Ako reálne pomôcť dieťaťu, ktoré chce všetko zvládnuť na prvýkrát?

@deedol s tou knihou som sa stretla, ale nezvládla som ju dočítať. Celkom to sedelo, ale neprišla som k pointe ako tým deťom pomôcť. Pozriem si aj ten dysfunkčný perfekcionizmus. Neviem, či je nadaná, rozprávala veľmi skoro, má dobrú pamäť, ale nezdá sa mi, že by mala iné "príznaky".

Co tak skusit jej nepomahat? Nech sa nauci, ze je normalne ze sa v zivote aj nedari.

Sustredit sa na to co jej ide, vysvetlovat ze je v poriadku ze nieco jej nejde. Ale no s takou povahou to bude tazke

Ked napriklad place, ze vsetci jej hovoria ako skaredo vyfarbuje, tak si to nechaj porozpravat inak - pytaj sa jej co kreslili, ako sa jej to pacilo, ci sa jej chcelo, ci nechcelo, ci mala dobre zastruhane farbicky, ci mala vybratu farbu s ktorou bola spokojna, ci by si radsej kreslila volne, na svoju temu, alebo ci ma rada vodovky, malovanie stetcom, ci voskovky a take otazky... proste upriamuj jej pozornost na to, ako to kreslenie preziva ona, co ma rada ona, co by ona rada kreslila...
A mozno tym smerom nejako ved diskusiu, podla toho co odpovie. Ze niekedy mame dni, ze sa nam neujde farba aku chceme, ze niekedy sa nam nemusi chciet vyfarbovat a vtedy sa snazime to robit rychlo, aby to bolo za nami... A ze je to v poriadku raz tak a raz inak.

Nemusi mat ine "priznaky" ani posobit ako Sheldon Cooper na ludi. Moja dcera tiez nie je chodiaca encyklopedia, ale u psychologicky jej vyslo nadanie. U nej skor to spravanie je take typicke ake maju nadane deti. A hlavne ten perfekcionizmus.

Toto inak podla mna nie je ziadne perfekcionisticke dieta. Naopak, podla mna dcera nema vydrz, hned sa vzda a zdepta ked nieco nejde a vykasle sa na to. Ale to len moj nazor.

Myslim ze samotny zivot jej bude treningom. So skolou jej pribudnu povinnosti a bude musiet nadobudnut nove zrucnosti, vztahy, atd... A bude vidiet ze zlyhanie ci sklamanie je proste bezne (aj v tych detskych veciach) a proste musi pokracovat, zivot ide dalej, hlavu hore.

Mam podobnú dcéru. Tiež predškolácka. Druhý rok chodí na voltyž a veľmi jej to pomohlo. Najprv nechcela, lebo videla, ze bola najslabšia, ale ten terapeuticky kôň jej vždy veľmi pomohol. Neúspech a frustráciu zvláda ovela ľahšie.
Skúsila by som práve terapiu zvieratami.

😬 Z príspevku by som povedala, že si berie príklad z teba

@vanilkovazmrzka to presne sa snažím, roky vysvetľujem, čo jej ide, že nemusí byť všetko hneď najlepšie... nič z toho, preto už rozmýšľam nad zmenou taktiky
@jumama toto skúsim, viac o jej pocitoch. Ona inak zbožňuje tvorenie, veľa strihá, lepí, maľuje, aj rada vyfarbuje, ale s ceruzkou aj tak nie je úplne zručná a
uhladna. Dlho mala nespravny uchop. Keď sa jej niečo nedarí tak plac, nechce pokračovať, zhadzuje sa, aby bola presviedčaná o opaku..
@colsami pravdivo by nadpis znel "čudné, nervózne a netrpezlivé dieťa". Mňa na tom mrzí, že to podla mna vlastne vzdáva z úzkosti, radšej ako robiť chyby nerobí nič. Môj otec bol taká povaha a bola to škoda. On bol inteligentný človek, ale napr. nenaučil sa s PC alebo s dotykovým mobilom, lebo odmietal nechať sa to naučiť. Mama sa prihlásila na seniorský kurz, aj sa na sebe nasmiala, ale naučila sa, dnes je v tomto plne funkčná.
@veklipo zvieratá sú super tip, ďakujem.
@kavasmliekom prečo sa ti zdá? Mala som k tomu ako dieťa sklony, niektoré veci som sa aj bála začať, lebo som sa bála, že to nepôjde. Ale nemyslím, ze az v takej miere ako dcéra. Musela som na tom vekom zapracovať a dnes sa nebojím pýtať, učiť sa. No viem, že som kvôli tomu o mnohé šance prišla, asi aj preto ma to u nej tak trápi- a ešte, keď vidím, že to má podľa mňa o dosť intenzívnejšie. A teraz píšem trochu zúfalá, lebo večer mala skaredu scénu a po tých rokoch som už z toho skrátka unavená. Preto mám pocit, že už na toto nemám ani ja trpezlivosť. Tiež keď niečo roky riešiš, tak máš možno horšie chvíle.

Ja mojmu napriklad hovorim, ze uz tym, ze to raz vyskusal, tak sa vlastne zlepsil a ked to skusi druhykrat, tak uz to bude lepsie, nech si to overi 🙂 A naozaj na druhy-tretikrat casto sam vidi, ze uz to je lepsie.
Alebo to mozete obratit na hru. Cize nie ze ma trenovat koliesko, ale napriklad nech urobi desat koliesok a budete potom robit sutaz, ktore tri su najkrajsie. Alebo nech nakresli desat koliesok a ty ich budes skusat obkreslit presne podla nej. A tak podobne.
Ale inac to je taka povaha, niektori ludia su proste od prirody taki menej spokojni, uplne sa toho nikdy nezbavia.

Podľa mna ma nízke sebavedomie a keď jej niečo nejde hneď to vzdáva, kvôli tomu, ze ma pocit, ze jej to aj tak nepôjde. Myslím si, ze základ je zvýšenie sebavedomia a potom to bude ľahšie. Syn je v tomto podobný, teda bol, nízke sebavedomie, následná frustrácia a plač ku všetkému co mu hneď nešlo. U nás neexistovalo motivovanie a nejaká chuť veci robiť, keď vedel, že sú náročné. Pomohol môj tlak a nedovolenie veci vzdať. Jednoducho musel ísť cez strach, cez plac, cez frustráciu, lebo boli to veci co som vedela, ze dokáže a keď ich dokázal, začal byť na seba hrdý a sebavedomie sa zvýšilo (u druheho syna, stacila motivacia tam nebol vobec takyto extrem). Ano stále sú tam problémy ešte v inej oblasti a to mu sebavedomie dosť brzdí, ale už je to oveľa lepšie.

@marianarem ano, od prírody menej spokojná je pravdivé a pritom pekné, to si vystihla. Vyskúšam tú taktiku hrou.
@777januska777 aj ja som ju ku kadečomu aj dotlačila a presne, zvýšilo jej to nakoniec sebavedomie. Len mam z toho zlý pocit.

daj predskolacke s ucenim pokoj.

Preco máš z toho zlý pocit? To dnes nám každý vravi ako mame vychovávať, ako mame všade všetko vysvetľovať ako mame mat úžasnú dokonalú trpezlivosť atd atd. Lenze život nie je krásny a chrumkavy, my tu sme hlavne na to, aby sme naše deti pripravili do života. Ano dnes sa snažíme vytvárať tu oázu domáceho prostredia, toho bezpečného miesta a zabúdame na to, ze to dieta raz to bezpečné miesto opustí a pôjde do sveta.
Takže áno milujem svoje deti, snažím sa im dat všetko snažím sa ich pochopiť, ale musím byť aj tvrda, lebo nie všetko sa dá vysvetľovať niekedy deti musia same pochopiť. A pri veľkej frustracii musí byť aj ten tlak väčší.

@simca06022011 nemyslím učiť ako seriózne sa učiť. Len keď napr. plače alebo sa rozčuľuje, že nevie nakresliť pekné srdiečko, tak jej hovorím, že každý to tak mal, ale keď to bude veľakrát skúšať, tak to bude lepšie. A tak podobne.
@777januska777 asi mám obavu, že budem despotická matka. Radšej by som bola tá rešpektujúca a chápavá. No dáva zmysel to, čo píšeš.

Sama za seba poviem, že kto ma videl ci vidi na ulici, keď môj syn dostal záchvat plaču, lebo napríklad sa bal prejst bicyklom po kopeci, si na 100% myslel, že čo som to za matku, ze chuda dieťa nutim do veci a on sa tak boji, takže áno isto som bola za despoticku matku. Lenze ja som vedela, ze nemôžem povoliť a ze to co zvládne musí dokázať aj keď si neverí, lebo len vďaka tomu si začne veriť. Pomaham mu ako sa da aby to zvladol, aby prekonal strach a isiel, ale nepovolim. Lebo kedysi som to robila ako ty však keď nechce nemusí, nevadí budem motivovať. V realite to vyzeralo tak, ze bol viac a viac frustrovaný, uplakany až agresívny. Dnes je to úplne iné dieta, veselé, živé, odvážne, áno stále sú tam občasné zachvaty frustrácie, ale oveľa menej. Takže za mňa ani tak nejde o to, ako to vyzerá, ale aké to má výsledky.

jedna veta velmi vela napovie “ šikovná tak priemerne, ale mohla by byť na tom oveľa lepšie, keby niektoré veci trénovala”… vela krat si ani neuvedomujeme, co detom hovorime, ako to nasavaju a formuju si sebavedomie. preco deti veria na jeziska? lebo sme im to povedali. nekritizujem ta, syn mal tiez obdobie, ze robil toto, bola potrebna sebareflexia z mojej strany, aby som pochopila, co robim zle celkom nevedome. pomoz jej mat rada proces, nie len vysledok. deti chcu instinktivne robit radost rodicom, dostat pochvalu, takze pre vacsinu z nich povzbudenie, ze “nabuduce mi to pojde lepsie” je to iste ako “ dnes som mamu sklamala”

Neries dceru. Ries seba. Toto je tvoj problem. Skumaj preco ti jej spravanie tak vadi. Preco to potrebujes riesit? Preco ju potrebujes zmenit? Inac toto sa mne zatial za 5 rokov co mam dieta potvrdilo kazdy jeden krat. Ak mam nejaky problem, tak najdolezitejsie je sa pozriet na seba.
To hnevanie sa, nervy, plac, hysaky, neochota robit nieco co jej nejde je uplne bezne u deti v tomto veku. Ja som to vobec neriesila. Prave naopak, snazila som sa eliminovat cinnosti o ktorych som vedela ze syna rozculuju ako napriklad konik ktoreho tahal za sebou a ten casto padal a to ho po 10 minutach zacalo vytacat. Tak tuto hracku mal len na pridel. Neviem ci mas dieta akcne alebo naopak pasivne, ale ak je primerane akcne tak by som upriamila jej pozornost na aktivity ktore jej idu a ktore ju bavia a nechala jej volnu ruku. V tomto veku a ucia non stop pri uplne kazdej aktivite a najviac sa naucia vtedy ked robia nieco co ich bavi. Ak jej praca s farbickami nejde, kasli na to a nech si lepi a maluje. Aj v tom si trenuje jemnu motoriku.

Podla mna na to ides nespravne. Pochvala je lepsia motivacia ako kritika. Myslim ze hodnotis jej pracu a tvorbu. Lebo preco si ona mysli ze to jej srdiecko nie je pekne? Ako na to prisla? Miesto toho aby si jej vravela ze kresli nedokonale srdiecka a ze musi trenovat ak si ich chce zlepsit, tak jej povedz ze jej srdiecko je nadherne presne take ake je. Ze nie kazde srdce musi mat dokonaly tvar a byt symetricke. Ze budes velmi rada ak ti nakresli cely papier takych krasnych srdiecok a uvidis ako ich bude s radostou trenovat. Ona potrebuje viac tvojej pochvaly, chyba jej to. Pocuva prilis vela toho ze jej nieco nejde (ale ak to bude trenovat, tak jej to pojde) - toto je v ociach tak malych deti iba kritika. Preto sa zhadzuje a potrebuje presviedcat o opaku. Je to jej volanie: Mama, pochval ma prosim!
A posledna vec je kritika od inych deti. Tu kde zijem to nie je dovolene. Kazdy komentar ze nieco sa im nepaci na tvojom vytvore je okamzite stopnuty. Tieto komentare vedia hrozne zamavat s detskym sebavedomim. Ak je to urcite dieta, alebo skupinka v triede co ju kritizuju v kresleni, tak by som sa o tom porozpravala s ucitelkou. Opytaj sa jej ktore dieta jej hovori ze nevie kreslit.

Aj moja bola taká čo jej nešlo buď plakala, zúrila alebo to robiť nechcela, zo začiatku som riešila, vysvetlovala neskôr keďže to k niečomu neviedlo nechala som to tak, vždy som len ivedala že jednoducho musí trénovať a skúšať, a skúšať a trénovať a sa to zlepší... pomohlo to ale vždy som ju najprv nechala ukľudnit a potom sa k danej veci vrátila a skúšala a skúšala a trénovala a trénovala až to nakoniec išlo...a je jedno či strihanie, či vyfarbovanie alebo neskôr diktáty ci iné veci...
Podľa mňa tvoja dcéra je ako moja nie perfekcionista ale nedočkava a netrpezliva.

@andreatytler nemusí byť, ja som môjho syna nekritizovala, ale on nebol hlúpy videl, že iné deti boli lepšie okolo neho alebo sa porovnával so starším súrodencom, ktorému tie veci už išli.
A to vravím ako človek co ma doma dva prípady, kde jeden stačí motivovať a druhy ma povahu, kde motivovanie absolútne nepomáha. Ale ako to ma autorka neviem, ja vychádzam zo svojej situácie.

@andreatytler vacsinou s tebou zvyknem suhlasit, ale tuto podla mna nemas pravdu v tom, ze "ako dieta vie, ze srdiecko nie je pekne". mojho syna som nikdy nehodnotila, mala som nacitane, ze ako sa vyjadrovat k jeho dielam, aby som ho nedemotivovala atd., ale on nie je blby. vie, ako ma vyzerat srdce, mal v hlave nejaku predstavu, ako chce nakreslit to svoje, a jeho schopnosti mu to nedovolili, teda s vysledkom bol nespokojny. a ked som sa mu snazila povedat nieco v tom duchu, ako radis autorke, pripadne poukazat na to, co sa mu podarilo, tak bol este vytoceny, ze ci nevidim, ze to srdce je krive a on ho chcel inak. preto pisem, ze sa treba pozriet na ten dysfunkcny perfekcionizmus, plus niektore deti su take, ze mentalne su na vyssej urovni (napr. tie spominane nadane), cize si v hlave vymyslia nejaky projekt, ale ich male telo, ktore je na urovni zodpovedajucej veku (alebo moze byt aj pozadu) to skratka nedokaze urobit. moj to maval bezne so stavebnicami - vymyslel si uzasny projekt, ale jeho 5rocne ruky ho nedokazali postavit.

@777januska777
@deedol
Nehadam sa, je mozne ze su deti co to takto maju. Vidi srdce a chce nakreslit presne take iste ale zisti ze to nejde. Moj syn bol od uplnych zaciatkov taky ze hned chcel vsetko robit sam a hned chcel vsetko vediet a maval hrozne hysaky ak mu nieco neslo. Ako som vravela, nikdy som to nerisila. Nechala som ho vyzurit a potom zhodnotila ze je normalne ze mu to nejde, ze je primaly a musi narast, alebo trenovat... to vtedy ked nieco vobec neurobil (ako napriklad zapnut si zips na vetrovke) ale ak nieco urobil, tak som vzdy zhodnotila ze sa mi to paci a ze chcem viac. Teraz uz malokedy zuri, on sam zhodnoti ze mu nieco nejde a necha to tak. Nikdy nenabadam do toho aby to viac trenoval. V niektorych aktivitach je uzasny a v niektorych uplne hrozny. Neriesim to.

Mozno ked clovek povie "oh, ake pekne srdiecko" a pritom to nie je pekne srdiecko tak je tomu dietatu jasne ze klames, ale ak povies "paci sa mi tvoje srdiecko" tak tam uz nemoze velmi oponovat, lebo by mu malo byt jasne ze ti nemoze diktovat co sa ti paci a co nie.

Vidím, ako veľmi chceš, aby bola dcerka pri rôznych činnostiach viac spokojná, chcela ich opakovane skúšať a že ten spôsob motivácie a vysvetľovania ta vyčerpáva a neprináša úžitok.
Skús si pozrieť niečo o “ Montessori-praca s chybou” a “zvládanie frustrácie u deti”, a “odvrátenej stránke pochvaly a odmien”.
Mám obavy uvažovať o nejakych diagnózach, aby to neviedlo k tomu, že sa človek uspokojí iba s odhalením príčiny. Beztak s tým potrebuješ ďalej pracovať a urobit niečo s tvojim prístupom kvôli želateľnej zmene.
Mne veľmi pomáha pomenovavat veci, ktoré vidím, čo najobjektívnejšie a po druhé - znížiť sa na úroveň dieťaťa a pozerať sa na danú situáciu jeho očami. (No i z veľkej časti sa zamýšľať nad tým, čo sa odohráva vo mne, viac sama sebe rozumieť ako píše
@andreatytler).

Napr. je to “škaredé” (ale aj pekne, dobre, krásne, nesprávne, si šikovná, nepocuvaš, je zlý…). Čo to vlastne znamená? Pretoze toto označenie nemá pre mna žiadnu výpovednú hodnotu. Mením vlastne myslenie inym smerom (a učím to i svoje dieťa).

Znamená to, že pri vyfarbovani zachadzas za čiary, nechavas biele miesta,malo ci naopak veľmi intenzívne tlacis farbičkou, niekomu sa nepáči tebou zvolena farba…? Pozornosť sa presunie od subjektívneho hodnotenia (je to škaredé,som neschopná, neviem to) na objektívne (rozumiem príčine, tomu, čo som urobila,môžem nieco konkrétne zmeniť, pokial budem chcieť, viem na com mám pracovať, ako sa zlepšivať).

Zameranie sa na dieťa. Vidím, že si smutná, sklamaná, nervózna… chcela si to mat asi inak? mala si svoju predstavu a nevyšla ti? nepodarilo sa ti to tak, ako si plánovala? chcela si to mat súmerné/rovné/skôr hotové/iné… atď. Casto používam vetu v zmysle - ešte to nevies, pretože sa to ešte učíš.

Obraciam pozornosť na dieťa, nech ono samo zisťuje, čo sa v ňom odohráva, prečo je vlastne frustrované. Mojou úlohou nie je nachádzať riešenia, zabrániť nepríjemným pocitom, utešovať ho, zľahčovať, odvádzať pozornosť, ani motivovať. Áno, toto podľa mna môže naozaj viest k tomu prehlbovaniu frustrácie.

Čo dieťa chce a potrebuje, tam ho vedie vnútorná motivácia, to staci. Podporiť sa da tým, ak je niečo zábavné, rozumie zmyslu, je primerane náročné (ani príliš ľahké-nezaujímavé ani ťažké-odradzajuce).

Potom sa niekedy spýtam, čo by s tym mohol robiť, či chce ešte pokračovať.