Zmena životného štýlu z my na „on a my"
Som mama.Mam po 30 a jedno vytúžené dieťa, chlapca 3,5rocneho. Ide o to, že ja som ho začala výchovavat obetavo, je na prvom mieste..dopredu píšem že ja som bola ako dieťa sikanovana otcom....výborne to tajim pred svetom....dieťa som veľmi chcela, mám ho z lásky, podarilo sa mi dostať z pekla a žijem si fajn, otec mojho dieťaťa je dobrucky a tu idem k veci: malý je rozmaznany na nasu pozornosť.Je občas poslušný,no dá si povedať keď je neposlušný, bol veľmi vzdorovity, bola som s ním doma 3 roky....po roku driny s vysvetľovaním máme už nacvičené že keď robí neplechu, po čase sa ospravedlní...robíme s ním všetko....hráme sa, do domácnosti ho dlho zapájame, výlety, atd......nepoznáme také že my si kukame telku a on sa pri nás hra, ja som proti tomu...radšej si čítame, pri ňom zehlim a on sa hrá síce sám aké stále pri mne..... jednoducho neflakam sa a ty si rob čo chces a daj mi pokoj....je to naše dobrovoľne rozhodnutie....no malý už má 3,5 roka už by som bola rada aby sa vedel pohrať aj sám v izbe bez nás, je náš chvostik....píšem to sem preto že aký máte na to pohľad, lebo ja som bola vychovaná ako vo vojenskom tábore, chcem sa dieťaťu venovať je to moja priorita, no rada by som si už kus aj dala pohov..mám ho len tak že sa s mužom striedame kto je pri malom 24/7....začína nás to valcovat....možno to chce čas....ďakujem za prečítanie
Ja som zástanca toho čo sa tyka hociakej situácie a vecí. Všetko s mierou..
podobne vychovávame aj my, napr. u nás sa neplače - fakt nie (zo spojenia "vyplakať v postieľke" sa mi chce vracať pri tej predstave, hlavne že 10 rokov sa tie deti snažili urobiť, potraty, ťažké pôrody a potom im "budujú samostatnosť" v pár týždňoch života 🙄)
sama som zvedavá ako iné prispejú. ja však nemám problém dať dieťa hocikomu aby mu robil program a malý spoločnosť cudzích zbožňuje 😀 (po mne to určite nemá) čiže očakávam, že do škôlky sa pohrnie od radosti - napr. v detskom kútiku ani nedýchal, nás si ani nevšímal, úplne ho pohltili iné deti... tvoj prečo nechodí do škôlky?
Sice mame 4 deti..tak som niekde inde a do prace som musela skoro od nich,ale dam iba malu radu,nesnaz sa aby sa hral sam v izbe.Nechod z extremu,ze vsetko s nim do extremu,ze zrazu sám.Urob mu hernu v miestnosti kde si ty.Na začiatku sa mu trosku povenuj,pomoz ja neviem s legom jeden dva domceky,potom nech skusa sam,obcas pomoz,nakoniec uz bud iba pri nom a posledna faza pride,ked si uz v klude vypijes kavu a on sa bude sam hrat a mat ta na haku.U nas to funguje takto,malokedy sa hraju samy v izbach.Dcera si vzdy znesie hracky ku mne,ak varim hra sa na podlahe v kuchyni atd.Skus,mozno to pojde aj u vas,ale minimálne mesiac tomu daj
A este,uvazovala si nad tym dat ho do skolky? 3,5r uz potrebuje rovesnikov. Dobrá skolka nie je na skodu. Zrejme si aj ty velmi naviazana na dieta a prospelo by aj tebe byt par hodin sama doma alebo ist do prace
Do skolky mu treba ist. Sam od seba sa teraz nezacne hrat sam ked bol 3,5 roka zvyknuty na asistenciu. Bude vas s muzom "otravovat"nadalej, ako si clovek nauci tak ma. Skolka mu prospeje
Ja mam 5,5 r a 1,5r. Za seba poviem ze pri prvom som alebo sme urobili chybu ze sme vsetku pozornost venovali len a len jemu. Kazdy den som mu od rana do vecera vymyslala zabavu. Nikdy sa nesiel hrat sam. Bola to obrovska chyba. Doteraz vkuse niekoho potrebuje aby sa zahral. Obcas zoberie lego a ma svoju pol hodinku ze si nieco posklada no vacsinou na niekoho krici aby sa s nim niekto hral. Teraz ked je doma somnou tak uz ho nechavam proste nech si robi co chce len nech sa aj sam pohra.
Pri mladsom 1,5r som toto nerobila cize ziadna organizacia dna ziadne hranie celodenne s nim. Proste ideme precitame knizky pohrame sa chvilu ale akonahle sa zacne hrat sam odchadzam a on sa hra. Ked sa nudi pride zamnou a robime nieco spolu.
Mozem povedat ze ja si moc teda nepamatam ze sa nasi doma s nami hravali cele dni a zijem. Cize ja som zato ze zahrat sa chvilu s detmi no neprehanat to brutalne…
@ptmt1011 naozaj sú nutne vety ‘ako si si ho naučila tak mas’? Sa spamätajte,takto jej určite nepomôžete. A okrem. Toho vy máte dve deti, ľahšie sa zahrajú spolu ako pani čo ma jedneho chlapca. Hlavne že mudrujete. Milujem takých ľudí ako ste vy. A teda neviem či naozaj netrpíte, že sa s vami rodicia nehrali, lebo skôr to pôsobí tak že si to liečite na pani nejaký komplex. Nazdar
Je sám resp. zvyknutý na podnety zvonka. Možno je proste taká povaha. Moja by bola možno taká istá, keby od druhých narodenín nemá sestru. Takto ma obecenstvo 😁
Tá šikana ťa poznačila viac ako si myslíš
Možno pred svetom to tajíš, ale Tvoje malé zakomplexované "ja" sa prejavilo v dospelosti, pri výbere partnera pri narodení syna. Ideš z extrému do opačného extrému a z dieťaťa si si urobila zmysel bytia. Chlapec reaguje ako normálne rozmaznané dieťa, Ty sa potrebuješ naučiť s ním pracovať a spracovať svoje traumy. Dieťa naozaj potrebuje rodičov, ale rodičov - nie kamarátov, ani poskokov, ktorý vyplnia všetko, čo si zmyslí. Navštív psychológa psychiatra, kúp si knihy o výchove...
ahoj, napíšem to možno nepekne, ale nemyslím to v zlom. ty si išla z extrému do extrému. úplne ťa chápem v tom, že chceš zamedziť výchove, akú si mala ty - poznám to, pochádzam z prostredia, kde sa stále kričalo, za všetko som dostávala bitku a v podstate sme vyrastali na studenom odchove. žiadne pozitívne emócie, pritúlenie, nedajboh hranie sa s rodičmi. tomuto som chcela zamedziť pri výchove svojich detí aj ja, lenže žiadny extrém nie je dobrý. niekedy som mala pocit, že už sa bez staršieho ani nevytoto. ono to asi chvíľku potrvá, ale treba si postupne nájsť zlatú strednú cestu. a nebudeš tým horšia mama, neboj sa. len takýmto spôsobom ti vylezie na hlavu za chvíľku. a to máte stále len jedného, nemusí byť zvyknutý na "delenie sa" o čas, pozornosť a full time program.
napísala si to celkom presne - keď robí neplechu, máte nacvičené, že sa ospravedlní. a tam to preňho skončí. vie, že to, čo očakávate po nepleche, urobí, ale zároveň budete stále v pohotovosti, aby bol malý spokojný a aby si nemala pocit, že si v niečom zlyhala. tu ti asi veľmi neporadí nikto z nás zaručený recept. asi to chce čas, ukázať mu hru v izbe, chvíľku pri ňom byť, vysvetliť, že ideš na wc napríklad alebo niečo urobiť a prídeš zachvíľku... samozrejme, potúliť, pojašiť sa, to treba. ale treba aj trochu pracovať s tou rozmaznanosťou na pozornosť. jasné, že to nepôjde hneď, ale postupne sa naučí. u nás veľmi pomohla škôlka, kde nebola po ruke mamina, ktorá skočila, len čo "pískol". naďalej robíme spolu množstvo aktivít, veľa času trávime spoločnými aktivitami, ale naučili sa, že naozaj aj mama/tato potrebujú chvíľku priestor. a aj oni, samozrejme. ale to prišlo tým, ako rástli. ja to robím dlhodobo napríklad tak, že si povieme, že máme siestu 😀 každý sam utiahne do svojho priestoru, vyberie si, čo chce robiť (čítať, hrať sa, ležať) a máme chvíľku pre seba. jasné, že prvé razy trvali asi minútu, ale už ako sú väčší, zlepšuje sa to.
Inak, aj moji sa často hrajú pri mne, keď niečo robím. sami povedia, že chcú byť pri mne, že im je tak najlepšie. ja to neriešim, hoci ej napríklad v obývačke bordel. ale viem, že presne to mne chýbalo - byť pri rodičoch. tak im to doprajem, keď sa dá. podľa mňa ani tak nejde o to, že je váš chvostík a chce byť pri vás, ako o to, že je zvyknutý na plnohodnotný program od vás a celkom vás cvičí (nemyslím v zlom).
podľa mňa jeden extrém boli tvoji rodičia, druhý extrém si ty... ale kde je pravda, kto z nás má patent na správnu výchovu dieťaťa? 😀 Nikto.
Môj osobný názor a môj prístup k dcére bol a je - na prvom mieste som ja. Na prvý dojem asi veľmi sebecké, ale nie je. Ak nebudem spokojná a šťastná ja ako matka, ako môžem urobiť šťastného niekoho iného? Neznamená to, že nevstanem v noci k dieťaťu, že mu nedám jesť, že preň nič nespravím... Ale ak viem, že moje dieťa je najedené, má suchú plienku, hračky, alebo čo už potrebuje primerane k veku, a ja si chcem vypiť v kľude zaslúženú kávu, tak si ju vypijem a dieťa sa tú chvíľu prispôsobí. Nie ja budem skákať ako decko zamrnčí.
Ty robíš svojmu dieťaťu nonstop animátorku, a to nie je dobré ako sama vidíš. Už si zvykol a automaticky očakáva, že ho budeš zabávať a venovať sa mu nonstop. A kde je priestor na jeho fantáziu a kreativitu, aby vedel sám spraviť nejaký "projekt" - v tomto veku vymyslieť si jednoduchú zábavku a venovať sa jej. Napr. len poskladať puzzle, postaviť vežu z kociek. nakresliť obrázok... A nie je nič zlé na tom, ak si dieťa pozrie rozprávku a presedí 30min pred telkou, aj to mu niečo dá.
Máte nacvičené ospravedlnenie - ale tvoj syn si nemá čo nacvičovať ospravedlnenie, tvoj syn má pochopiť, čo robí zle, že to niekomu ubližuje, že to nie je správne a má mu to byť úprimne ľúto.
Nechcem sa ťa dotknúť, ale ty si z dieťaťa robíš cvičenú opičku, a absolútne ho nevedieš k samostatnosti, k používaniu rozumu, k rozmýšľaniu. V podstate robíš to, čo tvoji rodičia, len v bledomodrom. Aj oni to mysleli dobre, ale pre teba to dobré nebolo. Ty tiež chceš pre svojho syna to najlepšie, chceš aby mal iné detstvo ako ty, ale v podstate tiež ide "na povel" a robí to, čo mu nalinkuješ.
neboj, najneskor v 12-13tich ti zabuchne dvere na detskej pred nosom a bude sa "hrat" sam 😉 ...ono hlavne sa nestat otrokom dietata. Vsetko tak nejak prirodzene, s mierou... nie z extremu do extremu. Ked si sa doteraz naplno venovala tak dieta sa nezacne zrazu hrat samo lebo teba to valcuje, chce byt pri tebe, s tebou... neodstrkovala by som ho lebo by mi bolo jasne ze to je dosledok mojho pristupu. Treba mu najst deti na hranie, ist von, na ihrisko, do kolektivu, zapajat do hier, vystihnut co ma rad a na co je hrdy ze to dokaze sam a to mu dat robit, po kuskoch, po castiach. Ono sa to podda.. len nechciet to hned a zaraz.
@sissy27 absolútne s tebou súhlasím super napísané 👍👍👍
Tvoj otec bol jeden extrém a ty si zase pri výchove druhy extrém. Teraz ho tažko naučíš sa pohrať samého, keď toto sú veci, ktoré ma robiť 1,5 rocne dieťa. Nerozmyslala si aj nad tým, ze co budeš robiť, keď príde druhy súrodenec? Ze malý na vás totálne zavisláči a potom, keď už nebude mat zakazdym vašu pozornost tak čo? Bude prehnane žiarliť na súrodenca. Žiaden extrém nie je dobrý ani ten tvoj.
Určite by sa mal pohrať sám, ja tiež deťom doprajem všetko ale nie som ich otrok a aj vedenie k samostatnosti patrí k výchove, dieťa nemôže byť 24/7 len s rodičmi v takom veku. Ja by som ho začala učiť po chvíľkach napríklad mu povieš, že kým sa vrátiš nech nakreslí nejaký pekný obrázok alebo si uloží hračky, postaví niečo zo stavebnice, čokoľvek, čo má rád a s čím sa zabaví... A ty zatiaľ si oddýchneš alebo porobíš nejaké domáce práce a postupne budeš čas kedy bude o samote predlžovať.