2,5 ročná dcéra prejavuje emócie štípaním, hryzením, škriabaním. Nerobí to úmyselne, nerobí to cudzím ľuďom, ani iným deťom v kolektíve, len najbližším - mne, mužovi, svojmu bračekovi a starým rodičom. A hlavne, keď sa teší. Je rozumná, vysvetlila som jej, že nás to bolí a že keď sa veľmi teší, môže nás objať. Chápe to, no pri najbližšej radosti ma znova poštípe a následne povie, že vie, že ma mala objať. Keď má radosť, vie sa neskutočne tešiť, skáče, vykrikuje hurá, jupí, wau, ale ak som nablízku, tak ma samozrejme poštípe. Rovnako v kolektíve detí - na cvičení, plávaní, splní úlohu, šťastná pribehne za mnou a poštípe alebo pohryzie ma. Rovnako keď sa hnevá, jej prvá reakcia je poštípanie ma. Keď ju za to neustále napomínam, tak začala od radosti hrýzť samu seba do ruky. Keď sa jej spýtam, prečo ma štípe, škriabe, bije, tak mi odpovie, že preto, lebo ma tak veľmi ľúbi. Keď sa na ňu nahnevám a potrestám ju, ospravedlňuje sa, prepáč mami, veľmi ťa ľúbim. Stretli ste sa už s takýmto správaním? Prejde ju to samé alebo to treba riešiť?