Čo to je za psychologičku?
Prišli sme o muža, manžela, otca. Dcéra (17r) sa z toho nevie dostať a tak som ju zobrala k psychologičke.
Ja nie som odborníčka ale ona by jej mala pomôcť cítiť sa lepšie, nie? Vysvetliť jej, že jej otec je už šťastný na inom mieste a ani ona nemá byť prečo smutná, život ide ďalej a podobne.
Po rozhovore s dcérou však rozmýšľam,či už každý môže byť psychológ?
Ordinácia disponuje i terasou a akurát bolo sychravé počasie, pršalo. Spravila jej čaj, zobrala deku a išli si sadnúť von pod terasu. Najprv sa začala sa vypytovať na manžela. Aký bol, aké mali zážitky, čo najradšej spolu robili. Dcéru samozrejme spomienky rozplakali a ona jej ešte zapla smutné pesničky. Nechala ju tam plakať a len sedela vedľa nej. Toto bolo celé posedenie u psychológa!! Nejde o peniaze, nepýta si veľa ale za toto vôbec platiť?! Toto sa nazýva terapiou? Toto mohla spraviť aj somnou, s kamarátkou alebo sama! Toto sa študuje neviem koľko rokov? Spraviť čaj, zapnúť smutnú pesničku a nechať plakať? Ona by jej mala pomôcť aby konečne nebola smutná, nie rozplakať ju! A nabudúce vraj budú písať list manželovi. Tak ja sa snažím aby sa posunula ďalej aby konečne žila život ako pred smrťou manžela a ona toto? Žiadne ďalšie posedenie nebude.
Ospravedlňujem sa ale tak som sa nasrala. Naozaj už stačí ak má niekto peniaze a má zaručený titul. Potom spôsobuje viac škody!!
Pritakavanie, mojkanie a vcitovanie sa nie je vzdy ten najlepsi postup, rovnako ako bezsmerodajne optimizovanie a bagatelizovanie. Podla mna potrebovala najprv zistit jej postoj a pricinu, preco do tej depky upadla a bez znalosti suvislosti to nepojde. Darmo by jej tlacila do hlavy ody na tatka a optimisticke zajtrajsky nasledneho obdobia, keby mala nieco negativneho hlboko v pamati, co dcera potlaca, lebo malo by to presne opacny vyznam, vzburila by sa nevedela a ucinok terapie by bol nulovy.
Problem nie je psychologicka, problem bolo tvoje ocakavanie, ty si z nejakeho dovodu ocakavala, ze psychologicka jej povie, ze nema dovod plakat, ze otec je na lepsom mieste a ma zit zivot dalej 🤷♀️ potlacanie emocii a racionalizacia straty je zasa podla mna uplne nespravna cesta
Mne nepride postup psychologicky nicim nestandardny a dolezite je, co na tu terapiu povedala dcera
Mrzí ma vaša strata.... to že "otec je už šťastný na inom mieste a ani ona nemá byť prečo smutná, život ide ďalej a podobne" jej tiež môžeš povedať aj ty alebo kamoška, toto by som naozaj od psychológa neočakávala.. pretože dcéra sakra má byť prečo smutná a sú to úplne normálne pocity, s ktorými sa musí naučiť pracovať... nikdy som neriešila so psychológom takúto stratu, ale bežne som terapie komplet preplakala a bolo to veľmi oslobodzujúce, práve na to som tam bola, aby sme sa o tom čo ma trápi rozprávali a nie tvárili sa, že sa nič nedeje a všetko je dobré.... podľa mňa je tiež dôležité ako sa cítila a čo na to hovorí dcéra, tá pomoc je proces...
Dcéra je dosť stará (takmer dospelá!) na to, aby sa rozhodla sama, či sa jej toto sedenie páčilo alebo nie. Akýkoľvek psychológ musí sadnúť osobnostne danému "pacientovi", a nie jeho mamke... Možno sa vám nepáči prístup, ale možno práve také sedenie dcéra potrebuje - spracovať situáciu, nie potlačiť a tváriť sa, že sa nič také nestalo. Keď jej chcete pomôcť, tak sa jej opýtajte na názor, nie hneď ju ťahať odtiaľ preč... Každý spracúvava smútok a ťažké chvíle inak, veď aj vy ste určite museli prejsť nejakým procesom, kým ste sa so situáciou zmierili, ak ste sa teda... Držím palce celej rodine, nech si každý nájde vlastnú cestu
Ja si myslim, ze ona ten smutok prezit musi, aby sa s tym vyrovnala, musi to zo seba vyplakat.
Ono to ma myslim 7 faz, plac, hnev....a nakonec sa s tym vyrovnas.
Ja si myslím že psychologicka postupuje správne
Psychológ tam nie je od toho, aby pacientovi niečo vysvetľoval a ukazoval mu čo ma robiť a ako sa cítiť. Je tam od toho, aby človeka previedol cez zložité obdobie a pomohol mu spracovať pocity - tie si musí dcéra najskôr dovoliť prežiť a precítiť. Psychologička na to išla správne. Nesprávne sú Tvoje očakávania, že jedno sedenie a dcéra bude zmierená do všetkým, lebo jej to niekto "vysvetlí'.
Ty mas od psychologicky ocakavania, chces jej diktovat, co ma dcere povedat a ako s nou pracovat. Myslela som si, ze len ucitelia dostavaju rady, ako maju ucit, ale vidim, ze uz aj psychologovia... V prvom rade jedno sedenie na take zavazne veci, ako je strata rodica, vobec nestaci. Po druhe, psycholog musi ist do hlbky, nie po povrchu. Na to, aby isiel
do hlbky, treba cas a doveru klienta. Ak klient doveru nema, nic sa neporiesi. Po tretie, emocie k tomu patria. Nezakazujme si prejavovat, co nas trapi, lebo tym problem neodstranime, vyskoci na nas inde. Takze moje odporucanie - nechaj na dceru, nech si po 2-3 sedeniach sama povie, ci jej to pomaha, ci citi k psychologicke doveru a ci chce u nej podstupovat terapiu. Nerozhoduj za nu. A nespochybnuj jej kvality, pokial nevies viac. Daj tomu cas.
Nech ide radsej psychiatrovi ten predpise lieky a bude jej trosku lepsie vdaka liekom, psycholog za mna vyhodene peniaze zbytocne,
Tvoj prístup je ale nesprávny. Ty jej proste chceš vysvetliť aby už nebola smutná a hotovo ale takto to nefunguje. Smútok má svoje fázy ktoré je zdravé prežiť a nie potláčať. Psychologička tomu rozumie, ty nie. Ešte to nevzdávaj a nech tam ešte mladá ide.
@klotildabazarik boli ste niekedy u psychológa? Fakt si nemyslím, že pre 17 ročné dievča je lepšia rovno farmakologická liečba. AD nie sú paralen, dievča je stále vo vývoji. Tak ako píšu všetci vyššie, pri takejto obrovskej strate nie je cesta potláčať emócie a utlmovať ich. Nerozumiem fakt takémuto postoju…
Tak hádam psychológiu nevyštudovala len tak zo srandy, veď ju nechaj robiť si svoju prácu...🙄 Neviem, či je to správny postup, asi áno - a tiež neviem, či by si takto od stola kafrala do práce aj inému lekárovi - chirurgovi, gynekologičke, zubárovi...Keď sa Ti to zdá ľahké, rob tu prácu Ty 😃 A to nemyslím v zlom.
Obdobie smútku je pri strate milovaného človeka úplne prirodzené. Dokonca si myslím, ze psychologička, ktoru si dcére zadovážila, poskytuje aj akýsi nadštandard. Osobne by som od 17 ročnej nevyzvedala, co riešili na sedení, ale skôr len to, ci jej terapia pomáha a chce tam ešte ísť.
Mne sa nepáči tvoj postoj. Smútok potrebuješ pochopiť, prežiť a až niekde na konci sa s tým zmieriť, to môže trvať aj desiatky rokov.
Pomaha jej vypustit smutok. Reci o tom ako je na lepsom mieste jej nijako nepomozu! To sa uz ideme srat aj do roboty lekarov pani mudra? Chapem,ze si nastvama,ale nikdy nespochybnuj nikoho pracu. Ona studovala a asi vie lepsie a ma viacej skusenosti ako sa prechadza smutkom. Potlacat smutok nie je dobre.
Mne sa jej pristup pozdava. Najskor musi vediet co a ako trapi dceru, ako to vnima ona. Nasmerovat ju ako pracovat s tou stratou a nie jej vstepovat, ze to nic nie je. Kazdy clovek stratu inak spracovava, niekto ako ty, ze si opakujes, ze je mu lepsie, niekto sa musi vyrozpravat, vyplakat. Psychologicka musi tiez zistit aky typ je ona a ako s nou pracovat. Ten list otcovi je podla mna super, lebo mu napise vsetko co mu este chcela a nestihla povedat 😔. Nie je to lahke pre dospeleho a uz vobec nie pre dospievajuce dieta. Drzim palce.
@klotildabazarik hlúpa rada,napchávať sa AD
"Ja nie som odborníčka" presne tak,takže sa nemontuj do niečoho,o čom ani netušíš
" že jej otec je už šťastný na inom mieste a ani ona nemá byť prečo smutná, život ide ďalej a podobne." toto sú najhoršie kecy,aké môže počuť pozostalý.
Smutenie je prirodzena súčasť života a človek si ním musí prejsť, aby sa pohol ďalej. Čím je viac potlacany, tym je to horšie a schopnosť vyrovnať sa so stratou je náročnejšia. Ja chodím k psychologovi 2 roky a on ti nemá diktovať, aké rozhodnutia máš robiť, čo máš cítiť. Ale naopak, je sprievodcom, pomáha ti ich pochopiť a precítiť. Ty si mala nejaké očakávania od nej, ale tak to nefunguje. Mrzí ma tvoja strata, ale dovoľ svojej dcére smútiť to tak dlho, ako to ona potrebuje.
Ako nechcem byt hnusna, ale ved si ju vyliec sama ked vies ako sa to robi … dcera si to musi odsmutit a Ty by si jej to mala dovolit, a az potom bude pripravena dalej zit. PS:Je mi luto co sa Vam stalo🫂 prajem vela stastia
Naopak autorka, myslim si, ze terapeutka postupovala spravne. Dcera tie emocie musi spracovat, aby sa neulozili vo forme tazkej traumy. Jednoducho ich musi odzit a odplakat. Nasledne moze zacat proces hojenia. Suhlasim vsak s tebou v jednom, ze psychologov je ako maku, ale kvalitnych je malo.
@autor .... má dcére vystvetliť, že ani ona nemá byť prečo smutná... Ty už nie si smutná? Dokážeš to takto jednoducho "vysvetliť" aj sebe ci to ocakavas len od dcery. Dcera ma pravo na smutok. Prave potlacanie emocii nas neskor zenie k psychickym problemom a tabletkam. Problemom tejto doby je, ze chceme byt odbornikmi na vsetko a na vsetko mat "odborny" nazor. Nechaj psychologicku, nech si robi svoju pracu, je to dlhy proces, dcera je na jeho zaciatku, tak to zatial nehodnot.
Ak dcera chce este smutit a ty jej vtlacis, ze sa ma naopak konecne vzchopit a ist dalej, tak ju akurat dotlacis k tomu, ze smutok potlaci, uzamkne v sebe a mozes si byt ista, ze to potom niekde nejak vybuchne. V necakanej chvili.
Trebars pri nejakej vasej hadke ti zrazu vykrici take veci, ze ich budes tazko predychavat.
Lebo ta bude povazovat za “vinnu”, ze si na nu vyvijala natlak, ze uz ma ist dalej, ked nechcela. Ze si jej vzala moznost sa z toho vyplakat a dostat jej tempom. Ze ty si muza nemala dost rada. A pod.
Pricom nemusi hovorit pravdive vycitky, iba ti cez to vykrici svoju bolest a hnev. Lebo nespravovana bolest sa meni na hnev.
A vykrici ti ju cez veci, co vie, ze ta zrania, aby ti ukazala, aka ta bolest je. Aby si ju citila i ty. A vedela, co citi ona.
Lenze potom sa budete obe citit zranene a nestastne. Mozno to skazi vas vztah.
Tak daj psychologicke este sancu. Mozno ide dobrou cestou, ked dceru najprv spozna, ziska si jej doveru, aby k nej bola otvorena, uprimna, a potom ju skusi nasmerovat, ako so smutkom pracovat.
No podla mna to spravila najlepsie ako mohla.Pocuvala ju,nechala ju vsetko vyrozpravat,vyplakat,vycistit vypustit emocie ktore mozno potlacala,ci nechcela dat zo seba von.Podla mna nic lepaie ako toto nemohla psychologicka na prvom stretnuti spravit.Ozaj neviem co si cakala?A terapia je proces,nie ze odsedi 3 stretnutia a vyriesene.A ak sa ty snazis byt za siknu,tak sa snazi aj dcera pred tebou byt statocna a praveze v sebe moze dusit vela emocii.Neexistuje jeden univerzalny sposob ako sa vyrovnat so stratou.Tento tvoj postoj je taky prostoduchy kratkozraky a panovacny ze mi je luto tvojej dcery.Kiez by mala sama dost penazi aby mohla smutit a liecit sa sposobom ktory potrebuje nie co jej ty nadirigujes.
Niet krajsieho pocitu, ako mat pri sebe cloveka, pri ktorom sa za emocie nemusime hanbit. Cloveka, ktory nas plne akceptuje a nemusi ani nic hovorit. Staci, ze tam je, potichu a my bez hanby mozeme dat von, co citime.
Ak toto nie je fejk prispevok, tak odporucam podpornh terapiu aj tebem ty si totiz vo faze popierania, sama sebe nedovolis prezit bolest a smutok, aj hnev, ale vylievas si ich na ostatnych. Dcere pomozes tak, ze v prvom rade pomozes sama sebe. V takomto stave sa jej emocionalne uplnen vzdalujes.
Aj plač a smútenie je súčasťou terapie, hoci s tým nemám skúsenosť. Čakali ste, že jej dá lieky alebo jej bude racionálne vysvetľovať, že “nemá dôvod plakať”? Podľa mňa je toto zbytočná kritika. Podstatné ale je, čo na to dcéra, či jej taký spôsob vedenia terapie je príjemný.