Mám 16 rokov a prešla som si mentálnou anorexiou
Ahojte. Mám 16 rokov a už asi tri roky trpím mentálnou anorexiou. Keď som mala 14, bola som hospitalizovaná na detskom oddelení s váhou 30 kg. Nepribrala som tam takmer nič. Po návrate domov som to nezvládla a dostala som sa na váhu 27 kg pri 163 cm. Po náročných dvoch rokoch v “liečbe”, ktorú som vlastne ani nechcela a robila som to len z donútenia som sa dostala na 44 kg. Chvíľu som si myslela, že už som z toho von, no v poslednej dobe som znovu začala počítať kalórie, kroky, cvičiť, obmedzovať sa. Ako do toho nespadnúť znovu?
Uvedom si, ze hodnota cloveka nestoji na tom, ako vyzera a ak hej, tak je to kriterium pre velmi povrchnych ludi. Mam spolupracovnikov maximalne uspesnych vo svojom odbore a nikto z nich nie je nejaky krasavec/krasavica, kazdy ma postavu a vyzor uplne prirodzeny tak, ako mu bol nadeleny, kazdy z nich zije v spokojnom vztahu so stastnymi detmi, chodime spolu na dovolenky cela pobocka aj s rodinami, nikto neriesi vyzor, neposudzuje, lebo je to hlupost. Hodnota cloveka je v tom, co dokaze spravit pre spolocnost, prostredie okolo seba a lepsiu buducnost pre vsetkych... Zmier sa s tym kto si, najdi svoje talenty a vyuzi ich. To ti hovorim ako stara korcula, ktora prebruslila cely svet.
Ahoj, maju bezplatnu linku, zavolaj si:
@autorka prednedávnom som čítala článok o dievčati, ktorému pomohlo darované šteňa. Už sa nemusela starať len sama o seba, ale aj o svojho nového spoločníka a venovať mu voľný čas. Už sa nestíhala tak sledovať a starostlivosť venovala jemu, trávila viac času vonku a nemyslela stále na kalórie, kilogramy a chudnutie.
Netuším či by ti niečo také pomohlo, možno to za pokus stojí. Možno za pokus stojí nájsť si nejaký koníček a nájsť si v živote radosť pre ktorú sa oplatí zostať zdravá. Držím palce nech sa z toho dostaneš. Život je príliš krátky na to, aby sme si ho sami komplikovali.
@lilope ďakujem. Šteniatko by bol super nápad, ale kedže u nás býva babka, ktorá psy neznáša, bol by to problém. Ale mám vec, ktorá ma motivuje žiť a to deti. Veľmi ich chcem v dospelosti mať, ale bohužial niekedy je anorexia silnejšia ako ja.
Ahoj, trpela som anorexiou priblizne v rovnakom veku. Neabsolvovala som ziadne liecenie, ani konzultacie s odbornikmi, pretoze v tej dobe (20 rokov spat) to moja rodina brala ako hanbu a snazila sa to len zamiest pod koberec. Tak som sa s tym pasovala dobrych dalsich 14 rokov sama, ako na hojdacke - raz lepsie, raz horsie. Az po 30-tke som sa samostudiom vramci osobneho rozvoja s tym celym vyrovnala, vela veci som pochopila a pomohla si. Teraz posuvam moje “know-how” tym, ktori si prechadzaju podobnou skusenostou. Snazim sa im tak “usetrit” par rokov a urychlit uzdravenie. Ak mas zaujem, kludne mi napis, rada sa o to podelim.
Čítala som takú knižku, ktorá ma pritiahla a pohladila už len svojim názvom:
Buď dobrý sám k sebe od Anselm Grün. Nie je to o anorexii, ale bolo to celkom zaujímavé čítanie, ponúka iný pohľad na vzťahy, také na zamyslenie. Niečo na tom je. Aj tvoje problémy od niekadiaľ pochádzajú, voľačo ich vyvoláva.
poznas chutzit.sk? chodievas pravidelne k dobrej psychologicke? myslim na teba
mam kamosku co si tym predla. a zvladla to. je z nej uspesna zena ma phd dcerku muza dom psov a amacky
Iba s pomocou rodicov a lekarov. Neobvinuj sa z nicoho. Zdover sa mame, poproste znova o pomoc lekarov. Vyborne je, ze si problem uvedomujes, to je velka vec a uspech. Verim, ze ked ti teraz v "zaciatkoch" podchytis, tak to nebude take tazke prekonat.