Je to vzdor?
Ahojte neviem si poradiť a trápim sa. Sama neviem kde som spravila chybu a ako to riešiť. Môj syn ešte len bude mať 2 roky. Máva neskutočne záchvaty zlosti. Kričí až jačí, hádže sa o zem, občas vtedy hádže aj veci.mňa dokáže v zachváte zúrivosti dokopať keď ho držím odstrkuje ma alebo štípe, ... Nie je to len občas, ale niekedy ma takto s pár minútovými prestávkami aj celý deň. Snažila som sa ho vychovávať primerane (teda myslím že som ho nerozmaznávala a zároveň som mu venovala vždy veľa pozornosti a lásky). Možno je to spôsobené aj príchodom bábätka do našej rodiny lebo predtým sme trávili celé doobedia kým bol náš ocino v práci samy(teda myslím to tak že nám nikto nezasahoval do výchovy). Hrali sme sa, chodili na prechádzky stretávali sa s inými deťmi a víkendy sme boli spolu ako rodina... ale nejde mi to do hlavy lebo už keď som mala bruško začal takto vyvádzať. Najskôr to robil iba pri mne ale postupne aj pri iných ( lekárka, starí rodičia, tety,ujovia,....) a dospelo to do štádia že neviem ísť s ním ani na nákup. Čo vyvádza v obchode a na ulici je neskutočné. Nepomáha ani odpútať pozornosť ani zahovoriť ani uplatiť ho nejakou sladkosťou alebo niečím čo má rád. Moc sa neprehrá a keď ho nejaké hračky alebo veci zaujmú veľmi dlho mu to pri nich nevydrží. Z rozprávok ho baví iba máša a medveď aj to len niektoré časti a pesničky typu spievankovo, smejko a tanculienka.... ale aj to čo už viackrát videl ho nebaví. Proste neobsedí. Niekedy mi to príde ako keby ho všetko nudilo že to už všetko pozná a stále potrebuje niečo nové.....On sa nedokáže v kľude ani najesť ( keď má jesť uteká a to dokonca aj zo stoličky na kŕmenie, niekedy nezaberú pri kŕmení na odpútanie pozornosti ani hračky ani pesničky ani videá...). Vraj pomáha Promethazin sirup na ukľudnenie - no raz sme dali nezdá sa mi že by to zabralo. Každý na nás pozerá medzi prsty že aký je malý zlý- že nevychovaný a načo mi je ďalšie dieťa keď toto "nezvládam". Je strašne tvrdohlavý a nikoho a ničoho sa nebojí. Keď vyvádza a niekto cudzí na ulici sa ho opýta či ho vezme on podá ruku a mne zakýva... ani nepomôže že ho niečím poplaším... už som niekedy zúfalá snažím sa mu venovať najviac ako sa dá. Keď je bábätko (4mesiace) napapané a prebalené buď je v kočíku alebo ho mám na rukách a snažím sa venovať malému. Upratovanie a domáce práce robím keď obaja spia. hovorím mu často že ho ľúbim, jaším sa s ním , pritúlim ho ale aj vyhreším keď treba. Tak čo s tým? už som aj rozmýšľala či to nie je nejaká porucha alebo choroba za tým jeho vyvádzaním.... nechať ho niekde vytrucovať tiež nie je možné lebo si môže ublížit. Inak najskôr sme mysleli že je to tým že nevie rozprávať a povedať čo chce od nás ale už trochu začal hovoriť a náprava žiadna..
Chlapec je v obdobi vzdoru a vystupnovalo sa to narodenim surodenca. Deti su velmi vnimave a uz pocas maminho tehotenstva maju strach z konkurencie. Boja sa, ze sa budu musiet o mamu delit. A tento svoj strach vyjadruju roznymi sposobmi (hlavne ak nevedia rozpravat) - hnevom, neposluchanim, nadmernym putanim pozornosti, niektore sa zacnu znovu pocikavat alebo vracaju. Podstatne je snazit sa pochopit pricinu jeho spravania a podla toho reagovat - najprv sa pokusit slovne popisat jeho pocity (napriklad, ja viem, ze ti je luto, ze uz s tebou netravim tolko casu), potom mu vysvetlit situaciu, ze mama sa mu teraz nemoze venovat naplno, aj ked by velmi chcela. Az potom vyjadrit svoju nespokojnost s jeho spravanim a poziadat ho aby sa ukludnil. Ak to nejde podobrotky, treba ho spacifikovat - tak ako bolo vyssie spomenute, izolovat na bezpecne miesto. A vysvetlit mu, ze ked sa ukludni, moze prist za mamou. Alebo mama pride za nim. A skusit ho motivovat - ked sa bude pekne spravat (napr. V obchode) dostane odmenu. A samozrejme snazit sa mu venovat vo volnych chvilach. Napriklad ked mladsia dcera spala, hravala som so starsou pexeso alebo sme si malovali, tvorili. Ona vedela, ze mama s nou travi cas tymto sposobom, a babatko zas nosi na rukach, koji a uspava.
@kp7333 nesúhlasím s tým, aby dieťa dostávalo odmenu za to, že sa pekne správa. To, že nerobí v obchode cirkus, považujem za samozrejmé a nie hodné odmeny. Aj u dvojročného. Nemyslím si ani, že by sa mu mamina málo venovala, naopak, ona sa mu snaží vyplniť niečím každú sekundu dňa, čo je nesprávne. Dieťa sa musí dokázať zabaviť aj samé, dokonca aj bez hračiek, aj s kúskom drievka, podporujeme tým jeho kreativitu. Samozrejme, čím je dieťa mladšie, tým kratšiu dobu.
@terezka987 v prvom rade zabudni na "niečo na ukľudnenie" a vykašli sa na to, čo si myslí okolie, najviac rozumu majú vždy tí, čo to nikdy nezažili. Tvoje dieťa sa snaží svojím správaním pútať na seba tvoju pozornosť, ktorá sa do narodenia súrodenca sústredila len na neho. Ale aj keby sa mu súrodenec nenarodil, zrejme by bolo jeho správanie podobné. Tvoje dieťa je náročné, ale urobila si chybu v tom, že si sa mu venovala každú sekundu dňa a nestanovila mu určité pravidlá. Je ešte maličký, ale pochopí veľmi rýchlo, že ak pri jedle neobsedí, ostáva hladný. stačí to praktizovať pár dní a uvidíš zmenu. Ale musíš byť vytrvalá, nesmieš sa báť toho, že bude hladný. Neublíži mu to, neboj sa. Žiadne odpútavanie pozornosti pri kŕmení, naopak, sústredíme sa na jedlo, nechaj ho, aby jedol sám.Nechce sedieť? Nebude jesť, myslíš, že ako by to s ním riešili v jasliach? Ver mi, že by sedel. A že ťa ani nie dvojročné dieťa dokope? Štípe? To nemôžeš myslieť vážne! Chytím mu ruky, alebo ho pevne držím tvárou od seba, kým mu neskončí amok a pripomeniem, že ho tak budem držať vždy, keď by sa opovážil ma poštípať, alebo udrieť. Dokope? Odchádza do postieľky, na stoličku a za trest tam bude sedieť, vrátiš ho tam tridsať krát, ale neustúpiš, môže jačať koľko chce, toto je už hodne cez čiaru, to si dovoliť nesmie ani náhodou. Robí cirkus v obchode? Odchádzame. Doma dieťaťu ukážeš, že nemáte jogurt, pribináčik, banán, ale len maslový chlieb, lebo si nemohla nakúpiť, keď robil cirkus. Musí vždy pocítiť dôsledky svojho správania. Nekrič, snaž sa byť k nemu láskavá, mojkaj ho toľko, koľko sa mu žiada, ale stanov pevné a nemenné pravidlá. Držím palce.
@timea7 ako vzdy do bodky pravda 🙂
@cervikpepik ďakujem, som stará korčuľa, roky skúseností s deťmi 😎 , neviem, nechápem, prečo sa dnes rodičia boja deťom tie pravidlá stanoviť a trvať na ich dodržiavaní, naozaj nie som schopná na to prísť. Že budú protestovať, jačať? Ublíži im to? A takéto dní plné stresu a boja kto z koho im neubližujú viac? Viem, že niektoré deti sú veľmi náročné, ale skutočne pevné pravidlá a more lásky funguje vždy. A žiadne uplácanie!!!!! To si rodič pletie na seba bič!
@timea7 pretoze vsade citas,ako vy si nemala obmedzovat dieta v budovani jeho osobnosti,neobmedzovat jeho prava a pod.
minule tu jedna diskutujuca pisala,ze dieta do dvoch rokov sa nema vychovavat a teda ona sama na tom fici
Tiez mam niekedy pri niektorych diskusiach pocit,ze.som zla mama,lebo sem tam zvysim hlas,syn musi byt do osmej v posteli,nemoze chodit bosi po dome,tak ho obuvam nasilu a to by som nemala...a potom si spomeniem na Teba a Sardinku 336 asom spokojna,lebo viem,ze robis pre syna vsetko,co je v mojich silach aj napriek tomu,ze sem tam si poplace
🙂
@cervikpepik no tých osobností sú momentálne plné diagnostické centrá....Ale syna by som asi nasilu neobúvala....iba by bolo pravidlo, že bosý môže byť iba na posteli, alebo koberci. Možno by mu viac ako papuče vyhovovali sandálky, protišmykové ponožky, pátraj trochu po príčine, prečo nechce byť obutý. A aj keď som za pevný režim, lebo vnáša do života detí kľud, verím, že nie si až taká striktná, aby bol o ôsmej v posteli denne. Občas, ale skutočne iba raz sa dlhý čas ho zober večer von (ak ste na druhý deň doma), hviezdna obloha, ak nesvieti mesiac je pre deti neskutočne krásna. A šepkanie si s maminou v tme tiež. A vôbec si nemysli, že si zlá mamina, ak zvýšiš hlas. Sme ľudia, aj ty, aj ja, všetci máme právo robiť chyby, občas sa stane, že hlas zvýšime, no a?
Mam doma cerstveho 2rociaka... tiez je v obdobi vzdoru, ked to nanho pride, tak sa smari o zem a jaci... ked ho riesime vtedy, tak jaci este viac...ked poodideme, tak o chvilu dobehne za nami akoby nic (ak ma este zlost, tak sa znova hodi pred nami - aj prifilmuje k tomu nieco)... ale na druhej strane ked chce, vie byt mily ako med a krasne sa vie aj prehrat sam s hrackami a autami... horsie je akurat to, ze zdedil povahu po tatovi, takze ked sa mu nieco nedari, tak hned zlost a hadze vsetkym...ako oco 🙂 tiez v zlosti zvykne po hlave chciet tresnut toho, kto ho schyti...chytime ruke, prip.dostame po zadku...a ide do postele/izby...v obchode ci na poste je zvacsa uplne super...chodime tam kpcikom 🙂 a inak, toez je to take sidlo, ze nikde neobsedi...on nesedi hadam nikdy...len ak na serbliku chvilu ci pri hrani sa...ale inak v kuse v pohybe...papat uz v stolicke nechce (tam bol vzdy priputany, inak zdrhal), tak na stolicke normalnej stoji a papa...ked sa nenaje rano dobre,na obed sa napapa...uz neriesim a nepresviedcam 🙂
@terezka987 Vedela by som ti tu roman popisat, ake to bolo s mojim synom, no popravde, tolko casu nemam 😄 akoby som o nom citala...okolo 1,5r som si dokonca myslela, ci nie je autista. Nechcem tu rozprudit burlivu debatu ohladom ockovania, no po MMR sa obratil o 180• a zacal sa presne takto spravat. Rok akoby sa neposunul vo vyvoji ani o milimeter. Nie, ani ja som s nim nemohla ist pomaly ani do obchodu. Za ruku ma nechytil, rutil sa hlava-nehlava, sam nevedel kam, nijakym smerom nebolo dobre a ja som nevedela, Co vlastne chce a kam chce. Pripadal mi ako vo svojom svete. K tomu hadzanie sa o zem. Nepomahalo odputanie pozornosti, Co si vzal do hlavy, tak muselo byt. No kedze toho vela nenarozoraval, tak mi ani vyjadrit nevedel, Co vlastne chce a kam chce a Preco tam chce/nechce. Bola som zufala. Veru, nie raz som si poplakala, ked sa okoloiduci ludia otacali, niektori usmievali a mna islo roztrhnut. Teraz ma 3 roky. A poviem ti, ze na neho platia iba pevne pravidla, autorita. Inak si s ludmi kyva, ako sa mu to paci. Na druhej strane je velmi vnimavy a citlivy chlapcek. Takze v jednej ruke kolac, v druhej korbac.
Ohladom toho zatvarania v izbe....na mojho to neplatilo...dostal sa do takeho amoku a krcu, ze nespravil ani jeden krok. Vyskusala som to niekolkokrat. Ani po hodine neprestal a pomohlo iba pritulenie. Presny opak. Vela lasky, no pevne pravidla. Minule sme sa vratili cca 300m od domu, niesla som ho na rukach, som v 8.mesiaci, Ale kedze neposluchal, nasledovala otocka domov.
Ver, ze chybu si nespravila. Mas narocne dieta, ked nastupi rec a porozumenie, zacne sa vyvijat inym smerom. Ale Este chvilku si pockas....mozno by pomohlo obmedzit rozpravky, TV a venovat sa niecomu ako Montesori, aby si precvicoval zotrvacnost pri jednej aktivite, skus ho zapajat do varenia, upratovania, starostlivosti o druhe dieta, robte cinnosti spolu....
@cervikpepik - koľko rokov má synček? Skús capačky, ak je taký menší. Náš tiež máločo znesie na nohách, ale capačky v pohode. Keď sme šli kupovať papučky do škôlky, nastala tortúra riadna, lebo absolútne všetko v obchode mu na nohe vadilo, len "nedobré, nedobré" - nakoniec som kúpila tuto v bazáre papučky, ktoré na prvýkrát boli "dobré". On sa mi aj v pieskovisku vyzúva, aj na takom ihrisku, ktoré je pod stromami (tráva...).
@terezka987 Ahoj, ja mam doma presne takeho isteho dvojrocneho syna. Ked som to citala, mala som pocit, ze o nasom pises. Len nas to robi uz pomaly od roka, mozno aj skor. A teda dovolim si povedat, ze pravidla boli uplne od zaciatku. Pri starsej fungovalo vsetko ako ma. Nasho ani to motivovanie v obchode nezaujme, mam pocit, ze tomu nerozumie. Hadzanie sa o zem je bezne, aj po zadku parkrat dostal, jedine co som tym dosiahla je, ze ked ho upozornim, ze spravil nieco zle alebo nieco nema, zacne sam seba bit a treskne sa o zem. Vonku mi ruku neda, vkuse mi uteka. Chvilu si napr. kresli kriedou a zrazu sa vyberie a ide prec. Uz dom aj skusala kam az zajde a ci sa vrati, ale nevratil sa ak ho aj zavolam, ide si dalej. Vsetci vravia, ze to prejde, len ja tomu uz akosi neverim....
@terezka987 - ahoj, ono to je ozaj obvykle len také náročné obdobie, časom to zoslabne až zmizne. Každé dieťatko si prechádza obdobím vzdoru, niektoré viac, iné menej. Je to proste vývinová etapa. To bolo to, čo mňa držalo pri zdravom rozume - že je to len dočasné 🙂 U nás to začalo tiež tak cca okolo tých dvoch rokov. Nebolo to teda také až intenzívne ako u Vás, ale cirkus vedel byť tiež poriadny - a veru aj na ihrisku (asi hlavne tam teda - obvykle kvôli hračkám a výlučne s kamarátmi) - na verejnosti. Ako sa blíži synček k 3 rokom, už to ustupuje, dokonca ako začal chodiť do škôlky teraz v septembri, zdá sa mi, že sa to výrazne zlepšilo.
Ja som mala vždy niekde v podvedomí to, že takýmto situáciám predchádzať - keď už amok nastane, naozaj odpútanie pozornosti nefunguje - to už je neskoro. Tiež som vedela, že väčšie riziko amoku je, keď je dieťa hladné, choré alebo unavené. Takže napr. keď sme boli na ihrisku už dlhšie, a napr. v noci horšie spal, tak v taký deň sa to zvyklo proste objaviť, alebo keď mal dlhšie upchatý nos, zle dýchal, tiež boli tie amoky častejšie... aj dnes napr. nemohol zaspať poobede u našich (neviem prečo, unavený bol, a len sa vrtel, vrtel, a nešlo mu spať, tak sme to po 45 minútach vzdali, ale večer stačil aj malý podnet, a bol "oheň na streche" - to, čo by inak bolo v pohode, teraz do vývrtky. Takže niektoré veci sa dajú ovplyvniť - napr. neísť do obchodu s hladným či unaveným dieťaťom a pod.
Viem, že nie vždy a nie všetko funguje u každého, a tiež, že to čo zaberá dnes, nemusí zajtra, ale občas proste pomôže improvizácia a treba sa snažiť nedať príležitosť na amok, ak sa dá. Niekedy sa proste dá predvídať, že toto k nemu povedie. Nemyslím ale uplácanie alebo vyhovieť každej požiadavke dieťaťa. U nás často zabralo zamestnať nejakou činnosťou tak, aby bol zaujatý natoľko, že ho nevyvedie z miery niečo, čo by ho za iných okolností vytočilo, či ako to nazvať.
Napr. keď s malým idem do obchodu, sedí vo vozíku obvykle. Ale keď za žiadnych okolností tam nechce sedieť, pomáha mi nakupovať. Hovorím mu, čo ideme kúpiť, a hľadáme to spolu. To obvykle zaberie. Na naše deti zaberá, mimochodom, aj suchý rožok - sú rožkoví závisláci, tak keď ideme na väčší nákup, tak sa tým zdržia a nemajú čas vymýšľať 😉 Ale máme dohodu napr. že si môžu vybrať 1 vec, čo si "kúpia" - samozrejme, nie nejakú nákladnú. Napr. mu hneď navrhnem, či si nejde kúpiť čo ja viem termix alebo jogurt. Alebo proste niečo, čo aj tak potrebujeme, ale asi zaberá tá formulka, že "on si to ide kúpiť". Občas, samozrejme, nahádže do vozíka kadečo, ale to sa snažím vyložiť (ak nezaberie vysvetlenie, že to nepotrebujeme) - zatiaľ si to ešte nevšimol 😀
Alebo keď potrebujem, aby šiel nejakým smerom, a má snahu vybrať presne opačne, tak si rýchlo vymyslím niečo zaujímavé, čo je cestou, čo by sme si mohli ísť pozrieť. Obvykle zaberie.
Dnes napr. ale typicky som urobila chybu, a bol taký ten deň, že uff. Šla som do škôlky poňho na obed. A bum, nič nejedol. Ráno chlebík, ale obed nič - ani polievka, ani druhé. Obvykle mu nosím jablko nakrájané na mesiačiky a ideme ešte na ihrisko zo škôlky na nejakú polhodinku, a tam to zje. Dnes bola zima riadna, tak som to jablko proste nebrala, že aj tak pôjdeme rovno domov a po staršiu sestru do školy. No vyšli sme zo škôlky, a akosi vyšlo slniečko. Tak reku, poďme ešte pozrieť autobusy. Stavili sme sa na ihrisku, potom sme pomaly idúc domov stretli kamošku, tam sa spolu deti hrali chvíľu a bežali sme domov. Hovorím si, že mu to jablko nakrájam a dám mu ho až v aute. Vôbec mi v tej chvíli nenapadlo, že veď od rána nejedol, bolo pol jednej, ešte sme mali ísť do školy po dcérku, odtiaľ našim, a obed tak najskôr o štvrť na dve. Najprv umrnčaný sa vyzliekol, kým som krájala jablko, darmo som vysvetľovala, nech sa nevyzlieka, že už odchádzame. No, najedovaný sa vyzliekol, o 2 minúty zase obliekal. Vraj ho tlačí bunda, on ju nechce, no cirkus... No nejak som ho do nej navliekla, zobrala všetky veci, čo mi bolo treba, ako vianočný stromček ovešaná... v druhej ruke dieťa (za ruku teda). Zrazu pred domom zastal: On nikam nejde, nejde po Terezku, nejde ku babine. Plač, zúrivosť, on chce jablko, nechce ísť do auta. No jasné, že auto za domom ako na potvoru, všetky ruky plné - no nedá sa mi, Tominko, vybrať Ti jablko. Dám Ti ho v aute. Nie, on nejde do auta, nejde po Terezku, nejde ku babine. No šli sme ako cicimoni, ja vlečúc za sebou uplakané, najedované, jačiace dieťa, ovešaná ako vianočný stromček k autu. Oblieval ma pot, ako idem odšoférovať auto s jačiacim dieťaťom v sedačke (som čerstvý samošofér, mala som ísť dnes druhýkrát sama). Preklínala som hodinu, keď som si povedala, že neberiem so sebou do škôlky jablko 😀 A naozaj to bolo asi tým hladom, lebo keď si sadol do auta a dostal to jablko, bol proste kľud. Tým som chcela povedať, že som tomu mohla predísť, keby som proste to jablko zobrala alebo aspoň mu ho dala hneď doma, keď sme prišli. Mohli sme sa v kľude obliecť aj dôjsť do auta a ušetriť si 2 scény.
@terezka987 no, ja neviem. Precitala som si tvoj prispevok asi 4x. Neviem kde zacat, aby to pomohlo. 😒 Mas vela chybnych predstav o vychove, na ktorych by si mala popracovat. Funguju, ale len na chvilu, potom je to len horsie (uplacanie, ak chces aby sa dieta nespravalo nevhodne, " nikoho a nicoho sa neboji" ... 😕 , odputanie pozornosti so zlepsovanim pamate, cize cca od 1,5 roka nefunguje....) Nepises, kedy ten zachvat pride. Moze tam byt vela faktorov. Deti tak reaguju casto na stres, pripadne aktivity, ktore su zdlhave, pre ne unavne (dlhe nakupy), potrebuju ventyl. Je nutne striedat ich cinnosti, fyzicky aktivne striedat s psychickymi, tvorivymi... Hracky a schopnost dietata sa "prehrat" su samostatna kapitola. Vacsina tych hluposti, ktore ponuka bezne hrackarstvo, su len pekne plastove vylisky, s ktorymi sa prilis hrat neda. Su staticke, neposuvaju dieta v jeho tvorivosti... Dieta nemusi mat vela hraciek, staci, ked mu hracka ponukne vela moznosti vyuzitia. Pises, ze upratujes ked obaja spia. Preco? Zapoj ho do cinnosti. Nech upratuje s tebou. Nejde o to, aky bude vysledok, ide o samotny proces. Daj mu do ruky smetak, metlicku, ukaz mu ako to robit a nech to robi. Dlho nevydrzi, hned mu vymysli dalsiu aktivitu. Daj mu do ruky handricku, nech utiera co pride... Pozri si niektore skupiny Montessori. Aktivity praktickeho zivota su pre tvojho maleho ako stvorene. Rozne presypanie, prelievanie... To, ze neobsedi, je v jeho veku normalne. V predskolskom veku a u chalanov je to ta najprirodzenejsia vec na svete 🙂 To, ze ta chce hryzt, ci kopat, je tiez normalne. Nie je ale normalne, ak mu to dovolis. Kazde dieta skusa, zistuje, co moze a co nie. Rodic je na to, aby ho usmernil. Toto ano, toto nie. Dookola, 100x za den, 365 dni do roka, cca 18 rokov 🙂 Co sa tyka jedenia, skus mu dat jedlo na maly stolik, so stolickou, kde si slobodne pride, sadne a naje sa. Zo zaciatku bude mat tendenciu este utekat, ale ked budes vytrvalo sediet aj ty a pokracovat v jedeni, a zisti, ze ho nic neobmedzuje (ako detska stolicka), bude tam sediet dobrovolne. Pozornost by som od jedla radsej neodputavala. Prave naopak. Zacina prejavovat svoje ego a je dobre ak mu poskytnes moznost rozhodnutia tam, kde je to este unosne. Ten pocit, ze robi nieco takym sposobom, ako chce on, a pritom to nenarusa zabehnute pravidla, eliminuje jeho potrebu vzdorovat. O pravidlach sa tu uz hovorilo. Musia mat ale logiku, byt dodrziavane vsetkymi clenmi, vzdy 😉 a byt logickou sucastou uceleneho systemu v rodine. (Ak sa v rodine bezne jedia maskrty, dietu nemozeme tvrdit, ze maskrty nesmie jest 😉 Ak chceme aby sa pri vstupe vyzulo, vyzuvame sa... Ak chceme aby si po pri hode z vonku umylo ruky, umyvame si ich tak vsetci.... atd. Ozaj, tie sladkosti a vobec cukor v strave by som eliminovala uplne. Casto prave on moze spustat tieto amoky 😖
@terezka987 verim ze sa neprijemne citis ked tvoj syncek vyvadza, ale myslim ze s tym nic moc neurobis. Podla toho co pises si normalna milujuca maminka ktora je vnimava a skusa pomoct ako sa da. Tvoj syn je mozno silnejsia osobnost a je to obdobie ktore casom prejde. Mozno nie celkom ale aj on si zvykne na surodenca. Pomaly pojde do skolky a tam sa to upravi. Vyrastie z toho. Niektore deti su take. Mame v rodine chlapceka, ktory maval podobne zachvaty ako tvoj. Dokonca susedky ponukali pomoc psychologa... Ale casom z toho vyrastol. Pitom ho extremne zacalo bavit lego a uz v predskolskom veku v nom bol macher. Staval aj velmi zlozite modely. Takze bud k nemu nadalej trpezliva a laskava aj ked mas pocit ze to nepomaha. Drzim palce
@timea7 pekne si to napisala a sama som riadila podobnymi principmi vychovy, kym som mala len jedno dieta. Neraz som ju vliekla domov nasilu z obchodu, ked neposluchala alebo sa hodila o zem pre hlupost. S 2 detmi uz je to ine - neviem si predstavit ako by som technicky zvladla spacifikovat maleho nespratnika, ked v jednej ruke tlacim kocik s babatkom a v druhej ruke nesiem kosik s nakupom. Vtedy je to proste o improvizacii a snahe dostat sa s 2 detmi a nakupom cez pokladnu. U nas funguje dohoda, ze pokial dcera dodrziava pravidla (neodbieha odo mna v obchode, nehadze do kosika, co sa jej zachce a nerobi sceny), moze si vybrat nejaku drobnost -jogurt, dzusik alebo lizatko (vzdy je to len 1 vec). Na konci nakupu je obojstranna spokojnost, pre nu je tym padom nakupovanie zazitok a namiesto vymyslania rozmysla nad tym, co si vyberie. Pre nu je to velka motivacia, lebo sladkosti ani ine odmeny bezne nedostava a pre mna je to velka pomoc.
Pokial ide o samostatnost dietata, tu treba opat vnimat veci v kontexte narodenia surodenca. Aj super samostatne dieta, ktore sa dovtedy vedelo prehrat samo cele hodiny, samostatne jedlo a obliekalo sa, sa zrazu zmeni a zacne vyzadovat asistenciu mamy pri vsetkych beznych ukonoch. Je to obycajne volanie po pozornosti, ktorej sa mu neuchadza. A z vlastnej skusenosti, ako aj zo skusenosti mojich znamych, ktore si tym presli, mozem povedat, ze to prejde, len co mladsi surodenec trosku podrastie a nebude uz vyzadovat tolko starostlivosti. Tu treba len zatat zuby a vydrzat. Trestat dieta za to, ze sa citi odstrcene na druhu kolaj, sa moze v konecnom dosledku otocit proti rodicom a zhorsit rivalitu medzi surodencami. Samozrejme treba urcit hranice a fyzicke utoky a pod. neakceptovat.
@cervikpepik jáj, sorry, nevedela som, že máš takého drobca, myslela som, že má tak štyri roky 😎
@timea7 to je v pohode 🙂....no... este to je skrecok maly 😉
@terezka987 timea pise dobre. Aj u nas to bolo tazsie obdobie. Potom fazy rozneho prejavu slabsie a silnejsie,druhe dieta zas stupnujuce sa tym,ze nesuhlasila so skolkou. Raz to prejde. Vraj v puberte je to horsie. No neviem, nas 6,5rocny tymu ksichtikmi,co hadze a obcas povie,mam pocit,ze uz tam.je.:)) mami,ty nechapes??? A tymi rukami zdoraznuje.. No to ma po mne.. On nas ma pozorne nastudovanych a do hier zapaja vela veci z toho,co povieme a nielen jemu,ale co vseobecne pri rozhovore porozpravame,preziva rodinne situacie.. Este sa vie rozcertit,ale uz inak ako v 2 rokoch.
Hlavne pri amoku netreba zbytocne rozpravat.
@terezka987 este napadlo,ako peijal surodenca? Zaujima sa? Chce ti pomahat,dovolis mu to?
@kp7333 poznám reakcie detí na narodenie súrodenca veľmi dobre, chápem aj to, že naháňať dieťa pomedzi regále s veľkým bruškom, alebo s bábätkom nie je jednoduché. To, čo si opísala, v podstate ani za odmenu nepovažujem, ale za súčasť nákupu. v predošlom príspevku to vyznelo tak, akoby si pri odchode z obchodu pri pokladni povedala - no dnes si sa spávala tak, ako sa má, kúpim ti čokoládu. Lenže u teba je to niečo celkom iné, ako u autorky témy. Tu je obchod len zlomok toho, čo rieši, ona u dieťaťa nemá žiadny rešpekt a obávam sa, že to nevzniklo narodením súrodenca....
@cervikpepik - tak to ozaj skús tie capačky, keď je taký maličký, tak to mu ešte budú - a deti ich zvyčajne majú rady, lebo sa v nich cítia akoby boli naboso, ale majú nožičky v teple.
Alebo vyskúšaj ho nejakú dobu nechať proste bosého (že uvidí, že Ťa to nevytáča), a potom ho obuj neskôr. Možno keď bude vidieť, že Ťa to už prestalo vytáčať, tak nebude mať dôvod "Ťa tým vytáčať" a ostane obutý 😉
@kp7333 - tak to s tým narodením súrodenca nemusí byť vždy tak, ako píšeš. Veľmi závisí od povahy. Nám staršia toto vôbec nerobila, v tom, v čom bola samostatná do narodenia súrodenca, bola samostatná aj potom. Sama jedla, sama sa obliekala... Akurát ju to naozaj naučilo väčšej trpezlivosti a tomu, že sa proste musí zabaviť aj sama Dovtedy sa jej večne niekto venoval, čo považujem doteraz za chybu, čo sme urobili nielen my, ale napr. moji rodičia a dokonca aj moja stará mama - hoci teraz v kontexte situácie, že umrela, to nepovažujem až za taký "prehrešok", ako v dobe, kým ešte žila, a som rada, že si ju proste užila najviac, ako sa dalo. Tak nie vždy to bolo bezbolestné - toto, čo sa musela naučiť, ale situácia bola občas taká, že inak to nešlo. Ale ako vravím, závisí od povahy, staršiu máme tak neskutočne spoločenskú, či ako to nazvať, komunikatívnu už od narodenia, že jednoducho ona veľmi zle znáša samotu, proste potrebuje spoločnosť na hry, na komunikáciu... Má 6 rokov, a sama sa nechce hrať, dokáže to, ale len krátko, proste to je taká povaha. Musí mať parťáka, takže pre ňu (a konečnom dôsledku aj pre nás) je súrodenec doslova v tomto asi aj vykúpením 😀 Mladší, naopak, je úplne iná povaha. On mal 3 mesiace, a 25 minút si rukou búchal do hračky zavesenej na tej hrazdičke, a spokojný najviac na svete. Ja som sa naňho chodila pozerať a neveriacky som krútila hlavou, že či to fakt. Doteraz nás občas pošle preč z izby, keď má chviľku, že sa chce hrať proste sám (hoci všeobecne sa rád hrá s deťmi, sestrou, s nami). Takže veľa v tomto je aj povahou dané.
Akurát čo sa mi zdá horšie s 2 deťmi je to, že keď napr. mladší by robil nejaký cirkus na ihrisku, a bolo by v rámci výchovy nutné ísť domov, neviem, čo by som robila, keďže staršia by vlastne z organizačných dôvodov musela ísť s nami. A tým by ona doplatila na neho, či ako... Proste by som musela asi vymyslieť iný výchovný prostriedok. Ale tak všetko sa dá vymyslieť 😉 To je ako so sladkosťami - mladší sa k nim proste dostal oveľa skôr ako staršia, napriek tomu, že sa mi to nepáči, ale jednoducho keď niekto doniesol obom, tak no nedaj mu to, keď je to jeho, a vidí staršiu, že ona môže. Do určitého veku to šlo zakamuflovať, od určitého už nie. To sú proste tie nástrahy viacdetného rodičovstva 🙂
@katrinka8 Ani u nas starsi neziarlil na sestru,prave naopak,jej narodenim akoby ten najhorsi vzdor prestal,myslim to hadzanie sa o zem a polhodinovy rev. Jedine,ked sa nevedel rozhodnut,tak reval,preto bolo najlepsie rozhodnut zanho,sice si poreval tiez,ale aj to preslo,neskor prisla dalsia vlna.. Ale nie v suvislosti so surodencom. Tiez bol zvyknuty,ze sa mu venujeme,on aj pri domacich pracach bol zvedavy a chodil "pomahat",mladsia je tiez ten typ,co sa vedela a vie aj sama hrat, skor on stale potrebuje partaka -uz ho ma aj v nej,aj ked sa povadia, alebo aby mu niekto navrhol,co ma robit,nie vzdy,to len obcas. A uz sa aj on vie sam zabavit,ked nemame cas a segra sa s nim hrat nechce..
Take,ze odchod z ihriska som riesila tak,ked som bola sama s nimi,ze ak to bolo naozaj vazne,tak sa slo,mala sup do kociara a domov- to ale asi len zo 2x a teraz,no..trestna lavica by to asi bola,cize to,co ked boli mensi,som vyuzivala pri mensich zlobach.. Zatial len mala bola asi nervna.. Skor je horsie,ze maly,ked sa mu zda pobyt vonku kratky,nechce ist domov a riesenie,ktore sme vyuzivali predtym,uz nefunguje. Je to len obcasne.. Ale je.. Rozmyslam,kedze sa uci hodiny,ze mu dam takr fungujuce a dohodneme sa,ze kedy sa pojde domov. Mozno to bude fungovat. Ide sice zima a vtedy von poobede velmi nechodime..a mozno zas bude o pol roka rozumnejsi,ale hodinami nic nepokazime.
@siska53 - akurát, že u nás je to garde opačne, na odchod domov býva na ihrisku zrelý skôr mladší 😀 Staršia je už v tomto v pohode, našťastie teda.
To s tými hodinami je super nápad. To ho možno aj zaujme natoľko, že aj sám bude chcieť ísť domov 😉
My odchody riešime našťastie tak, že obvykle ideme "hromadne" viacerí kamaráti, minimálne aspoň dvaja, tak to idú ochotne, lebo sa môžu ešte cestou buď pretekať na odrážadle, alebo keď ideme len s kamoškou (že len náš Tomi a jej dcérka), tak sa deti hrajú na to, že idú do štartovacieho boxu (taký kus betónu pri ihrisku), potom že tankujú "na benzínke" (pod stromom), potom opravujú auto... majú proste také zastávky po ceste domov, že ochotne idú (zatiaľ teda). Sami si to vymysleli, majú to už ako taký rituál. Potom pri dome zase hodia odrážadlá na zem a bežia okolo paneláku po "podstienke", podliezajú zábradlia atď. To už je taký ich zvyk. Akurát ak sa ponáhľame, musíme si vyrátať čas odchodu z ihriska, lebo trochu to zdrží.
@katrinka8 My tiez zvacsa odchadzame naraz,no niekedy to nejde a my musime odist skor. Vacsinou je to ok,no niekedy sa mu mali a vtedy je to horsie. Mala vlastne vonku ani velmi nechce byt,takze ona ide hned bez problemov.
Nastastie nutene odchody z ihriska som nejak nemusela riesit. U kazdeho asi raz a zoparkrat sedenie na "trestnej lavici".
No ved uvidime,on je zas rad,ked ma za nieco zodpovednost. Dokonca s malou sam trenuje logopediu. 🙂 pod dozorom samozrejme,je k nej normalne prisny,neopinka ho,ze vsak brat.🙂
@terezka987
robíš najväčšiu chybu ktroú si si sama napísla v poslednej vete
nechať ho niekde vytrucovať tiež nie je možné lebo si môže ublížit.
nie nemže si ublížiť..ak chytí amok zavedieš ho izby,do kúta sadnúť na stoličku a bude tam sedieť sám kým sa neskludní...ak a ked 100x sa bude vracať tak 100 x ho tam posadíš...
to že nevie rozprávať,neznamená že nechápe..