5-ročná dcéra je samotárka

a ked ste na ihrisku? alebo chodíte medzi deti ? krúzky, ihriska, kamaratky ?

A co chces riesit? Je taky typ cloveka. Mozno si niekoho najde k sebe, moj muz je taky. On ma dvoch kamosov a tych vidi obcas. On absolutne nema nejaku potrebu ist k ludom a nejak sa velmi socializovat. Neni problem, ked treba, ale sam to nevyhladava. Sused je rovnaky typ. Ten tiez viac menej sam pre seba, jeho zena opacny typ. Nechaj ju ako je. Nezmenis to nicim.

A malej to vadi? Ma v rodine alebo v okruhu kamaratov/susedov nejake deti? Co spravila pani ucitelka aby ju zaclenila? Skusala si pozvat nejake dievcatko zo skolky k vam, nech sa troska lepsie spoznaju?

Tiež som bol taký typ človeka... Práveže je to dobre, aspoň sa pripravuje na život, kde je človek sám za seba a na nikoho iného sa nemôže spoľahnúť.

Áno v rodine je jedna s ktorou ma blízky vzťah. Už som to riešila s učiteľkou ale nevidela som veľké zmeny.

chodievate medzi deti? ihriska, kruzky, navsteva tvojich kamaratok s detmi?

@bellaa3007 áno chodíme

a tam tiež je taka? či len v školke?

Je taky povahovy typ, je radšej sama. Co je na tom také hrozne? Nie všetky deti musia automaticky byť rady v spoločnosti iných detí. Tiež som nikdy nebola extra spoločensky typ, zmenilo sa to až na strednej, aj to nie veľmi. Dodnes nie som človek ktorý je rád v spoločnosti. Nevidím na tom nič hrozné.

Čo chceš riešiť s psychologičkou? Dcéra je nespokojná?

Pocuvala som jeden podcast, kde bola jedna pani, ktorá mala otca psychologa, ten ju brával do obchodakov a musela sa prihovárať figurinam, zlomilo sa to v nej a je človek, ktorý vie nadväzovať vzťahy aj s cudzimi úplne bezproblémovo, dokonca pomaha ludom teraz workshopami, aby sa z nich stali komunikatívni ľudia. Dcéra bola do 4 rokov taká, len kukala, neusmievala sa, ale v škôlke sa to zmenilo. Stala sa veľmi priebojna, prihovára sa aj cudzim ludom (ona je aj celkom peknučká, aj je usmievavá, takže to tým ľuďom nepride obťažujúce, najmä takí osameli seniori sú takí, že to aj ocenia a potešia sa). Doslova sa pýta k samostatnosti, napriklad ide sama na pokladňu si niečo kúpiť od 5 rokov, zatiaľ čo manzel ide do samoobslužnej pokladne, kde sa dá platiť len kartou a je to rýchlejšie. Aj sa jej stal taký milý zážitok, že sa v rade na pokladni dala do reci so starším panom (išla si sama kúpiť lentilky) a ten pán jej ich zaplatil, že si má setrit korunky, alebo sa nám uz stalo, že jej aj niekto zobral lízatko, lebo bola proste zlatá (aby to nebral nikto negatívne, nie je tam záujem získať nejaký profit, ale mna takéto akty srdečnosti veľmi hrajú pri srdci, lebo tiež v zivote pomáhame druhým ľuďom, zvieratám, či oceňujeme milý personál vyšším tringeltom). Takže moja rada je, vystavuj ju mimo komfortnej zóny, aj my dospelí ludia sa naučíme niečo nove len vtedy, keď z nej vystúpime. Dokonca je aj jedna z teórii o vyhynutí dinosaurov taká, že vyhynuli, lebo boli na vrchole potravinoveho reťazca a nemuseli sa nikam posúvať, zatiaľ, čo človek ním nebol, takze sa musel rozvíjať, aby si zabezpečil potravu, bezpečie,..) a pozri sa, kde je ľudstvo teraz.

bohužiaľ, často sa stretávam s tým, že byť samotár je niečo zlé, resp. s tým, že normálne je len byť spoločenský a kolektívny, mať xy kamarátov, s každým vychádzať. je úplne v poriadku, ak je človek samotár, introvert - ak teda nemá iné "prejavy". Ako píšeš, dcérka je veľmi šikovná, pekne kreslí, spieva, rada tvorí, nie je hanblivá - čo by si riešila s psychologičkou? ja by som ti odporučila dcérku v tomto rešpektovať, nenútiť do interakcií, ak sama nechce. možno sa to zlomí v škole, možno neskôr. ale ak bude nútená, môže sa uzavrieť ešte viac do seba. vlastná skúsenosť. prelomila som to až v dospelosti, keď som si našla prácu, ktorú robím. tu som (musím/chcem) byť spoločenská až až, ale môj bezpečný prístav je domov. zavriem, zamknem, milujem, že sa s nikým nemusím rozprávať, riešiť, dohadovať sa. proste užívam si ticho a samotu 🙂

a na margo príspevku vyššie - prihováranie sa figurínam v obchode mi nepríde úplne ako vhodný spôsob "učenia sa spoločenskosti". aspoň pre mňa introverta je to úplne že nočná mora. a trochu aj ponižujúce, pretože sa niekto snaží niekoho presvedčiť, že byť introvertom je vlastne zlé... to, že sa dieťa naučí usmievať, oslovovať cudzích ľudí a byť "milá a krásna", neznamená, že to aj rado robí alebo tak cíti - len sa proste prispôsobí tomu, čo sa od nej chce. čo cíti vnútri, vie len samo - a možno to rieši aj so psychológom 🙂

A čo je na tom? Má takú povahu, to je ona. Ja som tiež samotár a je mi super. Ísť sem tam do roboty je strašné, úžasný homeofice.

Akoby pises o mojej strednej 🙂 proste to je taka povaha. Mne ta moje nepripada na psychologa. Ale zas mojej zle padaju roky, pojde az o 2r do skoly, takze to som rada. Urcite ked ju budu testovat, ci je zrela do skoly, popytaj sa na to, co si myslia, ci netreba odklad prave kvoli tomu, ci to nebude k dobru

@tramtada31 s tymto uplne nesuhlasim. Ak je dieta introvert je dobre motivovat a dat prilezitost, aby sa naucilo komunikovat v beznych situaciach, aby sa nebalo a vedelo co a ako. Ale nutit ho nasilu do vztahov, travenia casu s inymi, alebo do vyslovene extrovertnych cinnosti moze byt viacej na skodu ako na osoh. Extroverti si v nasej spolocnosti preferovani, ale riesenim nie je potlacat introvertov.

@kandelabra a je introvert alebo nemá zručnosti na komunikáciu s ostatnými? Nechce sa hrat s detmi, alebo ju odhanaju, a preto sa s nimi nehrá? Ono pohlad na delenie ludi na introverti/extroverti je zastaralý, väčšina z nás sú aj tak ambiverti. Ja som dnes presvedčená, že moja dcéra nebola introvert, aj keď sa tak javila, ale jej chybali sociálne zručnosti, aby sa mohla plne prejaviť a tie aj získala v škôlke. Druha teória (moja, možno aj s nejakými psychológom by som sa zhodla 😀), male deti zrkadlia rodicov, keď sú rodičia introverti, opakujú ich spravanie, lebo ich povazuju za normu, ale to neznamená, že také aj sú. Veľa deti, ktoré sa v detstve správali introvertne, ale v dospelosti sa začali spravat extrovertne. Ja by som autorke práve odporucila navstevu toho psychologa, možno by jej pomohol nahliadnuť do sveta jej dieťaťa a pochopiť ho, či mu má pomôcť alebo nie a hlavne nasla sposob, ako mu pomôcť, ak je to potrebné.

Tiež som bola taká a stále som. Hlavne jej nedaj pocítiť, že sa musí extra socializovať a že je s ňou niečo zle. Takéto veci mne hrozne ubližovali. Psychológa by som riešila, keby vidím, že nejakým spôsobom trpí.
Ale proste niekto je taký a neprekáža mu to. Môj najlepší kamoš je môj muž, s ním prekecám hodiny a iných ľudí extra nepotrebujem. Som na RD a tak si užívam nebyť medzi ľuďmi ako nič😄
Mám ale problém komunikovať s inými, proste to neviem, také to že sa prihovoríš susedovi. Tam som vycítila, že je problém a vtedy ho riešila so psychologom.