2-ročná dcérka stále vrieska a plače

Ja viem, že sa to ťažko počúva, ale tu sa nedá ozaj nič robiť. Nič iné ako trpezlivosť a kľudné slovo proste nepomôže. Ona len skúša, koľko toho vydržíš, prestane ju to baviť, je ešte malá. Netvrdím, že to bude trvať až kým pôjde do škôlky, ale tam sa veľakrát deti zvyknú "napraviť".

Všetky dvojročne deti vkuse vrieskaju a plaču.

Mali sme to podobné, len reč bola v poriadku (ešte skúste ORL vys., či dobre počuje) pomohla škôlka od dvoch rokov na pol dňa, teraz v troch rokoch mám iné dieťa. Rozdiel bol vždy aj v tom, či som bola nablízku ja alebo nebola. Bez mojej prítomnosti to bolo zlaté dievčatko.

@thirstymonk tak to je hlúposť. Moje deti nikdy nevrieskali ako zmyslov zbavené.

Skúsila by som ju ignorovať. Chce to vytrvalosť, ale pôjde jej to na nervy, že si nevšímaš jej výstupy. Nechceš ísť von? Nejdeme. Nechceš kresliť? Nekresli. Ked bude čarbať po stene, dala by som po riti, vzala pastelky a vybavené.... Nemôže Ťa proste prevádzať do zúfalstva. Ona časom zistí, že keď sa nebude normálne správať, nič tým nedosiahne. Držím palce. Bratranec mal takého syna. Keď boli na návšteve a odišli, som povedala, že netuším, ako by som toto dala. Fakt ale je, že to prejde. Len to Ti teraz nepomôže.

Pozri si videá Supernanny, ako učiť deti disciplíne.

@martinka13 Moje zase vždy, obidva.

@thirstymonk blbosť,moja sa v živote nehadzala o zem, a vôbec nebola uskriekana a ako taký rešpekt má voči mne odmala. Takéto čo rieši autorka som v živote neriešila. Ako 2 ročná už mala 2 dovolenky lietadlom za sebou a ani raz neplakala

Opýtam sa...má mužskú ruku pri sebe? Vyrastá s otcom?

@jankamiskova Moja nemá otca pri sebe a nikdy mi ako 2 ročná nevrieskala a nerevala ako zmyslov zbavená, doteraz a to už bude mať 6 rokov, nechápe, keď vidí vrieskajúce a plačúce dieťa von, že čo sa deje, aký má dôvod na vyvádzanie atď. Takže nie je to len o tom, v akej rodine vyrastá. Každé dieťa je iné.

@earlgrey ja tomu rozumiem, že každé dieťa je iné ...a každé má prejavy v období vzdoru osobité ...no niekedy absencia otca môže mať aj takýto dopad...preto som sa pýtala, pochopiteľne

@jankamiskova Rozumiem. Faktorov môže byť mnoho.

Má mužský vzor pri sebe, ale otcovia sú skôr na srandu a nie vychovu, ale toto nie je o tom.
Áno viem, že sú aj dokonalé bezproblémové deti, ale takí rodičia nemajú tušenia o tom aké je mať naozaj živé dieťa a ako s ním pracovať, preto neviem či je dobré si tu porovnávať deti, nie vždy sú deti obrazom svojich rodičov, ale majú jednoducho takú povahu a vlastnosti. Preto by som bola rada kedy skôr regovali takí rodičia, ktorí majú osobnú skúsenosť a nie sa predbehovať kto ma akého anjelika či čerta. Tiež stretávam a poznám mnoho iných deti, ktoré sú poslušnejšie, s ktorými ide všetko ako po masle a kedy si naozaj rodič užíva dni s dieťaťom. Tak idylicky si to predstavuje asi každá matka. Verím, že takí rodičia si povedia, že takých deti by chceli asi 5 a potom som tu ja kedy si hovorím, že nikdy viac. Moje jedno je za takých vašich 5. Ale kto to nezažil - nevie.

Rozumiem...veľa síl prajem....verím, že je to len obdobie a dcérka vyjde z toho ...🙏

Napísala si to pekne, a máš pravdu,veľa záleží od povahy dieťaťa,ja som si toho tiež vedomá, že mám doma ako si napísala...anjelika. Tak snáď ti poradia mamičky,čo si prešli niečím ako ty. Moc držím palce a isto bude dobre. 🍀🍀🍀

No a chcela som radu ako regovať v konkretných prípadoch, čo pomohlo Vám. Lebo síce to prejde raz, ale ja to čakanie potrebujem aj nejako prežiť. :D

A ďakujem za podopru. ❤️

Pokoj. Treba zakaždým zachovať u seba pokoj. Ak sa niekde hodí o zem, vziať ju a ísť preč. Aj keď reve a mätá sa. Ak dovolí, objať ju. Ak nie, počkať, kým ten záchvat hnevu a revu prejde. Následne po tomto (keď je upokojená), jej vysvetliť, že chápeš, že sa hnevá, je rozčúlená, ale takto sa to nerieši.

Keď doma reve, treba jej pokojným hlasom opakovať, že veci sa dajú povedať aj pokojne, že ju vnímaš a vieš o nej.

Pomáha metóda vybrať si napr. pri obliekaní z dvoch vecí? Alebo pri aktivitách: chceš maľovať alebo si čítať? Keď sa jej niečo zakáže, je dôležité, aby mala v inom aj možnosť voľby, výberu, rozhodnutia.

Záchvaty hnevu prichádzajú niekedy aj z veľkého množstva stimulov, podnetov, dieťa býva unavené, a tak to rieši hodením sa o zem. Skús si odsledovať, po akých aktivitách sa to stalo.

Teraz sa formuje ako osobnosť a bude to chcieť veľa, veľa energie a pokoja. Drž sa.

Autorka, priklanam sa ku komentaru, ze tieto jej vystupy treba ignorovat .... presne viem ako sa.citis, moja dcera ked mala dva robila presne toto iste , nevedela nic povedat, len hmmmmkala, ja som jej nerozumela co chce, ona nervozna, vrestala, hadzala sa o zem , buchala si hlavu o zem ... ja som proste tieto jej vystupy uplne odignorovala, otocila sa druhou stranou a cakala, kym ju to prestane bavit ... ako sa hovori, bez divakou nie je divadlo... ked sa s nejakou hrackou skaredo hrala aj po dvoch upozorneniach, pred jej ocami som tu hracku zahodila do kosa.... ked sa nevie hrat normalne, hracku mat nebude... Ked sa nechcela obliect, nesli sme von .... ale nesli sme von potom uz cely den, nech vidi, ze ked nieco poviem, tak to proste plati ... ja som nikdy neupustila z nicoho ... zakaz telky, zakaz sladkosti, ziadne ihrisko, ziadne ine deti... teraz ma 2r a 7 mesiacov, uz zacala pekne rozpravat, ja jej rozumiem, uz nie je taka frustrovana, a vieme sa dohodnut, a zacina byt super partacka 🙂 drzim ti palce, viem co prezivas, je to tazke , ale musis byt hlavne teraz ty silna ...

Nebudem reagovať na konkrétne komentáre lebo je to taký mix opovedí.. 🙂

Keďže moja dcéra nerozpráva, tak si myslím, že do veľkej miery jej frustrácia pramení z toho. Nevieme sa dorozumieť. Akože väčšinou viem čo chce, ale to len preto, že ju poznám, ale to, že to chce neznamená, že to aj môže. Tam nastáva už problém.
Napríklad metóda výberu u nás zatiaľ nefunguje lebo nerozumie, čo od nej chcem. Donedávna bolo takmer nulové pochopenie z jej strany. V poslednom období sa to zlepšilo, ale stále je na čom pracovať.
V niektorých prípadoch využívam ignoráciu, ale nie vždy je to možné. Lebo mi to príde akoby som sa prizerala pri tom čo robí zle.
Keď sa s niečim škaredo hrá, tak jej tie hračky zoberiem, predtým ju samozrejme niekoľkokrát upozorním, že by nemala.
Vonku si ide svoje, musíme ísť tam, kde chce ona ísť lebo by sme nešli nikde.
Máme veľký problém aj s jedením, ale s tým som už zmierená, že z toho raz vyrastie.
Mám iba ju, takže moja veškerá pozornosť smeruje jej. Myslím si, že to hocikedy zneužíva. Síce v reči nie je vôbec dobrá, ale stále sa snažím s ňou na tom pracovať. Podporujem je silné stránky a cez ne sa snažím cibriť reč. Verím, že skôr či neskôr to prinesie ovocie a bude to o niečo jednoduchšie.
Dakedy až cítiť pohľady ľudí, keď riešime nejakú nemilú situáciu vonku. Vyzerá to tak akoby som sa jej nevenovala a ona mi skákala po hlave lebo defakto "nič nevie len vrieska", pritom ja viem, že v tom malom telíčku sa skrýva láskavá dušička a v hlavičke kus génia lebo v tom čom je dobrá, tak robí obdivuhodne.

Ale zatiaľ sa nevieme úplne zaradiť ani do kolektívu. Deti v jej veku komunikujú a počúvajú (tým mám na mysli interkaciu s rodičom), zatiaľ čo moje dieťa bez slov a akoby s klapkami o očiach a ušiach. Deti miluje, ale deti ju moc nechcú lebo je stále ešte taká chaotická, berie im hračky a nedá si vysvetliť, že to robiť nemám, keď ju zoberiem inde, tak sa aj tak k ním vráti alebo im sypé piesok kadetade lebo akosi ešte nepobrala, že piesok patrí napríklad do kyblíka akože aj ho tam dá, ale aj ho občas vysype sebe alebo nikomu na hlavu. A pritom je láskava, rada sa delí, ale aj rada berie.
Výlety musíme prispôsobovať tomu, aby mala voľný a bezpečný výbeh, kde nebude množstvo ľudí lebo lieta ako šarkan a zastaviť sa ju nedá. V kočíku posedí len chvíľku, odrážadlo ju zatiaľ nebaví. No a potom mám ja stres z toho, keď máme ísť niekde lebo vždy sa niečo udeje. V obchode len prevácajú očami predavačky lebo si myslia, že ideme zdemolovať obchod a pritom mne tečie dole chrbtom, čo lietam za ňou, do toho nakupujem a upratujem, čo povyberá.. Ale doma ju držať nemôžem, napriek tomu, že je s ňou všetko komplikované, tak ju socializovať musím.
Muž je skôr taký, že najradšej by s ňou robil iba to pri čom je pokojná a spokojná, ale ja jej musím ukázať život z každej strany, snažím sa ju zapájať do všetkého čo žijeme, ale je to náročné. Je náročné mať tak aktívne dieťa, ktoré nerozumie, nekomunikuje, ale veľmi chce všade byť a žiť. Je mi nesmierným učiteľom. Toľkokrát som už pochybila, ale učíme sa spolu.