Správny prístup k výchove bábätka/dieťaťa
Ahojte, zakladám túto tému kvôli včerajšiemu rozhovoru s manželom a som zvedavá na vaše názory. Často sa tu riešia rôzne názory ohľadom správneho prístupu k deťom. Máme zatiaľ iba malé pármesačné bábätko, je však náročnejšie. Veľmi často plače a veľa sa mu treba venovať. Kvôli tomu často nestíhame domácnosť, starostlivosť o seba, hobby, oddych - samozrejme s tým sme rátali, že na to bude menej priestoru, ale prekvapilo nás, že to bude až taký extrém. Snažím sa seba samu a domácnosť nezanedbávať, lebo mi na tom záleží, ale je na to potrebné veľké úsilie čo ide zas na úkor oddychu. Ide však o to, že skoro stále keď nás bábätko potrebuje, tak “bežíme”. Samozrejme sú aj výnimky, kedy fakt že musím dokončiť obed, umyť si aspoň zuby, rýchlo dať prať,… Vtedy ho pár minút nechám plakať ale potom keď dokončím čo je nutné, tak hneď sa mu venujem. A niekedy aj úplne prestanem robiť čo robím. Ide o to, že si to už všimlo aj naše okolie a niektorí nám povedali, že nemôžeme nechať, aby nám dieťa až takto obrátilo život hore nohami. Že ho rozmaznáme a že keď vyrastie, bude to horšie a bude z neho “zlé” dieťa. Ja však taký pocit nemám. Je esťe veľmi maličký, a stále keď plakal, tak aj keď sme hneď nevedeli prečo, tak časom sme zistili príčinu - nikdy neplakal “len tak”. A chystám mať podobný prístup aj keď bude väčší. Možno tam bude viac situácií, kedy mu budem myslieť vysvetliť, že akurát vtedy sa mu nestíham venovať a prídem keď budem môcť, ale principiálne chcem aby to že som tu pre neho malo prioritu pred prácou, domácnosťou atď. Párkrát aj mňa chytia momenty kedy už nevládzem, že to takto nemôže fungovať a rozmýšľam, či nerobím chybu, že hneď za ním bežím. Ale vnútorný pocit mi hovorí, že nie. Mám v sebe takú intuíciu, že práve tým, že budem pri ňom keď ma potrebuje, aj keď to vyžaduje veľa energie a obety, tak z neho vyrastie vyrovnaná, láskává a dobrá osobnosť a že to celé stojí za to. Manžel má rovnaký názor. Len potom sme sa zamysleli, že čo ak robíme chybu a docielime opak? Prosím maminky, ktoré už majú väčšie deti, nech sa podelia o svoje skúsenosti.
Ved to je maličké bábätko, to je podľa mňa dobre ako k tomu pristupujete. Ako bude rásť, bude sa to meniť, budete viac určovať hranice atd … možno tie domáce povinnosti treba obmedziť , uľahčiť si , čo sa len dá - a viacej si oddýchnuť
Ved niekolko mesacne babatko je len klbko pocitov, tu este o nejakej vychove nemoze byt ani reci…Kecy okolia nepocuvaj, teraz ho este naozaj nemate ako rozmaznat. Plac je jeho jediny komunikacny nastroj, takze ano, treba za nim ist vzdy ked zacne plakat…
Vždy som nechala všetko tak a išla k dieťaťu. Hlavne kým boli maličké. S varením občas pomohla rodina, manžel upratoval, aby som sa ja mohla na 100% venovať dieťaťu. Bábätko totiž ešte nevie počkať. Vyplakať, či poplakať som nikdy nenechala, aj keď som dostávala často také rady.
Nikdy v živote by som nechcela svoje dieťa zlomiť aby pochopilo že plakať mu nepomôže lebo mu na pomoc neprídeme. Nech plače keď niečo chce, inak komunikovať nevie. Nech vie ze mu prídem na pomoc hneď. Nikdy som nenechala dieťa plakať, akože čo ako má matka robiť ? Si v kludiku upratovat, cvičiť, variť alebo čítať knihu a bábätko má zatiaľ zúfalo plakať ?
Nepočúvala by som okolie
Vždy som nechala hneď všetko tak a išla k bábätku
Ahoj, uplne ti rozumiem....take male babo potrebuje rodicov, teda najma maminu, pri nej sa vie najlepsie upkojit ked place....my sme sa rozhodli ist cestou nenechat vyplakat (ano, zaplace, to je jasne), ked place a da sa mi, tak idem k malej.
Ja som si citala aj knihy o vychove, babatkach,...a teda bolo tam popisane co sposobuje ked nechavaju ludia babatka vyplakat (je to pre ne velky stres).
Nám tiež radili že "nechaj ju vyplakať" alebo moja obľúbená rada "plačom si trénuje pľúca" Nikdy som to nerobila, obzvlášť nie keď bola taká maličká. Kritické bolo obdobie okolo 4-5 mesiacov myslím, vtedy začala byť zvedavá, a nechcela byť bezomna ani chvíľu...Vtedy mi pomohol nosič, aj som s ňou varila, aj bielizeň vesala, atď Teraz má rok, a uz je to oveľa lepšie. Prehrá sa aj sama, alebo ju dám do veže a pozerá na mňa čo robím atď. Je to len obdobie - domácnosť počká 😉
Dieta Ti nikdy neplace "len tak". Mame 4 deti a okrem prveho, boli vsetky kolikove, druhe dokonca do prveho roku sme riesili len brusko dookola. Mam zivot hore nohami uz 10 rokov. Prve dieta ma 10 rokov, je to samostatny, sikovny chlapec, ziadne "zle" dieta, do skolky siel ako 4 rocny bez placu, s usmevom. Dcerka ma povahu citlvejsiu, viac bola naviazana na mna, ale rovnako tak sme jej naplnali potreby. Nosila sa na rukach dllllho predlho, nikdy som ich malickych nenechavala vyplakat. Bezala som od hrncov, prachovky, za nimi. Su to citlive, empaticke deti. Ked necham plakat 3 rocneho, lebo proste si postavi hlavu, tak dcera za mnou pride, ze jej je do placu, ze chudacik place a ja ho necham tak. Ale vsak toto jeho "nie" a protestovanie proti umyvaniu zubov atd., je nieco ine, ako ked Ti place male parmesacne babatko. Rozum do hrsti, pre pana krala.
Dieťatko plače, keď niečo potrebuje. Povedala by som práve naopak, cim viac a skôr budete reagovat na jeho potreby, tým skôr sa ubezpeči, že je všetko v poriadku, je v bezpečí, ma niekoho - vztahovu osobu, na ktorú sa môže spoľahnúť. Potom, keď bude mat naplnenú potrebu istoty a bezpečia, to pôjde ľahšie. Bude dôverovať tomu, že mu niekto pomôže, dokáže dlhšie počkať, menej a neskôr reagovat plačom, skôr sa bude vedieť osamostatniť, menej stresu bude prežívať a lepšie sa učiť i vyvíjať.
Môžeš si precitat niečo o zanedbavanych deťoch v ústavoch, ktoré boli nechane sa vyplakat, ignorované, oni sa ani chodit nenaučili. Veľmi ťažko sa to číta. Ale to už bol extrém.
A pokial bude dieťa väčšie, myslím, že svojou intuíciou už budeš tiež cítiť, kedy môžeš nechať dieťaťa trochu poplakať, prežiť/zažiť nejakú frustráciu, zviditeľniť mu svoju hranicu.
Vždy keď babatko zaplakalo som isla za nim, utisila, prebalila nakrmila.. vela krat bolo aj so mnou v kuchyni v hojdačke, alebo vo vajíčku, keď som varila, alebo cokolvek robila, aby ma videlo ... nepotrebovali sme obaja k nemu skákať, isiel jeden a druhy dorobil, čo bolo rozrobené... ak napriklad variš, moze ist k dietatu muz, alebo ist k vareniu.. ak som bola doma sama, s dvoma malými detmi, tak som to zvladla tak ci tak... cize nikdy som nepochopila co znamena narocne dieta ( v pár mesiacoch) ..
Ale nikdy by som dieta nenechala plakať!
Mala som take bábätko pred 10rokmi, bolo to o hubu az do jej 4rokov, ale potom sa nam to všetko zacalo vracat, vsetko co sme vlozili do nej, náš prístup taký ako váš, je to jedno úžasné stvorenie, ktoré každý miluje za to aká je srdieckom ❤
Robíš to správne, nenechaj sa zneistiť okolím… ak chceš nejaké argumenty, prečítaj si o bezpečnej vzťahovej väzbe, napr. https://eduworld.sk/cd/andrea-mikusova/7654/vzt...
Ďakujem každému za odpovede ☺️ mňa len často zabolí ak niekto povie, že ich bábätko plače len keď je hladné, spinká samo bez problémov, kam ho položia tam je a že to je kvôli tomu, že si to sami tak zariadili - mám z toho pocit, že to, že moje dieťa je náročnejšie, je akoby moja chyba..
@autorka samozrejme, ze mas taky pocit, my so sesterkou sme poznali same "super matky", ktore si to vedeli zariadit...len my dve sme boli neschopne. A potom jedna svagrina, polozila dieta do postielky, zaspalo, ja som v tom case mala uz tretie dieta. No aj tak som si pripadala, ze som vadna. Ale druha svagrina mala tiez narocne dieta. To dieta ma vela potravinovych alergii, takze neplakala len tak...len to nevedela povedat. Ja uz len mavnem rukou, ked ma niekto super dieta. A on je superman. Len sa to moze veru aj otocit. Svagrina, co knedlik polozila a zaspal sam, tak teraz je v takmer 3 rokoch nezastavitelny, pri nicom nevydrzi...nas sa vie aj pekne zahrat. A vrieskalo to dieta v jednom kuse a zaapavanie bud na rukach, v kociku drganat...To su obdobia. Rob, ako Ti kazu city. Ked bude vacsie, to uz budes poznat, ze ide o vzdor a mozes vychovavat. Babatku musis len davat lasku a reagovat na jeho potreby.
Aj ja som bola supermatka pri prvom, lebo však som si zariadila 😀 pri druhom som zistila, že to bolo povahou a nie mnou 🙂 takze áno výchova môže veľa urobiť, ale aj povaha dieťaťa a jeho individuálna osobnosť.
Pozri, moje rocne ma sopliky, nespala mi poriadne cely den, horko-tazko sa nechala uspat na prsniku, vselijako sa prehadzovala. Na pol hodku som si sadla k muzovi do obyvacky a co? Uz zase plac a znova je na prsniku. No mam 4.dieta a neviem si zariadit...🤭🤣.
@nevenka Úplne rovnako vyzerá môj dnešný večer 😂.
Nerobíš žiadnu chybu, svoje dieťa učíš, že svet je bezpečne miesto a že jeho potreby sú dôležité. Take malé dieťa sa nedá rozmaznat, nálož do nosiča a robte si spolu. A veľmi odporúčam toto https://www.martinus.sk/631877-psychologia-pre-...
Ten pocit, že je to tvoja vina, máš, lebo ho v tebe niekto vyvoláva. Najčastejšie okolie, rodina, no i iné matky. Sme na seba moc prísne a veľmi kritické.
Toľko múdrych rad a nevyžiadaných názorov ešte dostanes.
No môžeš to brat ako príležitosť utvrdit sa práve v tom, že to robíš, presne tak ako sama chceš a najlepšie vieš, považuješ za správne; a ako matka ešte viac naberies sebaistotu.
Ahoj, asi ta potesim.
Do 1 roka deti nedokazu robit naschval a do 2 r. sa nedaju rozmaznat - to 2 fakty na uvod.
My sme boli este "horsi" ako vy 😁😁😁😁. Mala len zamrncala a uz som bola pri nej, ani tie zuby som si neumyla veru a nikdy nevyplakavala. Ano, n obom tak isto intuicia vravela asap dojst a vobec nelutujeme.
Dokonca ked bola vacsia cca 8 az 12 mes, stale som bola s nou (stvornozkovala do 13 mes) a hrali a hrali sme sa a zabavali...varila som po nociach a zehlila od 5 rana...to ma casom dost vycerpalo ale soravili sme doma napravu a mala som cas aj na oddych. No a tolko som sa s nou hrala a starala, az som jej od cca 10-11 mes sla doslova "na nervy" a ako sedela a citala si knihu vzala mi ju z ruky a otocila sa mi zadkom 🤣 - a takto pravidelne. Spime od narodenia spolu v manzelskej posteli.
Vysledok: Dcera skoro 2r uz...velmi spolocenska, nebojacna a zvedava so zachovanym pudom sebazachovy, poslusna, laskava, od babatka do dnes vyrehotana, nema zatial hysaky ani sa nehadze od jedu o zem, nikomu neublizuje, je vyrovnana povaha, rada sa uci, nie nestal sa z nej "mamkin privesok", nedrzi sa ma za nohu a ruku mi vezme vonku len sem tam, predtym vobec (Isla sama), ma rada prirodu, zvierata, knihy, pohyb atd.
Jedine co este nerozprava a neni odplienkovana ale uz chodi na nocnik sadnut sama.
U nas sme sli heslom: Co je na silu, je na nic. A vela vela lasky a trpezlivosti. Nekricime, nenadavame, nebijeme, nic taketo.
boze, tieto zvasty premudrele, ze ho rozmaznas a bude zle dieta 🤦🤦🤦 ja by som takych ludi posielala do miest, kde slnko nesvieti rychlostou svetla.
jasne, rozmaznas parmesacne babatko, pre ktore je jedina istota matkina naruc a jediny sposob vyjadrenia diskomfortu plac.
verim, ze je to ohubu pri narocnejsich detoch, mne stacili obdobia horucok, ked som sa od dcery nemohla pohnut ani na krok, lebo taky rev spustila, ze sa cudujem, ze niekto na nas socialku nevolal. a to pritom je zlate a nenarocne dieta.
a nie, nie si neschopna, lebo ine si to vedia zariadit. vedia, ale 1. maju stastie, ze tie deti su v tomto sucinne (povacsine vdaka kludnej a nenarocnej povahe); 2. kaslu na to, co a ako to vnima dieta a skratka neriesia. ked bude revat, tak bude revat, ved prestane a podobne.
mne je tiez vycitane, ze malu od roka nedavame k starym rodicom spavat na vikendy (vidaju sa cca raz za mesiac-dva na vikend), ked kamosi ich malu uz davaju v tom veku. a naslo by sa toho viac. zamrzi ma to, ale snazim sa to neriesit, lebo citim, ze by to tak nebolo ok. napr. v roku som ju este kojila na uspatie+v noci, prechadzala regresiou a separacnou uzkostou, nedokazala by som "skusat", ci to zvladne bezomna.
Podobné diskusie
- Som zo seba strašne sklamaná, že by som nezvládala mať viac detí22
- Ako reagovať pri nejednotnom prístupe rodičov vo výchove?1
- Kam na víkend bez 6 mesačného dieťaťa?31
- Súkromná škôlka s rešpektujúcim prístupom - Bratislava56
- Zdá sa mi to, alebo je viac starších mamičiek?208
- Poraďte pri dvojjazyčnej výchove32
Pre mňa bola dcéra vždy priorita....keď bola menšia a potrebovala ma, snažila som sa tam byť pre ňu...keď bola väčšia a potrebovala ma, tak som dokončila nevyhnutné a išla za ňou, čas som si rozvrhovala tak, aby sme boli čo najviac spolu...neskôr už si musela poradiť aj sama, lebo som bola napr. dlhšie v práci...svojim záľubám a sebe som sa venovala v takej miere, aby som sa stihla venovať hlavne dcére, to bolo tak do jej 13 rokov....potom už začala tráviť viac času s kamarátkami, neskôr s frajerom a potom sa odsťahovala, keď išla študovať na VŠ v 19 rokoch....neľutujem jedinú minútu, ktorú sme boli spolu...vôbec ju to, že sme trávili spolu viac času, nerozmaznalo, ani nič podobné, ..neviem ale posúdiť, ako by to vyzeralo, keby som mala viac detí, to by bolo asi trochu iné....