15 mesačné dieťatko sa inak správa s mamou ako predtým

Ahojte mamičky.
Chcem sa spytat, či ste niektorá zažila podobnú situáciu ako ja. Ked áno, ako ste to prežívali? Mam 15 mesačného synceka. Od malička bol strašne “závislý” odo mna. Stále bol v mojej blízkosti. Skoro stále chcel byt na mojich rukách. Od cudzích sa bal. S babkou bol minimálne. Keď som sa od neho vzdialila, hneď plakal a utekal za mnou, a keď nedajbože som išla na par minut napr do kupelne sama, kým manzel bol doma, plakal pred dverami kým som ho tam nepustila. Manžela skoro vobec nevnímal, ani nepotreboval nejako extra. Zahrali si chvíľku spolu keď vecer prišiel z roboty a utekal za mnou na ruky. Väčšinou som ho vždy aj zobrala, ale nie na dlhy čas, lebo mám ťažkú diagnózu na chrbticu a nevladzem ho držať, je tazky. Už ma 15 kg. Potom plač, krik pri mojich nohách. Tak sme sa spolu bud hrali, čítali knihu, alebo len som vyckala kým sa upokojí, alebo sa niečim zamestná a potom len bol pri mne v kuchyni, kým som varila pratala. Po vareni stále chodíme von na cca hodinku do záhrady, potom spi a poobede zase na 1,5 hod.von. Medzitým sa niektoré dni hráme, ale nie každý den.
Cca pred týždňom sa z jedného dňa na druhý sa úplne zmenil, ako keby to ani nebolo moje male babatko. Začal sa viac ťahať ku ockovi, pýta sa hlavne k nemu na ruky, ku mne už skoro vobec nechodí, nehľadá si moju prítomnosť, pohraje sa počas dňa aj sám, neplače za mnou vobec. Ked som mimo jeho dosahu je úplne ok. Neplače, raz za cas príde napr do inej miestnosti, kde som, ale potom aj bez problémov sám odíde.
Keď uvidí svojho otca vecer dobre že nevyskoci z koze. A keď uvidí mna, ledva sa usmeje. Ako keby sa to silne puto medzi nami nejako prerušilo. A zaroven mám pocit že oveľa viac začal vnímať svojho otca.
Myslite že som niekde vo výchove urobila chybu? Že som sa mu napr. malo venovala? Keď plakal malo som ho brala na ruky? Alebo malo som sa s nim hrala? Lebo dosť často keď on sa chcel hrať v mojej prítomnosti na koberci, tak chvíľku som si tam s nim posedela pohrala, a potom som si robila ďalej bežne domáce prace v kuchyni. A stala sa nam aj taká vec, že tesne pred týmito zmenami sme boli raz v kupelni a on asi po piaty krát si vopchal ruky do wc, upozornila som ho že este raz to urobí a pôjde sám na chodbu. Jasne že urobil, tak som sa naňho trosku vykricala a poslala na chodbu, zavrela dvere. Veľmi tam plakal, udieral do dverí. Po krátkom case som otvorila dvere, objala som ho a povedala že to nesmie robiť, a musí počúvať mamku. Doslova sa vtedy ku mne pritulil a mne ho prislo strasne ľúto ☹ Myslite že to mohlo spustiť takú zmenu v jeho správaní? Zažil to ako traumu? Inak som naňho prísna, ale výchovným spôsobom. Čiže nedovolím, ale vysvetlím prečo nemôže. A zároveň aj lásku som mu vždy ukazovala. Slovom, aj objatiami a pusami. To jeho obdobie plačlivé pravdepodobne bolo spojené aj so separačnou úzkosťou, ale že by to skončilo zo dňa na den?! Som z tej celej situácie veľmi nešťastná, mám výčitky svedomia či som neurobila ja nieco zle? A zároveň som aj taká nejaká smutná, ako keby som ho stratila. Už som si aj párkrát poplakala. Muž mi hovorí, že podla neho to veľmi prežívam a že všetko je ok, maly sa vyvíja…
Budem rada ak sa so mnou podelíte o vaše skúsenosti, keď ste si niečim podobným prešli.