Trojročný synček začína byť agresívny

@mummy01 Áno, môžem povedať, že zmena prišla so škôlkou, ale nechápem, prečo. Syn už chodil predtým vyše roka do jasieľ, tam bolo všetko v poriadku. V škôlke s ním problémy nie sú, učiteľky mi ho chvália. Už som sa malého aj pýtala, či mu niekto v škôlke nerobí zle, nebije ho a tak, ale povedal, že nie. Ale nemá tam kamarátov, možno je na to ešte skoro, ale hráva sa sám a keď sú deti popoludní vonku, tak sa všetky hrajú, len on nie, sedí na lavičke a čaká na mňa. ☹ Veľa sme sa o tom rozprávali, ale on si stále hovorí to svoje, že on sa nechce hrať, ale chce ma čakať na lavičke. Riešila som to aj s učiteľkou, tá mi potvrdila, že (jej slovami) "má odsedených najviac trestných minút" 🙂 , ale že to niektoré deti robievajú, že sú zo začiatku len pozorovatelia, kým sa zapoja.
S tým detinským správaním máš asi pravdu, len som v tej chvíli nevedela, ako reagovať, nepripadalo mi vhodné, nechať to, že ma udrel, bez reakcie. Ty by si čo urobila?

@h2 ja sa len vyjadrim trosku k tej vasej dohode "Ak budeš na mňa zlý, budem aj ja na Teba, ak dobrý, budem dobrá aj ja." Mne to trosku evokuje, akoby mu tato veta vnucovala to, ze sa nema pravo citit tak, ako sa citi. (a tiez si myslim, ze ta jeho zmena v spravani je sposobena trochu aj tou skolkou.) Ludia proste niekedy su aj "zli". Sama na sebe vidim, ze niekedy konam uplne iracionalne a "bezdovodne" kricim a mam chut niekoho nakopat. Samozrejme, neurobim to doslovne, ale male dieta to v pohode urobi. Mozno by ste sa mohli dohodnut, ze ak chce udriet, nech udrie do vankusa.
U nas toto trochu zabera, uz sa to uci, ze neudiera mna, ale inde. Proste to potrebuje nejako zo seba dostat von.
Inak, ta veta s tym, ze nemozes tlieskat a nasledny uder, to ako by u nas bolo 😉

@h2 tvoj syn je úplne v poriadku, len reaguje na všetky zmeny , ktoré sa okolo neho dejú, začal chodiť do novej škôlky, kde určite podlieha istým pravidlám a tak ak v sebe drží nejakú zlosť, vybíja si ju doma, plus je v období vzdoru stále...ja by som z toho naozaj veľkú vec nerobila, lebo ako to prišlo, tak to i odíde.
Skús sa s ním veľa hrať hry, kde si bude môcť tu svoju akože agresivitu vybíjať, super vec je trhanie časopisov, papiera, potom ho kľudne vyhadzujte akože sneží a podobne 🙂 Jediné čo ho nenechaj je, aby ťa bil. Nereaguj bitkou späť ale určite si jasné hranice. Povedz mu, že mu rozumieš, že sa hnevá, že ti môže povedať prečo (pokiaľ ti to nie je jasné) ale, že biť ťa určite nemôže a pokiaľ by to nechápal treba si určiť hranice resp. dôsledky, nie hneď ale dať mu nejaké varovania a pokiaľ ani to nepomôže tak mať stanovený jasný trest. A hlavne keď vidíš, že ho niečo hnevá, keď sa mu niečo nedarí, treba to zachytiť a ukázať mu, že nič nie je taká tragédia ako sa zdá 🙂

@h2 , vrátenie bitky nie je dobré riešenie. Moja stredná dcérka tiež takto v afekte reagovala, ja som jej zadržala ruku (nohu), ktorou sa ma chystala udrieť či kopnúť, pozerala som jej do očí a rázne jej povedala, že jej nedovolím, aby ma bila . Že v našej rodine sa nebijeme, ani ja ju nebijem a nechcem, aby to robila ani ona. A keď sa jej niečo nepáči, nech to vyjadrí inak - povie to, vykričí, môže poprípade udrieť do vankúša, ak má až takú veľkú zlosť.... To isté som robila, keď chcela udrieť niekoho iného - iné dieťa, sestru...
Nečakala som samozrejme, že to zaúčinkuje na 1x a že už nikdy to neskúsi. Ale vždy som zareagovala takto. U dieťaťa si môže rodič zachovať autoritu aj bez udretia. Je dobré to riešiť teraz, kým je malý, nastaviť mu nejaký vzorec správania, reakcie, ktorý sa potom stane zvykom. Keď už bude starší a silnejší, ruku mu tak ľahko nezastavíš.

@hradnapani
@luckamjar
@bodka70
Ahojte, ďakujem za odpovede, ja si uvedomujem, že som nereagovala správne, len ma to jeho správanie zaskočilo, nebola som na to pripravená, lebo on je ináč fakt strašne zlaté dieťa. To, že ho nebudem biť, som si povedala už dávno a mrzí ma, že som to nedodržala. Prečítala som si niečo o období vzdoru aj o tom, ako na to reagovať a snažím sa byť v pohode.
Uznávam synove právo, cítiť sa nahnevaný a viem, že sa nevie ovládať, ako dospelý, ale niektoré veci si proste nesmie dovoliť. Odvtedy ma zatiaľ neudrel, ale pri hre ešte občas zúri, aj keď je to celé také divné, ako keby skúšal, čo ja na to, dokonca sa mi zdá, ako keby tú zúrivosť až predstieral. Dnes som na to reagovala smiechom, začudovaný sa spýtal, čomu sa smejem, povedala som mu, že je smiešny, keď tak vrčí, ako taký starý lev. Hneď ho jedy prešli. 🙂
Myslím si, že to bitie videl v škôlke, možno na dvore u starších detí a chcel to vyskúšať aj doma. Ale istotu nemám, nič som z neho nedostala.
Ďakujem ešte raz. 😉

@h2 podla mna ho nieco poriadne trapi. pisala si, ze vacsinu casu co stravi v skolke, je na lavicke. v kolektive bol uz aj predtym, v jaslickach, tam ste problem nemali. tam sa vedel zapojit do kolektivu? v skolke si asi este nenasiel kamaratov a trapi sa tam. ak tam vacsinu casu sedi na lavicke, asi sa neciti v pohode. aspon ja by som sa tak necitila, jedine vyclenena z kolektivu a odstrkovana. a to by sa mi urcite nepacilo. v skolke tie pocity potlaca, v domacom prostredi ich uvolni a prejavia sa agresiou
ak sa naozaj trapi, neskonci to tym, ze teraz ta uz nebije, najde si iny ventil. my mame podobne uz 3. rok, nekonecny pribeh. pomohlo by mu, keby si v skolke nasiel kamaratov, aspon u nas to dost pomaha. proste sa tam musi citit dobre, inak sa bude musiet ventilovat aj takymto negativnym sposobom
a este never celkom tomu, co hovoria ucitelky. netvrdim ze vsetky klamu, ale casto situaciu prikraslia, aby sa v tom rodicia zbytocne nevrtali a nerobili problemy

@h2 on sam mozno nespaja svoje spravanie s tym, ze nie je v skolke prijaty v kolektive. to ale neznamena, ze ho to trapi. pomohlo by, keby si sa vzila do jeho situacie a vyjadrila by si tie pocity za neho. minimalne by vedel, ze ho chapes a to je tiez velka pomoc, aby si to v hlavke utriedil a upokojil sa. napriklad si v pokojnej chvilke spolu sadnete, pomojkate a povies, ze chapes ze sa citi zle, ked sa v skolke nema s kym hrat. nudi sa, citi sa byt sam......na nieco urcite pridete. mozno ta prekvapi a porozprava ti o tom sam, ked sa presvedci, ze mu rozumies a nezlahcis jeho problem

@danula.ch On na tej lavičke sedáva len vtedy, keď sú popoludní vonku, lebo to už čaká, kedy prídem. Ináč sa, samozrejme, hrá, len väčšinou sám a nie s deťmi. Vysvetľovala som mu, že ja prídem, aj keď nebude na tej lavičke, ale bude sa pekne hrať a že mu pri hre aj rýchlejšie ubehne čas, ale on vyslovene chce na tej lavičke čakať. V jasličkách bol on ten "veľký", väčšina detí tam bola mladšia od neho, mnohé dokonca ešte bábätká. Mal tam jedného dobrého kamaráta, asi v jeho veku, dodnes ho spomína, bohužiaľ, kontakt naňho nemáme. Ale celkovo to bolo v malých súkromných (a šialene drahých) jasličkách oveľa lepšie, než v štátnej škôlke, kde učiteľky "majú na háku").
Snažím sa syna podporovať v kamarátstvach s deťmi v jeho triede v škôlke, s niekoľkými mamičkami sme v kontakte a chodievame popoludní spolu na ihrisko, ale teraz je už väčšinou chladno a čím ďalej, tým bude aj skôr tma, takže väčšinou už len zo škôlky priamo domov. ☹
Syna som sa viackrát pýtala, či ho niečo netrápi, ale nedozvedela som sa nič.

@h2 moj chodi do skolky 3. rok a doteraz mi nepovedal, co ho trapi. az teraz psychologicka mi to konecne objasnila. vnutri sa hra sam, vonku vobec, to teda pre neho asi nie je prijemne straveny cas, neciti sa tam dobre. ked budete mat prijemnu chvilku, pritul si ho, pouzi to o pocitoch co som uz pisala. urcite sa tak dozvies viac, ako priamou otazkou. my sa s mamickami navstevujeme aj doma, uz od zaciatku, ale aj tak to problem nevyriesilo. mozno trochu zlepsilo. najviac mu pomaha, ked si skolke sam najde kamarata, nie takeho, ktoreho mu najdem ja cez mamicku-kamosku
drzim vam palce 🙂

Môj syn mával obdobia, kedy sa hrával sám a hovoril, že nemá kamarátov, ale mal už 4-5 rokov. Opakovane som to riešila s učiteľkou, nakoniec sa to zlepšilo, no myslím, že bez pedagóga by to nešlo. Treba sa pýtať stále dokola, či je uňho niečo nové. Nech to nehodia za hlavu a povzbudzujú ho k novým kamarátstvam. A ešte som sa pýtala, čo si oni myslia, keďže ho poznajú, čo máme urobiť my doma... Ich rady si cením doteraz.