Ako povedať 4-ročnému synovi, že mu zomrel ocino?

@pribinak áno veď aj ja tak chcem, dneska už mal náznaky, pýtal sa prečo je ocino tak dlho v nemocnici a kedy príde domov ..viem že bude veľmi smutný, lebo na svoj vek že má len 4 roky je múdry a veľa veci chápe čo som sama niekedy prekvapená

Nedá sa donekonečna tvrdiť, že ocko je v nemocnici. To, ako si to napísala, by bolo fajn, alebo ako píše
@pribinak, skús sa poradiť. Ale nemyslím, že je správne mu klamať a tak dávať nádej, že sa vráti, že je len v nemocnici.

A úprimnú sústrasť.

https://www.martinus.sk/948843-co-je-to-zomiera...

Je dôležité aby si aj poplakal a smútil, lebo toto je smutná časť života

Je to ťažká téma. Po prečítaní prispevku je ťažké hľadať slová. Každá z nás ti drží palce a takto virtuálne ti posielame silu.

Prijmi úprimnú sústrasť 😓 veľmi držím palce, aby ste sa s tým čo najlepšie vyrovnali 🙏 tiež si myslím, že tvoja verzia je veku primeraná, určite netajiť.

Želám vám úprimnú sústrasť. Je to veľmi ťažké obdobie pre teba,ale treba to aj synčekovi opatrne povedať. 4 ročné dieťa je už dosť veľké a veľa chápe. Tak ako si to napísala to bude fajn alebo sa poraď s Plamienkom ako pisala @pribinak . Malý bude mať tiež fázy smútku a je dobré aby si tým prešiel a mohol sa cez to preniesť. Ja by som ti len radila veľa sa s ním o tom rozprávať ,keď bude chcieť, prípadne vyhľadať detského psychológa, ktorý by mu to pomohol spracovať.

Úprimnú sústrasť a povedz mu to ako si to napísala vermi pochopí to že je už anjelik , my sme takto povedali synovi mal vtedy 3 roky keď mu zomrela sestrička pýtal sa na ňu stále a tak sme mu povedali že bola chorá a je v nebicku

Prvom rade úprimnú sústrasť . Je mi to veľmi ľúto .
Keďže je to čerstvé isto čas čaká len pohreb takže isto ho tam budeš asi brať. Asi iba toľko povedať že ocko už musel ísť hore do nebička že už spinká a už sa nezobudí a domov nedôjde . Má 4 roky ešte tomu tak rozumieť nebude no ak sa opýta neskôr na otca asi by som ja vždy išla na cintorín potom . Ukazovala fotky až nezabudne na neho . Ak sa ti chce plakaty plač a malého nechať tiež plakať ukazovať že bude stále s vami vo vašich srdciach

mne zomrel oco, keď som mala 6, brat 5. Mama nám povedal, že ocko sa už nevráti. Keď bol pohreb, v truhle vyzeral akoby spal. Aj nám potom povedali, že už spí navždy. Že je to kolobeh života. A nie, nemala som z pohrebu ani zo smrti traumu. Ani brat. Ale vtedy sa to bralo úplne normálne, nie ako teraz.

Uprimnú sústrasť , ja ti môžem len povedať , urob tak ako ty cítiš , ja som môjmu vtedy 7 ročnámu synovi povedala , že má v nebi o jedného anjela čo nanho bude dávať pozor viac. Bude to ťažké hlavne pre teba ale aj pre synčeka . Veľa síl

Prijmi moju úprimnú sústrasť. 😔 Veľa síl prajem! ❤️

Úprimnú sústrasť 🥲 chudák malý aj ty

Uprimnu sustrast. Viem, ze sa to neda velmi porovnavat ale ked mala moja dcerka 4 roky zomrel moj stary ocko. Poznala ho, stretavala sa s nim a mala ho velmi rada. Ked sa blizil koniec vedela, ze je v nemocnici a ze uz je slabucky a nevladze, nic sme pred nou neskryvali a ked zomrel, povedala som jej to presne tym stylom ako si napisala. Mala potom otazky typu, ci sa uz nevrati a ci ho este niekedy uvidi...porozpravali sme sa, poplakali sme si spolu ale bola v poriadku. Este stale (po vyse roku) sem tam zahlasi ako jej chyba, ze ho mala rada, ze chce aby bol este s nami..tak sa o nom aspon rozpravame a pozerame fotky a videa s nim. Samozrejme, nebol to jej ocko takze jej nebol az tak blizky, ale chcela som tym povedat ze dietatko je v tom veku uz rozumne a dokaze pochopit tieto zalezitosti a suvislosti - ak syncek vie, ze bol ocko velmi chory a v nemocnici tak to pochopi, ze uz nevladal bojovat a zaspal navzdy..urcite to netreba odkladat, ved budete mat pohreb - aj keby priamo tam syncek nesiel tak bude vediet ze sa nieco deje a aspon bude mat cas to dovtedy spracovat.

Zavolaj do Plamienka, maju velke skusenosti, tie my veru nemame. Ale ak ste veriaci, tak by som povedala to, ako presiel do neba. Ze sa odtial sice neda vratit, ale da sa na neho vzdy mysliet. Mne raz 4 rocne dieta vysvetlovalo velmi pekne, ze jej dedko je hore na oblohe ako hviezda. Ze tam musel odist. Takto jej vysvetlili, co sa stalo. Bude to narocne, ale urcite to pojde. Uprimnu sustrast 🖤

@arianna25 ďakujem krásne...všetci sme to vedeli že to príde ale na smrť sa nedá aj tak pripraviť

@andrea2323 ano to je fakt s tym spanim, poznam muza, co tak nadobudol poruchy spanku. Jemu toto hovorili, mama bola roky na tom zle, vazne chora. A oni to takto hovorili. On teda prestal spat, lebo sa bal, ze mama zaspi vecne a on tiez. Deti maju casto rozne iracionalne strachy

@kiki68 ja som svoj prispevok omylom zmazala, keď som si chcela opravit chybu, och uz sa mi to potom nechcelo pisat cele znova.. ale ano som rada, ze si to postrehla 🙏🏼

aký vek mal manžel

Úprimnú sústrasť. Je mi to ľúto, že si niekto musí prejsť niečím tak strašne ťažkým a prajem ti veľa síl.
Odporúčam túto knihu
https://www.martinus.sk/854609-ja-som-smrt/kniha
Ja osobne som ju nečítala ale mamička ktorej zomrelo dievčatko túto knihu veľmi odporúča vo svojom podcaste - ako vysvetliť sestre že jej zomrela sestricka.

Ahoj. Mala som 8 rokov, keď mi zomrel otec, tak neviem či je moja skúsenosť porovnateľná alebo užitočná, keďže synček má len 4, ale skúsim. Otec bol chorý, mal rakovinu a vedela som že je chorý a je to vážne. Nikto ma ale nepripravoval na to, že zomrie, a ani som nad tým v tom veku nepremýšľala, resp. mi to ako možnosť ani nenapadlo, a nikto to so mnou nediskutoval. Rodičia boli rozvedení a bývala som s mamou a otčimom, takže som otca vídala iba asi 1x mesačne. Jedného dňa som prišla zo školy, a vo dverách na chodbe mi to mama oznámila. Pamätám si len, že si ku mne čupla a povedala to akoby mi oznamovala niečo úplne banálne (boli rozvedení a nemusela ho, ale aj tak). Od toho momentu si nespomínam, jediné čo sa mi vybavuje je pohreb, resp. ako na mňa všetci pozerali a ako ma nútili hodiť hlinu s lopatkou na hrob, a bola to mierne traumatická udalosť pre mňa, pretože každý čakal nejakú reakciu a ja som sa na žiadnu nezmohla, asi od šoku alebo neviem. Potom si nepamätám ďalšie obdobie... Vyhla by som sa preto nejakej náhlej informácii typu "Ocko zomrel." a išla by som na to veľmi postupne, napríklad rozhovorom na tému smrť. Neviem či ste už po pohrebe alebo nie, ale teraz ako sú sviečky pozapaľované na cintoríne, možno by som syna zobrala najskôr zapáliť sviečku niekomu inému z rodiny zajtra, a na cintoríne a následne doma sa rozprávala o smrti, o živote. A možno večer, po tomto zážitku a rozhovore, by som na to išla nejakto to jemne, že vieš ako bol ocko v nemocnici, a dokrori sa mu veľmi snažili pomôcť, ale žiaľ sa im to nepodarilo, a tak ako sme sa dnes rozprávali ako ľudia zomierajú, tak žiaľ zomrel aj náš ocko. Tým, že mu to povieš večer, tak si môžete spolu poplakať a rozprávať a túliť až kým nezaspíte. Myslím, že toto by mohol byť spôsob, ktorý by synček neskôr mohol oceniť, a ktorý by mu hádam spôsobil čo najmenšiu traumu.

Ak by som bola teraz ako pozorovateľ a mohla svoju vlastnú situáciu nejako ovplyvniť, určite by som bola rada, keby bol niekto so mnou viac hovoril o otcovej chorobe a o možnostiach, čo sa môže všetko stať, a že je možné že zomrie. Neviem, či už 4 ročný dokáže vnímať a uvedomovať si smrť, nemám detičky takže sa mi to ťažko súdi. Ak ste sa o smrti ešte nerozprávali, tak by som možno začala tým, že by som mu vo všeobecnosti vysvetlila, ako sa človek narodí a potom chodí do školy, potom je dospelý, chodí do práce a následne zostarne a zomrie, ale okrem tohoto sa občas stane aj niečo nepredvídateľné a ľudia zomrú aj inak, čiže nie starí, a nečakane, napríkald keď sú veľmi chorí alebo keď ich zrazí auto. (že zomierajú aj deti by som samozrejme nespomínala, to môže mať traumatický efekt, ale už keď sa spýta náhodou, tak by som mu povedala, že ak sú veľmi choré, tak áno)

Po tom ako absolvujete prvý rozhovor o tom, že ocko zomrel, tak by som mu nasledujúce dni a obdobie možno vždy, keď ste vonku, ukazovala na nebo, že tam niekde je ocko a pozerá sa na nás zhora. A snažila by som sa postupne každým dňom to hovoroť veselším tónom, aby sa to pretransformovalo nie na smutnú myšlienku, ale na myšlienku že aha, ocko sa na nás pozerá, ako sa hráme. Ukáž ako kopneš tú loptu, nech sa aj ocko môže pozrieť z nebíčka. A podobne. Alebo keď bol zvyknutý na nejaké aktivity s ockom, tak postupne hovoriť, že ocko je akoby stále s nami, pozerá sa na nás zhora, atď. Aby mal stále pocit, že ocko tu stále niekde je s nami, len ho nevidíme. Že nezmizol úplne. Najhoršie čo podľa mňa môžeš urobiť, je nehovoriť o tom a ocka prestať spomínať. Toto urobili mne a nechápala som to a myslím že ma to aj poznačilo. Proste sme sa o otcovi nikdy nerozprávali a tvárili sme sa akoby tu nikdy ani nebol, len sme mu šli na hrob zapáliť sviečku. Niekedy mi prišlo, že je hádam až zakázané sa o ňom baviť. A ja som ho mala často v hlave a bolo mi blbé sa ozvať, že myslím na otca, keďže z môjho pohľadu na neho nikto iný nemyslel, keďže ho nespomínal. Snažila by som sa, aby bol ocko naďalej spomínaný často pri bežných aktivitách, a nebála by som sa chlapca brávať na cintorín. Práveže by som mu vysvetlila, že to je pokojné miesto. Moc by som nešla do detailov, že na cintoríne sú telá a v nebi duše, lebo by sa mohol potom báť cintorína. Skôr by som mu povedala, že odpočívajú ľudia aj na cintoríne, aj v nebi. A ak by sa spýtal, ako môžu byť aj tam aj tam, tak by som mu povedala, že majú supershcopnosť byť aj tam aj tam. Na pohreb by som dieťa určite nebrala. Nie je to podľa mňa vhodné a bude z toho mať zlé zážitky, budú ho všetci očumovať. Zobrala by som ho tam až po pohrebe, samého. Neviem teda ako veľmi čerstvé to je. Ak je už po pohrebe, využila by som príležitosť že sú večer zapálené sviečky na cintoríne, je to pekné a pokojné, a vysvetlila by som mu pri hrobe že tam odpočíva ocko, ale že bude stále na neho pozerať zhora.
Písala som text na viac častí na viackrát, tak ak to niekde úplne nedáva zmysel, alebo sa opakujem, spravedlňujem sa.

Držím palce, a určite skús ten Plamienok čo spomínali.
A v neposlednom rade vyjadrujem úprimnú sústrasť. Nech odpočíva v pokoji a dáva na vás a hlavne na syna pozor. Držte sa.

Prajem Tebe a synčekovi veľa síl ❤️‍🩹

úprimnú sústrasť a veľa síl.

Mne tiez muz zomrel,ked mali deti 3a 2 roky,bolo to už pred 30 timi rokmi,syn mal dokonca v deň pohrebu 3 narodeniny a od mala vedeli ,že tato je v nebičku, pozerá na nas,,na cintoríne mu zapalovali sviečky a brali to normálne

Strasne, co musis riesit.
Jednej ceske na fb sa stalo podobne, ale s 3 malymi detmi. Dostala vyplatenu poistku a rok cestovala, Spanielsko, Tunis, Egypt, Yemen... Dost som ju obdivovala a ona si tym mozno zachranila zdravy rozum. 🥀🥀

Úprimnú sústrasť 😥 🖤 Ja ti dám len tip na knihu pre dieťa: Čakanie na Vlka autor:
Sandra Dieckmann • Stonožka (2020)

Prajem úprimnú sústrať, veľmi sa ma tvoj príspevok dotkol. Najťažšie sú v živote veci, ktoré sú len v rukách Božích a my s nimi nevieme nič urobiť. Ty musíš byť teraz silná nielen pre seba, ale aj pre synčeka. Keď som prežívala stratu najbližších a milovaných spočiatku mi bol ich odchod útechou, že už netrpia. A potom to postupne hojil čas... K tvojej otázke - synček ešte nie je vo veku, kedy dieťa chápe zmysel slova zomrieť. Smrť, ako nezvratný proces vníma dieťa až po šiestom roku života, podľa toho na akej mentálnej úrovni sa nachádza. Teda je to veľmi individuálne, skôr medzi 6 - 8 rokom. Poznanie, že ešte naplno nevníma čo sa vlastne stalo vidím aj ako pozitívne, lebo dieťa tým v podstate netrpí. Je fajn povedať mu, že je v nebi, vyberte si v jasný večer jednu z hviezd a odtiaľ že na vás pozerá a stráži vás, aby sa nikomu nič zlé nestalo. Zapáľte sviečku doma, aj na cintoríne. V budúcnosti, keď pochopí,to bude miesto, kam za ním môže prísť. Keby ste sa potrebovala porozprávať pokojne napíšte. Prajem veľa síl...

Úprimnú sústrasť... Poraď sa určite v Plamienku, robia to výborne...