Ahojte. Zaujíma ma,do akej miery si vaše deti vymyslaju. Hlavne tie v rozmedzí 5-9 rokov. Syn ma 7. Jeho otec je notoricky klamár, žila som s ním 3 roky, ale ja toho človeka nepoznám. Ozaj neviem o ňom nič, lebo vkusne klamal. Aj keď to nemalo absolútne žiadny zmysel. Vymýšľal si príbehy, historky o ľuďoch... Nedalo sa s tým človekom žiť, lebo v prípade hádky, si aj na mňa niečo vymyslel a presviedčal má, že som to urobila.
Jedna staršia psychologická mi povedala, že je psychopat. A, že je to dedične. No a syn si tiež vymýšľa. Som na to vyslovene alergická, s mužom mu stále vtlkame do hlavy, že klamat nemôže, že aj keď niečo vyvedie, vždy bude mať väčší prúser z toho, že klame. A teraz si vymyslel, že ho pani učiteľka hresila, lebo nemal kúpený zošit. Rozprával to mojej mame a tá mu ho chcela kúpiť ... Mne doma potom povedal, že nie, že on vlastne chcel napísať len Ježiškovi zošity... No motal sa až sa po mojich otázkach priznal, ze si to vymyslel. Je to somarina, ja si to uvedomujem. Ale presne toto robil jeho otec a ja vážne nechcem zo syna niečo také vychovať. Robia toto aj vaše deti? Ja som to ako mala nerobila. On už mal viac takýchto príbehov, ale nerobí to často, možno tak raz do roka. Alebo nato aspoň neprídeme.
Je rozdiel,keď dieťa klame v situáciách,keď niečo vyvedie a boji sa priznať.To robí každé dieťa.Je to normálne.
Ale keď to už zachádza tak ďaleko,že si bez príčiny vymýšľa celé príbehy klamstiev,tak je naozaj niečo zle v základe cloveka
Deti mi neklamú. Ani keď niečo vyvedú. Naučili sme ich doma, že sa cení pravda. Nedostávajú tresty ani krik. Max s nimi komunikujeme, aby si chybu uvedomili. So synom budeš musieť časom navštevovať psychologičku, ktorá ťa naučí ako k nemu pristupovať. Tiež aj chlapca treba trpezlivo učiť ako sa správne správať. Napríklad psychopati sa vedia naučiť čo je spoločensky prijateľné správanie a riadia sa tým celý život. Patologický klamár sa rozoberá tu v článku: https://standard.sk/316717/patologicke-klamanie...
Do tych 5 rokov ano, niekedy sa veci tahaju z deti ako z chlpatej deky a prekrucaju, ale nemyslim si, ze je to zamerme. Na prelome toho piateho roku zivota uz nie.
Ak by aj zaklamali, (ako kazdy) raz za cas, kvoli strachu, tak OK. Ale ak by sa to stavalo na pravidelnej baze, urcite by som to riesila.
ak mal podla psychologicky ex poruchu osobnosti, tak povacsine sa to naozaj dedi. Zalezi uz len do akej miery, preto sa tolko apeluje na spravny vyber otca pre dieta. Mozno skusit ist s nim za psychologickou, aby dietatu vysvetlila ze klamat sa nema. A spolocne si daju/date ciele ako to eliminovat.