Vzdor verzus psychologický problém
Ahojte mamicky, prosim poradte, poradna detskeho psychologa tu uz nefunguje, ale ak by sa medzi vami take nasli, bola by som vdacna 🙏 aj za realne skusenosti inych mamiciek, ak to mali podobne.
Mam 2,5r syna. Uz dlhsie ma obdobie vzdoru, ale skusim popisat niektore situacie, u ktorych som si neni ista ci je to vzdor alebo nieco ine (moje prve dieta, takze prepacte, ze fakt neviem)
Najcastejsie sa to deje, ked si ublizi a place- napriklad nabural do zarubne, lebo sa pozeral dozadu a zacal plakat, ze on chcel prejst cez stenu. Smykol sa na nahrdelniku z koralok a plakal, ze on chcel na tom jazdit ako na hadovi. Nabural na odrazadle do plotu, lebo pozeral na stavbarov na druheh strane cesty, plakal a povedal ze chcel na tom odrazdle ist dohora po tom plote, atd atd. Proste vobec neriesi uraz a bolest, ale vymysla si ze on to tak chcel. A ja vobec neviem ako mam vtedy reagovat. Ako? Ja riesim uraz, ze kde sa buchol/oskrel a bud len pokojkam alebo osetrim, ale neviem ako toto s nim aj odkomunikovat.. Rozbil misku s cestovinami a plakal strasne, tak som mu povedala, ze nevadi, ved misky este nejake mame a on mi povedal, ze ale on chce aby sme NEMALI misky. Niekedy hovori, ze nechce aby sme tu boli s tatom, ze on tu chce byvat sam, ked mu nieco prikazujeme/zakazujeme.
Je to vzdor? Je to problem? Ako s nim komunikovat? Je to na psychologa?
Dakujem za odpovede ❤️
no podla mna ma na 2,5 roka celkom dost
rozvitu fantaziu, ale nemyslim si,ze je to pripad pre psychologa . Skor by som povedala,ze je to dost inteligetne dieta 🙂
Dakujem vam za odpoved 🙂
@layla123321 ano, snazim sa presne o tento pristup, ale ako pises o tom malickom pohariku, tak 😅😅 bohuzial nie vzdy sa to da s takto chladnou hlavou
@boks45 dakujem ❤️
este na rozveselenie jeden priklad- chcel sa poleziacky napit z flase s tym “cucakom” a vyliala sa z nej voda jemu rovno do tvare a on sa zlakol, rozplakal a mne povedal ze si chcel len umyt karpinky v ociach 😂😂
Čiže mám sa na čo tešiť 😂😂😂 ale vymyslené to má riadne, uznávam. Ako ten vtip, človek ide na pohovor, je veľmi nervózny a vypýta si vodu.. pri tom, ako si nalieva do pohára, tak naleje príliš veľa a samozrejme pohár pretečie. Pýtajú sa ho, či je nervózny, odpovedá: nie, ja vždy robím všetko na 120%. 😂😂😂😂
@layla123321 😂😂😂 joj, som sa dobre zasmiala, dakujem vam, fakt som kludnejsia ❤️
Mne pripada uplne normalny. Vsetko to na mna posobi, akoby nechcel stratit tvar, napr. priznat si, ze nabural z nepozornosti a podobne.
@marianarem ano, aj mne to tak pride, len som nevedela ci je to normalne na jeho vek alebo som ja nieco zanedbala a nechce sa mi priznat, ze ho to boli, ze si ublizil kvoli svojej chybe a pod.
Aha no to uz neviem, kedze do vasho fungovania nevidim. Ale moj maly sa napriklad tiez nechce priznat, ze ho nieco boli a tiez si niekedy kladiem tuto otazku. On sa dokonca ani vacsinou nerozplace, vsemozne zadrziava plac. Neviem presne preco, lebo my s manzelom sa aj pred nim rozpravame o pocitoch, aj ked mame nejake horsie. Je pravda, ze niekedy ked som s malym sama a mam nejaku horsiu naladu, tak sa snazim prekonat, aby som ho tym zbytocne nezatazila. Tak mozno to odpozoroval z tychto situacii, hoci to nebyva az tak casto. Mozno aj ty alebo manzel obcas, ked sa vam nieco nepodari, tak sa snazite to nejako uhrat, aby to nevyzeralo ako vasa vina. Moja mama to napriklad robi, to si clovek niekedy ani nemusi na sebe vsimnut. Kazdopadne nepripada mi, ze by to bol pripad pre psychologa.
Tiez si nemyslim, ze je to pripad pre psychologa a ze je velmu intelignetny, ked si taky maly takto rychlo dokaze vymysliet vlastnu verziu pribehu. Ja by som sa ale skor bala toho, ci to nebude mat dosledky do buducna a skusila s tym pracovat. Aby sa unho nerozvinul nejaky perfekcionizmus, strach zo zlyhania, strach ze strati tvar. Skusala by som to nejako korigovat, ze urcite si si chcel umyt karpinky? Lebo tie sa umyvaju v umyvadle. Mne sa skor zdalo, ze si sa nahodou oblial, lebo si chcel pit po leziacky. Ale to je ok, skusil si a oblial si sa, budes na uduce vediet. Jednoducho mu nepristupit na tu hru, pomenovat co sa naozaj stalo a naucit ho akcepotvat, ze sa stavaju aj nehody aj urazy a je to v poriadku.
Ja viem zatiaľ poradiť iba teoreticky, lebo v tomto veku ešte nie sme. Ale veľa sa rieši, že v takomto veku má dieťa obdobie "ja sám". Čo sa týka tých príkazov a zákazov, z psychologického hľadiska je fajn ísť skôr takým pozitívnym návrhom než "nerob hluk, obúvaj sa, nebež, prestaň, dávaj pozor".
Namiesto toho skôr
"Páči sa Ti búchať, budeme hrať na bubon?"
"Poď, pôjdeme sa spolu obuť "
"Môžeme teraz ísť pomalšie?"
"Ak chceš do niečoho búchať, tu máš vankúš, nie do mamy"
"Pozeraj pod nohy"
V zásade ide o to, že z kompletne vojenského prístupu príkazov/zákazov skôr na také príjemné, že ideme to robiť spolu alebo dať dieťaťu na výber, že ktoré z dvoch situácii chce robiť (samozrejme, Ty si vyberieš dve situácie, ktoré sú prípustné pre Teba a dieťa má pocit, že môže o sebe samé rozhodovať). A taktiež z takých tých "dávaj pozor", čo vlastne pre dieťa nemá žiadny význam na vety, ktoré sú presnejšie - teda že má pozerať pod nohy.
Nejde o to, byť s dieťaťom kamoš (podľa mňa rodič je rodič), ale nebyť proste nepriateľ. A také reči si nebrať osobne. Dieťa objavuje svoje možnosti a hranice. Treba si stanoviť čiaru, za ktorú neísť a toho sa držať. Zároveň 2.5 ročný, pokiaľ nemá žiadne problémy, tak je už dosť veľký, aby aj porozumel veciam.
A ja by som možno aj rozvíjala tú kreatívnu stránku - že či jazdiť po hadovi ako lietajúci koberec alebo či chodiť po plote ako mačky vedia skákať a podobné kecy.
Možno aj veľa sa ho pýtať, napríklad po tej miske, že prečo plače? Že či sa zľakol alebo či chce ďalšie cestoviny. Určite to bude chcieť veľa trpezlivosti. Ja som teraz "múdra" a potom budem ešte veľa plakať a kričať 😂😂😂 momentálne si veľa o tom študujem a snažím sa už teraz na svoje bábo tak rozprávať, aby som si to nacvičila, lebo viem, že môj pohár trpezlivosti je veeeeľmi maličký pohárik.
Držím palce a ak si nie si istá, skús sa popýtať a pediatricky, veď prípadne aj jedna návšteva psychológa je nič a budeš mať kľud na duši.