Otehotnenie po zložení sa

Keby si ho naozaj chcela,tak by ta ta predstava tesila,nie desila. Uvidis, ako sa budes citit casom, ale netlac samu seba zbytocne do toho, lem preto,aby malo prve surodenca,ked s tym sama nie si stotoznena.

Pre boha mysli na dieťa.Radsej nech je jedináčik a má normálnu mamu ako so súrodencom ale s matkou úplne odpálenou.
A nezabúdaj,že niektoré psychické diagnózy sú dedične

Ja neviem, čo má každý s tým, že dieťa musí mať súrodenca ... nie nemusí ... nezaručí mu to, že nebude samo, keď rodičia odídu ... koľko súrodencov sa v dospelosti "nemusí", nenávidia sa, hádajú ... lepší dobrý priateľ ako takýto súrodenec ... moja dcéra súrodenca nemá a nebude mať ... a nemám skrz to výčitky svedomia ... ja mám dvoch bratov, vychádzame normálne, žiadne hádky, nenávisť, proste nič takéto negatívne, no keď potrebujem pomoc, skôr oslovím dobré kamarátky ako niektorého zo svojich bratov.

@dzulli1980 tak ono ked je niekto tak nastaveny, tak taketo reci to nezmenia. Ja by som zasa nechcela jedinacika ale od tretieho dietata ma drzi to, ze chcem byt dobrou mamou pre moje dve lasky, pri tretom by som uz fakt riskovala moje psychicke zdravie a to by bolo zle pre vsetkych

Ale no. Nie jednu zenu polozi poporodne blues, duplom prvorodicku. Ved je to obrovska zmena a pre mna to bola hadam najtazsia vec v zivote, stat aa matkou. Ta obrovska zodpovednost, stres, osamelost, skoro ziaden spanok…to ale vobec neznamena, ze som ty alebo ja zla/nedostatocna matka. Sme super! Neviem, ake mas stare dieta. Ja som skrz traumu z porodu najskor tiez zvazovala jedinacika. Teraz bude mat syn tri roky a ja za chvilku rodin druhe. Mam strach? Mam. Zvladnem to? Zvladnem. Ci to bude lahsie alebo tazsie sa mi nechce polemizovat, ja si rada aj o pomoc zaziadam, ked bude treba, nebudem zo seba uz robit obetneho baranka.
Daj si cas, uvidis, ako bude rast prve dietatko, ako sa ty budes citit…podla toho sa zariadite

To ze si sa v minulosti “zlozila” problem nie je, teda nemusi byt, to sa da manazovat s pomocou psychiatra. Ale ist do druheho dietata len kvoli tomu aby si prve dieta nepripravila o moznost mat surodenca (wtf) a pritom mat z tej predstavy mraz a des, este nikde nic, to mi pride naozaj, s prepacenim, na hlavu. 😳 Ked s tym budes ty vnutorne stotoznena a pripravena na druhe dieta, tak do toho, ale takto nie.

Stoho čo si napísala ja na tvojom mieste by som do druhého bábätká určite nešla

Jezisi...moja mama je z troch surodencov. So sestrou sa maximalne pozdravi a s bratom sa bavia len preto,aby nestala rec.
Zahoj si najprv dusu. Uz len ze ta desi predstava druheho dietata a mas z toho zimomriavky znie hrozne,prepac mi. Byt dobrou a milujucou mamou je zaklad,mysli nato.

Mne bolo tiež po pôrode prvého syna čudne....sklamala som sama seba pre tie pocity čo som cítila. Totiž syn bol vytúžené dieťa, vymodlené. Mala som čerstvo 32 keď sa narodil, vlastne sa mi narodil k narodeninám o deň neskôr ako ja. Predstavovala som si to celé tehotenstvo - aké to bude úžasné, aká budem šťastná, ako už nič k životu nebudem potrebovať. Prvý deň to tak skutočne bolo, keď mi ho v pôrodnej sále podali, tak som bola najšťastnejšia v živote. Na ten moment nikdy nezabudnem, bol najkrajší, bolo to veľmi intenzívne. Aj na izbe to bolo super, nevedela som sa na neho vynadívať. Ale potom prišla realita. Prsia sa mi začali nalievať mliekom, on sa nevedel prisať, nešlo nám kojenie, sestričky na mňa boli odporné, vraj mu dajú umelé, a že sa málo snažím. Bola som po sekcii, dostavili sa obrovské migrény po spinále a bolo mi otrasne zle. Mala som samostatnú VIP izbu, kde som bola sama, len ja a moje dieťa - a aj to bol asi problém. Ja som mala také bolesti hlavy ako nikdy v živote, plus rana po sekcii a do toho naliate prsia, fyzicky mi bolo strašne. No a asi na tretí deň som sa začala cítiť divne psychicky, začala som byť plačlivá a mala som strach byť tam s dieťaťom sama, hlavne v noci, nevedela som čo mám s tým malým stvorením robiť, keď som pre migrénu ledva stála na nohách. Cestou z pôrodnice som si išla ešte do lekárne po nejaké maste na doráňané bradavky, pri našom snažení mi ich úplne rozžužlal. Kojenie bol horor. No a bol január, mrzlo a ja nikdy nezabudnem ako som sa cítila -mala som triašku a bolela ma hlava a do toho som cítila zmes strachu a zúfalstva, žiadnu radosť, bolo mi do plaču a pýtala som sa sama seba čo sa to stalo, prečo toto cítim, veď som to chcela, veď som sa tešila, veď to je moje milované dieťa, prečo sa necítim šťastná.....Prvé tri týždne som bola plačlivá a bolo mi fakt blbo, ale postupne sa to zlepšovalo keď sme sa rozkojili a malý začal pekne papať. Mlieko sa mi spustilo až doma ale behom pár dní pekne papal a umelé mlieko sme už nepotrebovali. Zvykala som si na to byť mamou, našla si svoj systém a stavy čo som mala postupne odoznievali. Bála som sa keď som čakala dcéru, že sa to zopakuje a nič také sa nestalo, mala som aj vtedy výkyvy nálad a bolo to náročné nájsť pri dvoch deťoch systém, ale už to nebolo také ako pri synovi. Už som vedela, že zvládnem všetko čo príde, že všetko je len dočasné a bude len lepšie. Dcéra sa narodila dva roky po ňom, nebolo to jednoduché, ale zvládli sme to. Nebojte sa, prvé dieťa je obrovská zmena v živote ženy, na telo je to tiež obrovský nápor, tie výkyvy hormonov, únava. Ženy na to nie sú pripravené, každú to zaskočí. Veľa žien sa za to hanbí a taja to a pritom je to úplne normálne. Vôbec to nie je jednoduché obdobie. Telo sa musí dať po pôrode do poriadku. Nemusí sa to vôbec zopakovať pri ďalších deťoch, lebo už budete skúsená, nevystraší vás to tak. Ale nič nerobte nasilu, máte čas, druhé dieťa majte až keď to tak budete cítiť.

Kolko ma prve dieta? Ja som bola na tom podobne, maly mal 4 mesiace a ja som dostala sredne tazku depresiu. No nakoniec som to zvladla. Maly zacal lepsie spavat, tym padom aj ja a zlepsovalo sa to. Na surodenca som ani nemyslela. Ked mal drobec 9 mesiacov, skoncila som s nim v nemocnici a ja som sa vtedy do neho tak naozaj zamilovala, ked mal rok, otehotnela som druhykrat a najprv panika stres...a potom sice radost, ale taka opatrna, asi v polke tehotenstva sa to zmenilo a uz to bolo fajn. Porod v pohode a ziadne depresie sa potom uz neopakovali. Prisla ale ina diagnoza, to je uz ale o inom.
Ak beries lieky, je to asi zlozitejsie. Mne sice lieky predpisali, ale brala som len ukludnovaky, aj to len chvilku. Ale mala som vzdy pri sebe pomoc.
Tak ten surodenec, moze prist aj neskor, nie? Nemusi byt hned? A mozno potom uvidis veci jasnejsie a mozno ani druhe nebudes chciet.