Prvá návšteva deti u psychologičky
Takže....už dávnejšie som písala,že sa chystám s deťmi k psychologičke z toho dôvodu,že sú vystavené prílišnému psych.nátlaku zo strany otca.(Kto má záujem,môže si to vyhľadať u mňa)....Boli sme,a náš prvý krok ktorý musíme zvládnuť,je naučiť sa rozprávať o tom čo sa nám stalo.Pretože my sa nerozprávame o tom ako vystrájal po večeroch,ako bol opitý a nadával,ničil veci,vyvolával hádky....My s tým proste žijeme,je to v nás,a potrebujeme to dostať von.....Kočky ako by ste sa začali s deťmi (21,18,10,9 aj s tými staršími,viem že sú už dospelé ale musím tiež) rozprávať o takýchto boľavých veciach?Čo mám povedať ,,spomínate si ako prišiel do izby a povedal mi že som špinavá ,,k*rva?"...alebo ako to mám začať? Potrebujem vaše názory a pohľady....pretože sa snažím pomôcť deťom prekonať traumy, tak pomôžte mi...ak máte nejaké otázky kľudne sa pýtajte...
@loliki áno boli sme .... psychologička je super,dnešné sedenie bolo prvé,zoznamovacie....s deťmi žiadne ťažké témy,so mnou veľmi ťažké.....Túto úlohu o ktorej píšem som dostala,že toto musím zvládnuť doma....len ja a deti...tú komunikáciu o tom čo bolo.....Ja som totižto doteraz robila tú chybu,že som v deťoch budovala pocit,že ja sa ho nebojím, že kľudne sa s ním vyhádam keď opäť začne.....ale pravda je taká,že počas jeho vystrájania som sa ho bála veľmi....a deti to cítili zo mňa,ale svojim postojom som ich miatla.....Takže musíme ísť narovinu....Ďalšia zlá vec je tá,že keď prestal vystrájať vždy sme si len vydýchli a boli radi že je pokoj....teraz to musíme spolu spracovať.....Deti čaká ešte diagnostika a potom až začíname terapie kde nás už povedie ona.....Upozorňujem veľmi dobrá psych. odborníčka, a má skúsenosti s manipulátormi, narcistami.....
@mamamoni ako s nimi hovoriť neviem..možno sa tejto téme budú vyhýbať a nebudú chcieť o tom hovorit aj to sa môže stat..Uistit ich, že toto je za nami, neviem ..povedať, že to ako sa otec správal nebolo dobre ako nám nadával a pod..psychologicka Ti mohla pomôcť ako viesť taký rozhovor
Ja by som s tym zacala asi uprimne tak ako to je. Zavolala by som si ich a povedala nieco v zmysle "viem, ze to bude pre nas vsetkych tazke lebo sme sa o tom nikdy nerozpravali, ale aby sme dokazali spracovat nasu minulost musime to skusit". Dalej by som uz vravela moje pocity, konkretne spomienky by som asi velmi neopisovala...uvidis ako sa deti chytia, snad aspon tie starsie by sa mohli ked im vysvetlis ze vam to ma vsetkym pomoct...a mozno prekvapia naopak tie mladsie a rozkecaju sa popri tebe..neviem aka bola u vas situacia, nakolko to deti a teba zasiahlo ale drzim palce aby ste sa cez to vsetko zle dokazali preniest ✊❤
Možno by si im mala povedať tak, ako to je. "Viete, dostala som domácu úlohu. Musím sa vám konečne priznať, že nie som taká hrdinka. Bála som sa, aj sa bojím. Myslela som si, že pomôže, ak to všetko, čo sa stalo, nebudeme rozpitvávať, ale opak je pravdou..." No a potom uvidíš, ako zareagujú.
@mamamoni Určite nájdeš niečo o vyjadrení pocitov, emócií. Deti (mladšie) môžu aj kresliť. Vyjadriť to maľbou, kresbou a k tomu už oni porozprávajú, čo kreslili, čo bolo, ako prežívali, vnímali. Alebo napísať, čo sa im páčilo v rodine a čo sa nepáčilo. Lebo ty ak konkrétne začneš nejakú situáciu spomínať, ktorá pre teba bola nepríjemná, musia sa vyjadriť presne k tomu. Ale v nich môžu byť iné spomienky a pocity, o ktorých ani možno nevieš. Oni nech slobodne, sami od seba vyjadria, čo by nechceli, aby sa zopakovalo, čo by nechceli mať vo svojich rodinách. A pod.
Ďakujem vám za veľmi cenné rady kočky......čítam,premýšľam a určite použijem ❤
@mamamoni verbalizuj svoje pocity, napr. Bala som sa, veľmi ma to zranilo, sklamalo, atď, rovnako aby aj deti popísali čo cítili, ako to prežívali. Čo vystrájal, ste všetci videli, to si nemusíte pripomínať. Vypustite emócie strachu, hnevu, sklamania. Veľmi držím palce. Robíš pre svoje deti úžasnú vec ❤️