Cvičíte Vojtovku? Povzbudím vás

Ahojte dievčence a chlapi 🙂

Čítala som tu už niekoľko diskusií ohľadom cvičenia, resp. necvičenia vojtovky s deťmi. Do niektorých som prispela, na niektoré som už nemala chuť. Chcem však povzbudiť všetky dievčatá, ktoré sa rozhodli ísť cestou cvičenia a nehľadajú dôvody prečo necvičiť, že má to zmysel. Aj pre tie ťažšie stavy, ale o tom nechcem teraz. Napíšem o stave ľahšom, keďže nemáme postihnutie. Sama som s dcérou cvičila vojtovku celý rok. Začalo sa to tým, že v nemocnici zistila lekárka, že má trošku zdeformované nožičky, bola dosť dlho otočená opačne a tlačila si na ne. Tak sme robili také masáže. Lenže nepomáhali. V druhom mesiaci sa k tomu pridali iné veci týkajúce sa motoriky, dcéra vôbec nerobila činnosti podľa tabuliek. Tiež som tomu neprikladala význam, ale boli sme pre istotu u našej známej fyzioterapeutky a zistili, že to nie je celkom kóšer. Mala už tri mesiace a nevedela "pásť koníky" ako sa u nás hovorí. Stále ju to klátilo na jednu stranu. No a nožičky skrútené chodidlami k sebe. Hneď sme začali cvičiť a vybavili rehab pobyt. Naša pediatrička si niečoho všimla až keď som k nej prišla so žiadosťou o pobyt - bolo treba vyplniť tlačivo. Na neurológii sme dostali diagnózu - hypotonická, pedes equinovarii (ľahšia forma chvalabohu - inak by sme sadrovali). A začal sa náš boj - samozrejme s okolím. Svokrovci to chápali, prešli si tým už pri prvom vnukovi, ale moja rodina, no čistá katastrofa. Ako týram svoje dieťa a pod. Ešte že k nám nechodili často. Cvičenie zaberalo, ale v deviatich mesiacoch ešte stále nesedela sama, neštvornožkovala, vedela sa postaviť v postieľke, keď sa držala - cvičením získala neuveriteľnú silu v rukách. Pamätám si, že nás všetkých šokla, keď sa vytiahla na hrazde rukami hore a to mala 5-6 mesiacov. Vôbec sa neotáčala, tak ako by mala, na bruchu neznášala byť. No všetko pozadu tak o 2 mesiace. Ak by sme necvičili, vôbec by to nedohnala - a to netvrdím ja, ale lekárky. Chodila by "čapato" a o držaní tela ani nehovorím, mala hrozne slabý chrbát. Ale zvládli sme to a dnes má 7 rokov a vôbec by ste v nej nespoznali to hypotonické dieťa. Má obrovskú silu v rukách, dokáže sa udržať na hrazde v zhybe niekoľko sekúnd. Pri behu je trochu vidieť, že jednu nohu trochu zanáša, ale to vidím ja, lebo o tom viem. Iní si to nevšimnú. A nemá ani ploché nohy - cvičenie pomáha aj pri plochých nohách - robili sme aj na to neskôr cviky. No a včera prišla dcéra s tým, že bude súťažiť na školskom športovom dni - ako jedna z 3 vybraných z triedy v šprinte, behu a skoku do diaľky, pretože je najlepšia v triede v tomto (pred týždňom mali také olympijské súťaže a telocvikári im merali disciplíny a vyberali nadaných športovcov). A chodí už 4. rok na tanečnú do ZUŠ, vystupuje verejne a je skvelá. Také držanie tela by ste dlho hľadali u detí. A trénuje so staršími deťmi od septembra volejbal - tvrdá makačka, lebo tréner chodieva aj na majstrovstvá SR so svojimi žiačkami. Upozorňujem, že všetko chce sama a nikto ju nenúti. Taká som bola na ňu hrdá. A som hrozne vďačná, že som mala tú možnosť cvičiť u najlepšej fyzioterapeutky na SR a vydržali sme to. Preto dievčatá, ak Vám radia cvičiť s deťmi - vojtovku, Bobatha, či iné cviky, nevzdávajte to, neutešujte sa tým, že z toho deti vyrastú. Možno áno, ale oveľa lepšie by na tom mohli byť s cvičením. Cvičenie neublíži. Deti to posúva dopredu - aj zdravé. So synom sme použili Vojtove cvičenie na rozbeh - pár cvikov v určitých obdobiach, aby sa nakopol. Ak máte pochybnosti o lekároch, terapeutoch, zmeňte ich. Tak ako meníte lekárov iných, keď nie ste spokojné. Prajem pevnú vôľu a výdrž - Vaša snaha určite prinesie ovocie za pár rokov.
P.S. - ak sú veľmi postihnuté deti - ťažké diagnózy, tam je situácia a optimizmus trocha iný, ale aj tak tí rodičia majú môj obdiv, že dokážu pre tie deti urobiť maximum a aj viac.