K psychologičke s 5-ročným

Myslite že mám ísť so synom k psychologické alebo ste sa stretli s takouto povahou?
Lebo ja už som zúfalá. Neviem niekedy už ako reagovať.
Napríklad dneska sme isli na túru a už bol taký ored cieľom uplakaný, nechcelo sa mu , bol aj nevyspatý (tak poznáte to ) no s hovorí mi niečo v zmysle že “veď môžem tam padnúť s tej skaly /alebo skočím s tej skaly aspoň zomriem a budete mat Karolínku (mame ešte mladšiu dcérku). A ja som normálne nevedela už ako reagovať na neho. Mala ma 8mesiacov a venujeme sa mu rovnako ako aj malej , má ju rad , stará sa o ňu hra sa snou. Neviem čo to má niekedy za chvíľky.
Som ta matka čo ss vždy snaží všetko vysvetlit , obkecat, fakt už musí byt že po ňom zakričím.
Poslednú dobu je taký že “áno , on to vie lepšie a ja to tak neviem” (plač) .. “on má take a ja take nikdy nebudem mat” (plač) a ja sa snažím ho vždy uistiť, podporiť, pozitívne mu to vysvetlit a on vždy negatíva a plače … na ihrisku sa hrajú traja kamosi spolu a on je chvíľu od nich pri mne a už akoby žiarli že henten dal tomu odhryznúť a jemu nedali a už sa ide bokom hrať aj keď tam prišli spolu a až kým za ním nepríde nejde zs nimy .. trápi má to a neviem ako to riešiť.
Niekedy je úplne super, povyprvaame sa a neha si vysvetlit ale viac toho času je taký uplakaný, negatívny…