Ten pocit, že som zlá matka

Sprav si cez víkend čas pre seba
Nejdú mu zuby?ak by bol hladný niečo zje nie?nemá intolerancie?
Chod si zabehať, von s kamarátkou deti sa nebijú:(už si tu písala pred pár dňami, že?

@pribinak to nie je riesenie. Muž má na neho trpezlivosť lebo je s ním malo. Po dovolenke sa tešil do prace, mal dosť...závidím chlapom všeobecne. Maju deti a nestojí ich to veľa úsilia, skôr zábavy...malý je zlatý...ale ma rok a už s nami zameta ako sa mu zapáči...

@luccija nie prave že nie. Prave, že keď idú tie zuby, vždy o tom viem a šokujúco tie dni sú ľahšie...aspoň korku chleba mi zje v dni keď mu idú zúbky. On takto katastrofálne papa od narodenia. Aj s mlieckom sme sa trápili...a následne s jedlom. Som z toho vyčerpaná...ani domáce, ani kupovaní, ani zeleninku, ani ovocie...ani pečivo...nic mu nie je po vôli. Myslím si, že intolerancie nemá. Potom, čo niečo spapa je vždy spokojny. Len do neho niečo dostat je boj....

Ja som sem nepísala ešte. Takýto deň ako dnes príde na nas raz za dva týždne. Ja by som potrebovala celý víkend sama byt niekde. Celý deň ma malý vyžaduje a večer vytiahnem mobil a muž mi hneď vytkne, že sa mu nevenujem. Stále chce niekto moju pozornosť. Takto ma jedného krásneho dňa proste picne...

Skus psychologa, ak pre nic ine vyrozpravas sa a mozno ti pomoze utriedit si myslienky.
Porozpravaj sa aj s muzom, co ti chyba, ako sa citis a co by si mozno potrebovala.
Nasa obcas zjedla par sust a stacilo jej, ked zacinala jest sama to som viac jedla upratala zo stolicky ako realne mala zjedla.
Ja som na materskej zacala neznasat varenie, obcas som neodhadla a na 3. den to uz nikto nechcel jest, obcas ked mala mala svoj den sa mi jedlo nepodarilo, potom prislo obdobie ze co zjedla vzdy prestala jedavat, zaspavania boli tiez boje. Ja som na malu sama lebo muz v robote alebo robi na dome, takze co sa tyka krasnej materskej vedela by som rozpravat.
Ak chces tak mi napis a mozes sa vyrozpravat.

Ak je momentalne frustrujuce (ne)jedenie, nebola by cesta odhalit to, co mu chuti a v najhorsom pripade mu to ponuknut aby sa aj trocha najedol a bol pokojnejsi?

Poradila by som ti, vyhradit si nejaky cas pre seba, kedy maly bude s muzom a ty prec z domu/bytu pri nejakej aktivite, kde sa mozog zamestna niecim inym.

Že sa nevenujes mužovi či synovi?Tak materstvo je drina...prečo si myslíš, že malý s Vami zametá?zdá sa mi maličký na spekulovanie.Urcite je niečo čo mu chutí polievky, ovocie, cestoviny....nespí Ti lepšie v kočíku vonku?Musíš sa ventilovať

malý ešte "nezametá", to začínajú až v cca 3-4r kedy si uvedomujú, že robia zle a aj tak to urobia, už vedia vyhodnotiť dôsledok svojich činov.... tieto maličké trdielka ešte nevedia a rýchlo zabúdajú 🙂
teš sa, že muž sa malému venuje a malý s ním chce byť lebo plný kôň ja sťažností ako muž dôjde z roboty a nevenuje sa, prípadne dieťa s ním nechce byť 😒 ty choď preč, vypadni na nákupy, na kávu, cvičiť, na prechádzku alebo si pospať do auta 😀 to je fuk. choď

Netráp sa, aj môj synček je tiež náročný, má 16 mesiacov. Kŕmime sa hodinu a skúšam kľudne aj tri chody a nakoniec nezje nič a odmieta tuhú stravu, uspávame sa hodinu a koľkokrát je hore v noci každú chvíľku a chce sa mojkať- takže nespím. Plus celý deň je na mne zavesený a len čo sa otočím narieka, ani na wc neviem ísť bez neho. Chytá záchvaty hnevu, hádže sa mi od nervov o zem vždy keď nie je po jeho. Má energie na rozdávanie, nonstop je v pohybe, behá, skáče, všade sa štverá a nevydrží 5 minút na jenom mieste, je pohybovo skutočne veľmi zdatný a to je často vyčerpávajúce pre mňa. Naozaj je to náročné dieťa na pozornosť, ale je úžasný a náš a ja som šťastná, že je zdravý. Nemám absolútne žiadny čas na seba len s tým rozdielom, že mne manžel moc nepomáha - takmer vôbec. Tvoje pocity sú normálne- aj ja mám dni kedy som fakt vyčerpaná a mám absolútny deficit spánku, niekedy som nervózna, všetko ma rozčuľuje. To je normálne. Veď aj keď sme mamy, tak nie sme dokonalé, sme tiež len ľudia, unavené a máme rôzne zdravotné a osobné problémy a to ovplyvňuje potom aj schopnosť tolerancie a trpezlivosti voči okoliu aj voči dieťaťu. Neboj sa, ono to celé prejde, to sú len také blbé obdobia a prejdú. Musíš to len vydržať a nejako prekonať, nájsť si svoj ventil. Ja keď mám tie dni, že ma naserie aj mucha na stene, tak tie "stavy" doslova predychávam (zavriem oči - pomalý nádych, výdych a snažím sa sústrediť na to aký je ten môj malý zlatý, nevinný človiečik a ja tu musím byť pre neho a byť trpezlivá, dookola si to opakujem a potom nevybuchnem a nekričím) Je to taká sugescia kedy sa v podvedomí presviedčam, že to ja mám problém a musím ho spracovať, že on za to nemôže, on je proste dieťa, čo nemá ešte rozum. Pomáha to, inokedy sa zase vybehnem ukľudniť do záhrady so psom. Ja chcem byť dobrá na svoje dieťa, pretože na mňa mama dobrá nebola. Malo to svoj dôvod, moja sestra bola od narodenia ťažko postihnutá a mama z nej bývala úplne zúfalá a vybíjala si často svoju frustráciu a smútok na mne, kričala na mňa bez príčiny, urážala ma, zhadzovala, bila ma. Napriek tomu to bola dobrá a obetavá mama a dobrý človek, len toho na ňu bolo právom moc, viac než bola schopná uniesť a nezvládala svoje emócie. Vidíš mala som ťažké detstvo a nič svojej mame nevyčítam, chápem ju a mám ju rada. Dieťa bude mať vždy rado svoju mamu. Aj ty si dobrá mama, len sa musíš mať rada, myslieť trošku aj na seba a občas si odpočinúť. Nepripúšťaj si to. Keď ti bude ťažko, tak si predstav, že sú náročnejšie deti-vážne choré, odkázané na starostlivosť do konca svojho života a ty máš všetko šťastie sveta lebo tvoje dieťatko je zdravé a ty tiež a ono zo všetkého časom vyrastie. Venuj sa viac sebe, keď je s malinkým tvoj muž, tak to využi a oddychuj, aj psychický odpočinok je dôležitý. Ale nemaj výčitky za svoje pocity, sú normálne a má ich každá žena čo má doma malé deti...

Opis vase ranajky. Kde sedi o a kde ty, co mu konkretne das, krmis ho alebo on sam. Co pri tom robite, hrate sa pomedzi to? O com rozpravate? Co robis, co povies a akym tonom ked mu ponuknes lyzicu prikmu a on nechce?
Pytam sa, lebo je mozne ze si mu ty vypestovala tuto nechut k jedeniu svojim stresom.
Tiez som nervacila v prvych mesiacoch, ale teraz viem ze to bolo uplne na nic.
Kolko hodin denne je so synom tvoj muz a co s nim robi a co vtedy robis ty? Zda sa ze je toho na teba prilis a nemas cas samu na seba.
A to uspavanie... no neviem. 45 minut je tak na hrane unosnosti. Kolko spankov mate? a to lezis/spis vzdy s nim ked pises ze je pri kazdom pohybe hore? Uspava aj muz niekedy? Tiez mu to trva tak dlho?

Ta poznamka ze s vami zameta tam na mna vyskocila.
A ako s tebou zameta? Tak ze odmieta jest ked mu ty nukas jedlo, alebo odmieta zaspat ked sa ho ty snazis uspat?

Tazko sudit z toho mala co si napisala, ale tak male deti urcite nezametaju s rodicmi. Nie je to tak ze mas v sebe obrovsky strach a pochybnosti o tom ze dokazes vychovat dieta. Tento strach ta nuti nastolit konrolu nad jeho spravanim vzdy a vsade aby ti to dalo pocit ze vies co robis. Odhadujem ze si mala prisnych rodicov. Ak ano, mas len naucene blbe vzorce spravania a to sa da zmenit. Pozri si internetovy kurz Nevychova.

Hm, riesila by som detsku lekarku a gastroenterologa. Moze to byt laktoza, lepok, atd, co mu nerobi dobre.....

Máš náročné dieťa. Nie si zlá matka. Robíš to, na čo máš kapacity. Je to možno trochu vytriezvenie zo seba samej, ale to je len dobre. Každý to v živote nejako zažije, že stratí ilúzie o sebe. A potom je potrebné prijať a mať rád seba samého aj s nedokonalosťami.
Riešila by som na tvojom mieste jasle.
Kamoška rovnako, náročné dieťa, problémy s jedením, atď. Detský lekár im na to odporúčal, nech skúsia jasle. Aj ona sa upokojila, dieťa sa zlepšilo. A nebola horšia matka, keď nebola do 3.rokov doma.

Ja som mala dlho tieto iste pocity, zmizli az ked som vymenila partnera. Dcera bola narocne, vecne uplakane a ustrachane dieta vyzadujuce si pozornost fakt, ze skoro 24 hodin denne. Ja som tusila, ze nieco nie je v poriadku, ze je ina ako ostatne deti. Mala som podozrenie na Aspergerov syndrom, no muz to absolutne nepripustal, posielal ma na psychiatriu. Potajomky som s nou bola na vysetreni, no v case, ked mi este na 100 % nevedeli potvrdit, ci to tak je. Ked sa to ex dozvedel, urobil riadny cirkus. Drama pokracovala, ja som padala na nos, hovorila som si, ze chyba je vo mne, ze som neschopna. Po 6 rokoch, ked som uz bola na dne, som sa s nim rozisla. Novy partner, ked prvykrat dceru videl, povedal, ze nie je v poriadku, zacali sme to riesit, AS sa potvrdil a mne sa svojim sposobom ulavilo. Postupne sme sa naucili s dcerou pracovat. A uz som dobra matka, viem to.🙂

Ahoj, presne akoby si pisala o mojom synovi. Od malicka problem s jedlom, najskor s mliekom (pil dlhe tyzdne len v polospanku, pri plnom vedomi odmietal), potom odmietal prikrmy a normalne jedlo. Do toho bol placlivy, nervozny, malokedy spokojny, stale nalepeny na mne. Ak sme prisli niekam na navstevu, alebo niekto prisiel k nam, prva polhodina bola rev. Toto trvalo tak do toho roku a pol. Síce vzdy nieco, aspon malo, som do neho dostala, ale to krmenie bolo pred TV s rozpravkou, s knizkami na stole, pripadne na rukach a pozerali sme z okna a tak som mu davala do ust, hocijako...Potom neskor sme uz ako tak zacali v tomto smere fungovat normalne. Uz dokazal jest normalne za stolom, bez nejakych podnetov. No tazke obdobie, uplne chapem, ako sa citis.
Myslela som si, ze niekde som asi spravila chybu, ze nepostupujem spravne...
Teraz mam dvojrocnu dceru, a to je ale ze uuuuplny opak. Od zaciatku papala velmi pekne, prikrmy na jednotku, od roka normalnu stravu bez problemov, ziadne krmenie pred telkou, ziadne vymyslanie a zabavanie, len aby zjedla o lyzicku viac (okrem obdobia, ked isli zuby).
No neporadim velmi, len to vydrzat, su take deti. Ono sa to raz zlepsi. Drzim palce🍀

Takýto stav som občas mávala aj ja. Neboj príde čas keď sa to otočí ze bude chcieť viac teba ako manžela. Ú nás sa to už otočilo nedávno.... Nezavid teraz že chcem muža určite syn Vás ľúbi oboch rovnako. Možno ak máš možnosť tak popros rodinu nech ti pomôžu aspoň na pár dní alebo zober syna a seba a zmeňte na par dni prostredie, chod k svojej mame ona ti pomôže zo synom a oddýchneš si a na berieš trocha sily. Keď som v takomto stave ako ty vždy to takto urobím na víkend a potom sa domov vraciam ako novy a vymenený človek

Skus poziadat o pomoc bud svojich rodicov, alebo svokrovcov, trebars sestru alebo kamaratku, alebo si najdi studentku na strazenie, mne z toho vyplyva ze potrebujes cas pre seba, aspon hodinu dve parkrat fo tyzdna, chyba ti odstup a vydychnut si z denneho stereotypu plus nepretrzitej starostlivosti, prvy rok materstva som mala podobne pocity ako ty, hromadil sa vo mne hnev z vycerpania, z toho ze som vela casu travila vylucne s dietatom (covid, malo priateliek na materskej) a ze prikrmy, prve kroky atd nesli podla mojich predstav, akonahle som mala viac casu pre seba mala som viac energie, dokazala som mavnut rukou nad banalitami a prestala som sa vnutorne zozierat ci som dobra matka, ked malo dieta 2 roky musela som sa vratit do prace a dieta nastupilo do skolky, a ja sa konecne citim sama sebou, nie len matkou, upratovackou, kucharkou, uspavackou a animatorkou….

@nickpick musim Ti napisat vdaka, som rada, ze nie som jedina, kto to vnimal rovnako a to, ze nie som uz iba kucharka, upratovacka, animatorka, uspavacka, ale ze s nastupom do prace som to zas tak trochu ja, lebo v praci som sama za seba, hoci vsetci vedia, ze mam dieta a poznaju ho, ale vnimaju hlavne mna a moju pracu.

@dominikak4 po tvojom príspevku som si poriadne poplakala. Ako dobre by padlo mať kamošku, ktorá to chápe a takto podporí pri pohári vínka...
Ja sa snažím byť dobrá maká, chodím s malým veľa von, bývame pri dome...mňa nerozhadzu také veci že mi nahadze kopec piesku do vlasov. To mi napríklad nevadí. Ale keď príde čas uspavania a kŕmenia, mne sa chce plakať. A ja sa nemám oproti iným mamám co sťažovať
..každý to hovorí, lebo sak moje dieťa v noci spí.. áno v noci sa zobudí max 2 x. Väčšinou len raz... ale cez deň ho hodinu uspavam a spí 45 minút... tak so sebou pri usoavani hádže, že mám čo robiť, aby som ho udržala na rukách. Štípe ma, hryzie. A pri jedle? Každým sústom jedla ma opluje...akože to mi nepríde normálne. Ja neviem. Nenastavuju sa predsa nejaké hranice aj takýmto detičkami bez rozumu? To mam pri ňom ako sedieť a nechať sa opluvat jedlom? Chápeš.... ale dúfam, že máš pravdu a ze je to len obdobie maximálneho vyčerpania. Takého psychickeho. S mužom si akosi prestávam rozumieť. Pomocí sa nám od nikoho nedostáva s malým...tak mam dosť a moje psychické sily nestačia.
A teda mrzí ma, aké si mala detstvo. U nás to tiež nebolo ružové. Naši nežijú spolu a tie roky, kým sa rozhodli ísť od seba, to bolo hotové utrpenie. Nechcem, aby môj syn vyrastal v chorom, vystresovanom a nonstop hnevom podpisanym prostredim...

@luccija tak aj muž mi vyčíta, že sa mu nevenujem.ebk večer sadneme k telke a ja som na mobile. Staviame dom, hľadám inšpirácie, objednávam nábytok, sem tam nejaký materiál. Muž je ruky a ja rozum. Ale aj tie inšpirácie a co sa bude ako robiť treba niekedy hľadať. Chceme ísť na dovolenku, ale tiež je všetko na mne. Muž má rád poznávacie dovolenky, ale na 10 dni poznávacka autom, aj to zaberie čas naplánovať. Tak potom som s nim do 22:30 a potom som do 2 rana hore a dohanam na nete zameskane. Takže áno, aj Muž mi vyčíta.
Neviem, malý si myslím, že zameta, lebo keď mi do 17 do večera nič nezje, tak mu dám aspoň tender...a ten zje celý ako nič. Niekedy mám pocit, že čaká len nato....

@luccija a ešte v kočíku zaspí po pol hodine brutálneho revu...a to keď sme von medzi ľuďmi, to ma tak unaví, že už ani nemám chuť byť von... no a k jedlu... tak zažila si už dieťa, ktoré odmieta tie ovocné kapsicky? Lebo ja nie, až na to svoje. Ja mu aj narežem, aj ho skúšam kŕmiť, aj jemu samému...rôzne ovocie, zeleninku. Varené, kupované, to co jeme my. Všetko by som mu dala, ale všetko mi vypluje...

@autorka nie si nahodou okolie DS?

Bože, hovoríš mi z duše.. A úplne zbožňujem, keď začne vyvádzať pri kočíkovaní, kričí, plače, ľudia pozerajú... Nech spravím čokoľvek, mám pocit, že budem pre nich zlá matka. Ostanem ticho - čo ho neupokojím. Hovorím milo - čo ho rozmaznávam. Kričím - som hysterka. Niekedy sa už hanbím vyjsť na ulicu, susedia ma ani nezdravia, len na mňa zazerajú. Veľmi ma to ponižuje. Tie stavy, že sa snažím, starám, a malý je aj tak nespokojný a chce ocka, to už som si zvykla, tiež však rozmýšľam, či zo mňa nebude mať traumu. Práve dnes som mužovi plakala, že by som mohla umrieť a našiel by si lepšiu ženu, ktorá by to zvládala. Absolútne to nechapem, vkuse sa okolo malého točím, niekedy ani na WC nemôžem, lebo hneď reve, variť sa pri ňom nedá, jest poriadne tiež nie... Každá hra ho baví pár minút a zase je nespokojný. Ľúbim ho, ale niekedy žiarlim na bezdetné, aký majú pokoj. A fakt, ale neskutočne fakt ma vytáča, keď si niekto materstvo idealizuje... Niekedy už fakt nemám nervy na bývalé kamarátky, mám pocit, že absolútne netušia, čo je to únava, stres.... To Bezdetná žena nepochopí, hoci si možno myslí, že áno. Tiež som sa len chcela vypísať a poďakovať Ti za úprimnosť, som tak sebecky rada, že nie som jediná s takými pocitmi.