde to niekedy? Nepomáhajú ani úplatky. Ona by bola von najradšej od rana do večera.
Vyskúšaj “ o 10 minút pôjdeme, pomaly sa dohraj, musíme doma navariť/niečo iné”, “ o 5 minút pôjdeme, pomaličky sa chystaj na odchod”. A až potom dieťa vziať domov.
Nikomu by sa nepáčilo, keď má niečo rozrobené, zrazu v sekunde všetko nechať tak a ísť. 🙂
Ano prejde to ale chce to trpezlivost. Moja dcera toto robila cely jeden rok ked sme chodili zo skolky, z vonku domov... proste rev, krik, hadzanie o zem, bolo to hrozne, citila som sa ako blbec. Teraz to robí najmladsí, bude mat 2 a teda este k tomu pridal buchanie, kusanie a stipanie.... nepomaha vysvetlovat, prosit, presviedcat.... proste ho vezmem a ideme domov. Je to obdobie obrovskeho vzdoru...
Nič nezabralo a u nás sa to rozšírilo na každý aspekt život - nejdem von, nejdem domov, nebudem jesť, nebudem spať, neupracem si a tisíc ďalších. Začínam skúšať reverznú techniku - Ja poviem, že nejdeme von a syn celkom pekne zareaguje, že on by chcel ísť a von prejsť, alebo mu poviem, že toto jedlo nemôže jesť (ze je len pre dospelákov) a už je aj zvedaví čo to je, ako to chutí. nehovorím, že to funguje na všetko je to tak 50:50 ale občas to vyjde. Syn má 4r a je tvrdohlavý od narodenia, proste taká povaha (aký otec taký syn :D). Ale u veľa detí je to len obdobie presadzovania si svojho.
Takéto zrkadlenie zákazov odmietaním je bežné. Každému trvá inak dlho, kým nájde napríklad efektívny spôsob pozitívnej motivácie - identifikácia niečoho, na čo sa dieťa môže v nasledujúcom kroku tešiť natoľko, že je ochotné prerušiť aktuálnu hru. V mnohých prípadoch pomáhajú aj vyššie spomínané rituály a časovanie - postupne informovať ideme za 10 minút, ideme za 5 minút...
Odisla som bez neho/nej. (Nie daleko ale odisla. Cakala az si vsimne. Az preciti emociu. Potom vykukla a spytala sa,ci ide domov,lebo uz idem..)
Je to iba obdobie 😊🫡 neboj prejde to
Povedala, vysvetlila jej pár krát, oznámila, že o chvíľu ideme, ak sa chce ešte s niečim pohrať, ma teraz možnosť. Potom som si šetrila energiu na pokojný ale rázny odchod, niekedy nasilu, so slzami, ale bez výčitiek a zbytočných reči.
U nás zaberá i idem pomaličky a počkám ta tamto na rohu. Ona tam sama dlho nevydržala. Prip. sme sa o tom, ako sa cíti ona a ako ja, rozprávali neskôr doma v klude (to sa prejavilo asi najviac, no nie hneď, i to chce čas v nej dozrieť). Hovorime si ďalej, co v tej chvíli, keď sme na ihrisku, potrebujeme, co chce ona a co chcem ja. Zatiaľ sme zistili, že každá cosi iné a nevieme sa ešte dohodnúť 😆
Mne pomáhal budík na mobile, vždy som synovi dopredu povedala, že o chvílu už pôjdeme domov, že nastavím budík a keď zazvoni tak ideme. Zvučka bola pekná tak si aj cestou potancoval a zaspieval 🙂
Nič, je to obdobie, prejde to. Aj môj to robil nejaký čas, a ako začal, tak to po čase prešlo.