Čo znamená byť prísny rodič?
Baby, mam takú otázku. Čo pre vás znamená - byť prísny rodič? Ide o to, že sme mali na návštevu dlhu debatu na túto tému a takmer sme sa pochytili. Ja som si vypočula, že som mäkká na deti, že mam byť prísna. Ja si však myslim, že viem byt s deťmi aj parťáčka, ale zároveň som aj prísna, keď je to potrebné. Môj muž, svokor a strýko argumentovali, že do rodiny treba pevnú mužskú ruky. Že nebyť ich, tak ich deti by boli rozmaznané. Lenže to, čo oni prezentujú ako “prísna výchova”, tak mne to príde, že v skutočnosti sú len cholerici, ktorí sú večne nervózni z deti, neustale na nich pokrikujú, všetko im vadí (neporiadok, hračky, piskot..), nemajú na deti trpezlivosť. A teda ich sa zase dotkol môj názor..
Hlavne si to vykomunikuj s manzelom, lebo len s tym musis nutne tahat za jeden povraz. Je uplne jedno, co si mysli dedko a stryko, ale s manzelom musite byt zjednoteni v nazore. Ak sa to s nim neda vykomunikovat, tak je to velky pruser.
Ďakujem za odpovede, ale mňa zaujíma názor na moju otázku. Nie to, akú sú členovia mojej rodiny, či sa urážajú alebo čo môj muž. My sme si to s mužom vydiskutovali.. Pri deťoch vždy ťaháme za jeden povraz, aj keď môžeme mať odlišne názory. No pred deťmi sa vždy vzájomne podržíme a nepodkopávame si autority.
Toto je časté poňatie prísnej výchovy u staršej generácie - že deti musia byť poslušní psíčkovia, čo na povel splnia kazdú požiadavku dospelého, nech je to čokoľvek a ešte majú byť hromozvodom pre ich nálady. Pritom to môže byť aj inak (lepšie a efektívnejšie) - že dieťa má stanovené ROZUMNÉ hranice toho, čo je povolené a za ich úmyselné prekročenie reálne hrozia sankcie. Príkazy a rozkazy môžu byť odrazom rozmarov rodičov, ako to asi vidia tvoji príbuzní, alebo byť naopak založené na racionálnom základe.
Ja som nemala prísnu výchovu, moja kamarátka podľa mňa áno.
Príklad - išli sme do mesta, zdržali sme sa o možno 10 minút na viac, nič hrozné. Mne rodičia len povedali, nech im dám vždy vedieť, ak neprídem na čas, jej mama do nej začala vrieskat s tým, že nech sa rozlúči s tým, že ešte ju niekedy pusti samu von. A reálne ju nepustila von samu dlho, možno aj rok. Mali sme 12r.
Dalsie co mi napadá sú známky. Ja som sa učila vždy dobre, mala som jednotky, dvojky, ale chémia mi nešla. Dostala som prvú štvorku keď som bola osmacka, rodičia boli úplne ok. Ona mala čisté jednodky, za dvojku sa išla rpzplakat, nie kvôli samej sebe, že by ju to mrzelo, ale za to, čo jej povie mama. A aj bolo za tu dvojku zle.
A tak to aj dopadlo. Potom keď sme boli staršie, som nemala problém mojim rodičom povedať hocičo. Ci už o frajeroch, mojich pocitoch, mojej radosti, smútku.. Ona sa s mamou o tom baviť nevedela a hľadala útechu inde. V 18 sa odsťahovala.
Čiže u mňa je prísna výchova zákazy, bitie, vyhrážanie sa, krik, strach.
Takero deti sú často krát "poslušne" lebo sa boja prejaviť.
Veď práve toto, čo znamená byt prísny a len prísny rodič vychová slušne, zodpovedné a samostatne dieťa?
Podľa mna je dôležité mat nastavené hranice (vnútorne, nie tie vonkajšie ktoré diktuje niekto iný a ja sa s nimi nestotožňujem), neustupovat z nich len kvôli tomu, že dieťa bude nespokojne, smutne, bude plakať. Nenechavat nevhodne správanie dieťaťa nepovšimnuté. Nesnazit sa dieťa chrániť pred rozumnou mierou frustrácie, nepríjemnými pocitmi, negatívnymi skúsenosťami, chybami, prenechavat na neho zodpovednost. Nesnazit sa, aby mu nikdy nič nechýbalo, aby bolo permanentne iba šťastne. Je toto prísne, neviem…
Ale pokial sa to nedeje, a rodičia robia pravý opak, čo je v súčasnej dobe častý jav, považujem to za voľnú, benevolentnu výchovu, nesprávne považovanú za respektujucu. A takého rodiča za mäkkého (i ked ja by som ho takto nenazyvala).
Keď sa povie prísny rodič, tak mám z toho negatívne pocity. Za mňa je to rodič typu: je to tak, lebo som povedala! Nediskutujem. Musíš, lebo ja som rodič. Veci sa musia iba jedným spôsobom a nie inak.
Čiže výchova typu neustúpim, lebo rodič je autorita ale vlastne žiadny logický argument, prečo by nemohli byť veci aj trochu inak ako si rodič predstavuje neexistuje.
Ja som za takú zlatú strednú cestu. Dieťa mám ešte male, no mam mladšieho brata, ktorému som v niečom asi viac mama ako sestra. A teda mierne zhúknem na neho keď je treba, lebo vie byť ako z divých vajec a skoro mi pristúpil malého. Zároveň ho rešpektujem, keď poviem že je čas vypnúť Playko, tak sa dohodneme, že kedy (napr chce dokončiť level) aby bol každý spokojný.
Vždy mu vysvetlujem a budem raz aj svojmu synovi- pravidlá sú, dodržiavajú sa, ak chceš veci inak, prídi za mnou, slušne si obháj, čo by si chcel zmeniť a dohodneme sa. Ako náhle začne vrieskať tak jeho argument končí. Ale aj môj. Tiež si viem priznať chybu, ak stratím nervy a som neúmerne neprijémna.
Za mňa prísny rodič je taký, čo má určené hranice, rešpekt u dieťaťa a uvedomuje si, že vzťah s dieťaťom nemôže byť úplne rovnocenný, lebo rodič je za dieťa zodpovedný a dieťa nemá mentálnu kapacitu dospelého človeka. Jedno je zahrať sa spolu, dať dieťaťu na výber, ale dieťa by malo vedieť, že ak rozhodne niečo rodič platí to. Príklad nie je zlé ak sa dieťa rozhodne že či chce si obliecť bielu alebo modrú mikinu alebo ak mu dá rodič modrú a dieťa si vypýta bielu tak rodič ustúpi, ale ak napríklad je vonku zima a dieťa nechce žiadnu čiapku tu by mal rodič mať autoritu a jeho slovo platiť, lebo ak bude po tom, čo chce dieťa tak dieťa ochorie. Rovnako známky, ak dieťa príde po chorobe a nezachytí učivo a dostane 4 alebo 5 treba ho podporiť že si to opraví, ale ak má dieťa dobrú hlavu a nechce sa mu učiť, nie je dobré podporovať lajdáctvo a ak rodičovi neprekáža, že dieťa nosí zlé známky lebo kašle na učenie. Lebo to je výchova k lajdáctvu potom, čo je dnes dosť časté, ten názor, že na známkach nezáleží.
Byt prisny znamena trvat na svojom prikaze (hraniciach) bez vynimky. Co sa povie, to sa urobit musi. Slovo rodica plati ako zakon.
Ale ma to samozrejme predpoklad, ze svoje prikazy si vopred riadne premyslime a presne vieme, co ziadame. Chapeme dolezitost toho.
Nedochadza teda k zakazom a prikazom v zlosti, ktore nasledne citime, ze dodrzat ich je len dospelacka forma trucu a aj to dieta vidi, ze je to blbost. Takze od nich ustupime a to je signal, ze sme vlastne slabosi. Ze nevieme, co chceme.
Straca sa respekt dietata a autorita rodica.
Teda prikazy a zakazy sa musia davat logicky. Nie je to forma vybitia si dospelackej chvilkovej frustracie a bezmocnosti zvladnut situaciu a prevziat v nej opraty (ked sa deti vymknu kontrole nachvilu, napr. jacia jedno cez druhe.).
Nie je to teda len ina forma dospelackeho: "A dost! Uz mi leziete na nervy!"
Prísneho rodiča by som ja osobne definovala ako rodiča, ktorý je vo všetkom prehnane direktívny
Velmi ma oslovila niekde taka teoria, ze su 4 druhy vychovy, a medzi patri autoritativna a autorianska. Skoda ze som to nevedela skor, podla mna to je velmi dobre vysvetlene - a aj skodlivost, ci uzitocnost jednotlivych vychov. A ako argument na takychto ludi tiez velmi dobre.
Takže sú cholerici a ešte sa aj uražaju jak babovky.