Asperger verzus zdravé dieťa

AS nie je chrípka, nedá sa vyležať. A nie je to choroba, ale spôsob myslenia, vnímania. Mne vadí to označovanie "diagnóza", pretože niekto určil, čo je "normálne", ale čo ak to tak vôbec nie je? Čo ak je normálne niečo úplne iné? Takže čo je ulohou AS - je naučiť sa, ako vo väčšinovej spoločnosti fungovať. Mám už skoro dospelého syna, nikto by na neho nepovedal, že je AS. Samozrejme, že občas sa ľudia čudujú, že reaguje nejako neočakávane, ale to reagujú občas aj neurotypicki ľudia. V tomto momente ho nik nenazve AS, skôr počuješ, že je nerd a pod. výrazy, väčšinou ale myslené v tom dobrom. Vlastne musím povedať, že jediný problém s jeho "diagnózou" je vlastne len výlučne v škole. V práci, medzi kamošmi a pod , je vlastne cool a veľmi uznávaný človek.

📌

ja som mala podozrenie u syna ked mal asi 2, 3roky...ale postupne sa to vytracalo, nepotrvrdilo.mam brata s AS.AS sa vie naucit fung. v spolocnosti, ale bude to vzdy taky monk v tomto svete a cloveku je po par vetach rozhovoru jasne ze nieco nie je OK

dcera v detstve aspergetovske spravanie, diagnozu nema hoci spravanie nie je uplne ako zdrave dieta, crty tam ostali

Tak ja som mala veru podozrenie na vselico, AS mi vobec nenapadol. Vyslovene podozrenie v 6tich rokoch, v 8 potvrdene. Do cca 14tich sa vsetko, vsetko zlepsovalo. A potom... Ani radsej nebudem hovorit. Puberta? Dg?
Nwchapem ako bolo myslene, ci su deti zdrave. Ano, mam zdrave dieta, chvalabohu.
@akvi suhlas, pre mna ma dcera skratka taku povahu, nie taku dg.

@akvi ahoj, posielam ti IP

ahojte, obraciam sa na vas, aj ked je to o cosi starsia diskusia, ale verim, ze sa niekto ozve. Mam dievcatko, ktore bolo az do nastupu skolky "normalne". V skolke mala velmi zlu adaptaciu, pri nastupe krik, plac, zachvaty. Potom sa to ustalilo a zostal nepokoj pri zmene aktivit. Nakolko zaostavala rec, zacali sme navstevovat logopediu a specialnu pedagogiku, mala sa nam rozrozpravala, dokonca ten rozdiel bol aj v skolke, par tyzdnov chodila v pohode, bez placu, nasla si partakov. Mysleli sme si, ze zrejme slo o oneskoreny vyvin, pripadne dysfaziu, boli sme ale odhodlani na tom pracovat. Zrazu nastal zlom a mala nam zacla odmietat oblecenie. Rano vstane a je vesela , ma dobru naladu, vidi, ze niekam ideme, chce ist s nami, ale ked jej ukazem oblecenie, tak mi ho trha z ruky, skryva, hryzie. po 15 minutach vysvetlovania trpezliveho dohovarania som naratala do troch a s laskou a velkou silou som ju obliekla, na co dostala nepredstavitelny zachvat. Toto sa deje treti den. Odmieta pyzamko, ktore doteraz nerobilo problemy, bundy, ktore mala oblecene este minuly tyzden bez problemov. Myslela som si, ze je to naozaj len tou recou, nakolko nema typicke autisticke priznaky (nema stereoptypne spravanie, zmeny miest, tras, programu znasa dobre, nema problem s ludmi, aj ked kamaratov ma malo a preferuje skor starsie deti, ked bola mala, tak napodobnovala, ukazovala prstekom, prve slova v roku, akurat ze jej slovna zasoba pribudala velmi pomaly a nespajala slova do viet, je to dobry jedak aj spac, aj ked posledne dni, hlavne po nebitom dni, spi horsie). Teraz len googlim typicke priznaky autizmu a aspergera a nikde ju tam nevidim, resp. len velmi malo, az tu vidim, ze aj ine deti mali problem s oblecenim. Neviem ako reagovat a termin ku psychologicke mame az o par tyzdnov, bojim sa, ze sa dovtedy zblaznim. Je teda mozne, ze je toto len nejake prechodne stadium a casom z toho vyrastie, alebo je toto len zaciatok? Mate niekto podobnu skusenost?