Strach o seba
Strach o seba. V prvom rade strach o seba. Zisťujem, že som asi sebecká, pretože som sa snažila to v sebe potlačiť, obviňovala iných za moje trápenie, skrz nejaké správanie a zisťujem, že to všetko vlastne ja. Možno sa mi i uľavilo, lebo už viem, že potrebujem riešiť seba a že to nesúvisí s inými. Napríklad v minulosti, keď sa chcel somnou človek rozísť, tak som to brala tragicky, nedokázala som to zniesť. Ale v skutočnosti mi ani nešlo o toho človeka, či ho stratím (nebol aj tak, taký akého by som ho chcela), ale skutočnú bolesť mi spôsobilo práve odmietnutie mňa. Mojej osoby ako takej, mojej hodnoty. Čím ďalej, tým viac sa s tým stotožňujem aj pri iných udalostiach. Spýtam sa, čo Ťa štve? A zistím, že zasa sa bojím o seba, o to čo by to znamenalo celkovo pre moju sebahodnotu. Myslíte, že je to číre sebectvo? Dá sa z toho von? Mal to niekto tak? Môže sa zo sebeckého, na seba zameraného človeka stať skutočne láskavý človek mysliaci na dobro iných? Ja vlastne ani neviem, čo je to skutočne nesebecky milovať. Ďakujem.
Ja si myslím ze je to normálne a veľa ľudí to tak ma,nesebecky milovať napr ja dokážem jedine moje deti.A čím je človek starší,tým viacej myslí na seba lebo pomôže si len on sám,len na seba sa moze spoľahnúť vo vsetkom
Ale to, že vidíš vinu aj v sebe (na rozdiel od veľa ľudí, ktorí to nedokážu) znamená, že nie si sebecká...len všetko vzťahuješ na seba, cítiš si ublížená, lebo máš nejaké traumy v sebe z detstva, alebo naučené vzorce, z ktorých sa nevieš vymaniť....v každom prípade, na prvom mieste v tvojom živote máš byť ty, potom až ostatní, ale zároveň vieš byť aj empatická k druhým, to sa nevylučuje
Ja som bol(aj som este stale ,ale ovela menej) tiez sebec. Aspon tak to vidim ked pozriem naspat 20 rokov. Bol som sebec ,asi trosku viac ako by to bolo normalne, hoc stale som sa snazil , aby nikomu neublizil. Ale na 1 mieste stale som bol ja. Podla mna kazdy ma byt sebcom do urcitej miery. Odkedy mam dceru, uz je ona na 1 mieste, ja som sa dostal na 2🤣.3 manzeka potom ostatny. Casom naberes skusenosti, spoznaj viac seba a nebude ta to trapit.
Mne je sympaticke, ze si vies nieco take priznat a teda tym, ze takto uvazujes, si myslim, ze si fajn clovek a ze si na seba prilis prisna. Neviem ti vsak poradit, ako to zmenit. Mozno nejakymi malickymi, kazdodennymi zmenami spravania, pristupu. Avsak nemyslim si, ze je uplne na skodu mat na prvom mieste seba. Nikdy som sa nezamyslela, ako to mam ja. 😃