Vzťah s dieťaťom po popôrodnej depresii
Baby aký máte vzťah s deťmi, ak ste prekonali poporodnu depresiu? Máme vytúženú dcéru, ale prvé dva mesiace boli čistá katastrofa. Dostala som poporodnu depresiu, nemohla som kojiť, dieťa malo príšerne koliky, potom prišli zdravotne problémy dcéry a skončili sme v nemocnici. Po 2 mesiacov od pôrodu som bola psychicky hotová. Chýbal nám taký ozajstný kontakt matka-dieťa, pokoj a užívanie si seba navzájom. Našťastie po 3 mesiacoch sa dalo všetko do poriadku, dcera bude mať 5 mesiacov, ale vidím na nej, že jej je uplne jedno, kto ju kŕmi, uspáva, nosí na rukách, s kým trávi čas. Vôbec nevyžaduje moju pozornosť. Keď si spomeniem, ako sesternicin 5mesačný syn nonstop na nej visel, nemohla sa vzdialiť ani do vedľajšej izby, je mi to ľúto, že som nebola plnohodnotnou mamou od prvého momentu :(((
Určite si bola plnohodnotnou mamou ,tak ako sa Ti najviac dalo. A je super,že si riešila popôrodnú depresiu,že si to nenechala len tak...
Tvoja dcérka je určite šťastné bábätko, ktoré cíti že je milované. Hlavne si nič nevyčítaj, keď ste spolu prihováraj sa jej, nos ju na rukách, hovor jej, že ju ľúbiš a si rada,že ju máš. Ona budem isto vedieť,že si jej mama .🙂
Keď začne rozprávať, tak si to este riadne užijete .
Máte celý život pred sebou...😊🙏
Mne sa pôrodom spustila najťažšia forma depresie, dosť mi pomáhali svokrovci. Doteraz ich veľmi ľúbi. Nie je na mne zavesený tiež, keďže je zvyknutý, že tu preňho neexistujem len ja. Ja to beriem pozitívne, keď sa svokrovci ponúknu, vezmú si malého na doobedie a ja môžem robiť svoje aktivity. Aj mne bolo dlho ľúto, že nemám na sebe prisaté dieťa, ale už som sa s tým zmierila. Teraz má krpec rok a 7 mesiacov, užívam si, že sme sa obaja dostali z najhoršieho a som tu pre neho keď ma potrebuje. Neboj, bude to dobré. 🙂
Ja som mala poporodnu depresiu 3x, po kazdom porode.
Najstarsia dcerka napr. ako babo neznasala, ked som ju pri kojeni hladkala, proste "daj mi mlieko a pokoj"... No... Tazko som to vtedy niesla... Neskor som pochopila, ze je to jej povahou. Teraz ma 12 r. a dotyky nema rada doteraz a nemala ani ako dieta (ze prist rano k nam do postele a potulit sa... Jej vadilo, ze nema svoj priestor). Na druhu stranu je "pritulna" inym sposobom, rada sa mi zdoveri aj so svojimi myslienkami, vnimanim sveta a tak a to si velmi vazim. Vnimam nas vztah ako doverny napriek minimu dotykov (i ked napr. ked si spolu citame, oprie sa o mna - ale musi chciet ona. To su jej hranice a ja ich respektujem).
Prostredna ma 10 rokov a tam sa mi k depresii pridali i vazne problemy s chrbticou, takze som ju nemohla ani nosit... A ona bola velmi kontaktne babatko, vyslovene potrebovala nosit, mojkat... No zial to neslo. Potulila som ju pri kojeni ci si k nej lahla na postel, na zem... Alebo ju nechavala zaspat na mne, to sme milovali obe... Ciastocne jej potrebu uzkeho kontaktu nahradila ulitka, v tej spavala do 8 mesiacov. Ona je dodnes tulivy typ, pride k nam rano do postele si citat... Takto s odstupom casu nevnimam, ze by to poznacilo nas vztah.
A treti, pri nom bola pop.dep. najhorsia, problemy s chrbticou tiez, nosenie nehrozilo... Kolkokrat som ho ani prebalit nemohla, vyslovene musel dobehnut manzel z prace ho prebalit, lebo som ho nedokazala zdvihnut... Odkedy chodi, som ho nemala na rukach, neda sa... Ale objimam ho vela a je najpritulnejsi, taky maminkin synacik, vsetko len s mamou chce robit a byt stale pri mne, aj ked je doma a ja pracujem, radsej sedi pri mne na posteli s par hrackami ako sa hrat v detskej... a do buducnosti ma velke plany: ja a on budeme mat spolu izbu a tatinko vlastnu 🤭 a nam urobi velku postel, aby sme sa tam zmestili ja, on aj jeho zena 🤣 (sen kazdej nevesty, spat v jednej posteli so svokrou 😆)
...takze neboj sa, nic nie je stratene. To obdobie, co si mala depresiu zatial tvori pol zivota Tvojej dcerky, ale ako bude rast, bude to uz len mala nepodstatna cast jej zivota.
Viem, co si prezivala a prezivas, presne tie iste myslienky a vycitky som mala aj ja. A dnes viem: aj v tych tyzdnoch a mesiacoch som bola svojim detom tou najlepsou mamou. Tou najlepsou, ako som za danych okolnosti dokazala byt.
A vztah rodic - dieta sa buduje, meni a dozrieva cely zivot... Este budes mat vela prilezitosti, aj vela padov a zraneni, ale dolezite je vzdy vstat, ked treba, ospravedlnit sa, hoc aj babatku a snazit sa byt najlepsia verzia seba samej. To je to najviac, co mozes dcerke dat. A kazdy den si vyhradit chvilku (pol hodinku - hodinku, podla moznosti), kedy sa budes naozaj nerusene venovat len jej... Inak nase deti uz v tomto veku mali radi citanie kniziek, lahla som si k nim na zem na chrbat, knizku drzala tak, aby ju aj oni videli a citala kratke pribehy (Moj macik a pod.). Vyskusaj, mozno sa vam to obom zapaci!
A pozri tento clanok, ja som to svojho casu praktizovala a bol to dost silny zazitok a vzacne chvile a verim tomu, ze nam aj to vsetkym pomohlo k uzdraveniu ran po zraneniach, ktore sme si nechtiac robili... A k nabratiu novej sily a chuti zacat veci robit lepsie.
Si dobrou mamou niektore deti sú take že idu ku komukoľvek z rodiny.Zasa ani veľka zavyslosť na mame nie je dobra taka že upäta 24 hodiny.Si dobra mama neboj bude sa to zlepšovať niektore ženy maju popôrodnu depresiu nie je to nič neobvykle.Tvoja dcérka ťa má rada aj bude len niektore deti sú také.Je to aj lepšie vieš prečo nikdy nevieš čo sa môže stať môžeš ísť na hospitálizaciu nemyslím s depresiou ale niečo sa môže príhodiť ved nikdy nevieš a aspoň zvladne byť aj pri otcovi starej mame a ked by bola na teba strašné upäta bolo by to ťažke pre nu. Si super mama neboj držim TI veľmi palce.
Puto sa neprejavuje tým, že na tebe "visi"
Si dobrá mama a robíš všetko pre ňu.Niektore deti sú také, že by išli aj s cudzím.vies aké sú to nervy mať také úzkostné dieťa, že nemôžeš ísť ani do druhej izby?ona sa zmení a väčšina detí má separacnu úzkosť neskôr.
Ale su take deti, co proste nie su viazane tak na rodica. To je bezne. Mala som take deti v skolke. A aj tie, co proste viseli len na mame. Uvidis ked bude mat take dva roky, to moze prist zrazu ze mama a nikto iny okolo. Nam to az luto bolo, lebo nas mal zrazu obdobie mama a nechcel nikoho ineho
Bola si plnohodnotnou mamou ♥️ tvoja dcera ma zrejme taku povahu. Moja sestra ma tiez take deti,ze odmalicka nelipli na mame,na ulici by aj s cudzim clovekom odisli,oni sa nebali nicoho odmalicka. Ktokolvek ich mohol na rukach odniest,ziadne mama,mama. Nie je to tebou,tym sa netrap.
Si úžasná maminka, to nie je tým, že by si niečo pokazila. Je to povahou dieťatka a tým, že bol v kontakte aj s inými ľuďmi, tak je naučený. Ešte príde separacna úzkosť, a bude vedieť za kým bežať, neboj 😊😊
Užívaj si prítomnosť s ňou naplno. Nehodnoť jej visenie alebo nevisenie na tebe nijako. Teraz si vytváraj puto hoci so sklzom. Do troch rokov je to veľmi dôležité a tvárne. Nasledky prvých mesiacov možno skoro úplne eliminuješ. A ako písali, jej vzťah k tebe sa nemeria podľa toho aká je závislá.
Moj maly bol v tomto veku tiez taky. Ako novorodenec mi prislo, ze mu je uplne sumafuk, pri kom je. Postupne sa na mna navazoval, ale maminkar sa z neho stal ovela neskor, naplno sa to roztocilo urcite az po roku. To vobec nemusi byt tebou.
Tiež som mala depku 2 mesiace
Nonstop sama, revala. Ale dieťa dojčila toto som chcela jedine.
Bolo co bolo, kašli nato. Pri druhom bomba. Všetko OK žiadne kolíky nálada super
Ja si nemyslím, že si nebola plnohodnotnou mamou. Moja dcéra bude mať 8 mesiacov o chvíľku a od narodenia (je predčasniatko) bola s mojou babkou, s otcom väčsinu času keďže som po pôrode chytila asi všetky choroby a dnes jej je šumák kto ju nakrmí, kto s ňou bude😀 občas sa stane, že vyjdem z izby a plače za mnou, ale fakt málokedy. Na každého sa usmieva, proste jej je neskutočne jedno kto sa o ňu bude starať, momentálne má svoju hovoriacu bábiku radšej ako mňa alebo muža😀 buď rada, že je malá aká je, sú ženy, ktoré ani na wc nemôžu ísť kvôli bábu...
Ja som na tom bola nedobre 9-10 mesiacov. Nekojila som. Dcérka takisto vždy bola samostatná, nezávislá, absolútne na mne nevisela. Teraz má 5 stále je skôr divozienka než mojkac 🙂 na porovnanie, mám teraz 2 ročného syna, od narodenia na mne prilepený, doslova takmer nonstop, kojeny, noseny, môj prívesok, psychicky som bola od začiatku ok, ešte ja pôrod bol krásny, proste všetko ako podľa nejakého plánu. A vieš čo? Oveľa bližší vzťah som mala s dcérou v tomto veku, než s ním. Hoci ich milujem oboch, stále mi je bližšia. Netuším prečo, podľa logiky by to malo byť naopak, ale nie je 🙂 takže si naozaj nemyslím, že by váš vzájomný vzťah bol v ohrození.
