Strach o budúcnost v materstve

Dobrý deň,

Chcem sa podelit o moju skusenost a pribeh s vami a mozno mi vas nazor na to otvorí iny pohlad na vec. Mám uzasneho manzela,s ktorym sme uz 11 rokov, z toho 2 roky. Mám 28. Milujem ho nadovšetko,moja spriaznená duša,je to úplný dobrák od srdca a všetko je Ok v tomto smere. Minulý rok sme sa stali rodičmi nášmu krásnemu synčekovi. Teraz má 15 mesiacov. Od prvého okamihu to bola tak obrovská láska, že sa to nedá ani opísať. Veď viete. Lietala som v nebi, úplne najkrajší a najnaplnenejsi pocit na svete. Starostlivosť mi šla odruky, vôbec som sa nebála ničoho s týmto,zladili sme sa, niečo úžasné. V noci, keď sme sa budili na papkanie, som bola šťastná, že ho uvidím konečne 🥰 no keď mal 8,5 mesiaca sa stala jedna vec. Moje vnútro sa ma spýtalo otázku: môžeš ho tak bozkávať aj keď bude starší? Keď vyrastie? Bude chcieť,aby som ho toľko stiskala,objimala aj keď bude mať napr.10 rokov? Budem ho navždy tak veľmi milovať? To naozaj môžem žiť tak nádherne vo vnútri celý život? Aj keď bude mať 30 rokov, stále ho budem tam veľmi milovať ako to cítim teraz ked je bábätko?

A to vo mne odštartovalo vlnu úzkosti, ktorej sa od februára neviem zbaviť. Mám dni, keď si poviem a cítim opäť všetko bez strachu a úzkosti a potom dni, ked ma naplni tolko strachu z budúcnosti,ze neviem citit tú obrovskú lásku,lebo ju zatieňuje strach 😣 a to je pre mna neopisatelne ťažke,nesmierne mi chyba ten pocit a neviem uz,co dalej. 2 mesiace mam svoju koučku, ktorá ma vedie cez túto nevedomu časť vo mne,cez moje ego,aby som sa znovu dostala na svetlo vedomia a uzivala si život. Myslim,ze za tieto 2 mesiace,t.j. od júna,to je pokrok u mňa vo viacerých smeroch,ale stále ma zožieraju tie myšlienky. Keď som sa citila dobre,tak na budúcnosť som sa vždy len tešila, vôbec som si nemusela predstavovať synceka,ked bude starší atd. v nejakých situáciách. Vtedy som žila každý deň svoj sen a ani ma nenapadlo myslieť, žeby sa to zmenilo. K tomu sa chcem vrátiť späť, robím teraz všetko preto, viem že to chce čas,len to je taaak pre mňa bolestivé,ked vidím ze idú dni za sebou a ja som si ich tak nevedela užiť ako predtým 😥

Pôvod tohto celého máme v podstate nájdený,ale ešte mi to akoby nestačí a asi musim počkať,aby sa to vo mne ustalilo.
Tu je: keď som bola malá,neviem presne,dajme tomu 10 rokov, zdôverila som sa mojej mamke s jednou vecou. V tom čase ocko s nami nebýval,mal iný vzťah,ale neboli rozvedení ešte. Takže som ako jedinej osobe, ktorú milujem a ako dieťa som ju mala poblizku,som sa jej zdôverila,ze s mojim bratrancom sa hrame na dospelákov. Čiže ako deti, ľahli sme si na seba bez oblečenia,kukali jeden na druhého,chytali,atd. Úplne objavovanie detskej sexuality,nic iné. A reakcia mojej mamky bola uplne hrozna,az desiva.Trieskanie do steny s placom a s otazkou precoooo. Uplne sa na to pozrela z toho,ze sme dospelí, pri tom stačilo povedať, že tak sa detičky v takom veku hrajú niekedy,ale už to viac nemusíte skúšať dobre?.. stačilo lásku a vysvetliť..a nie také divadlo. Chápem,ze konala na zaklade jej skúsenosti alebo minulosti, zo svojej nevedomej casti a pritom si neuvedomila,co mi tymto spôsobila. Neobvinujem ju,ved konala ako vedela,len škoda ze nie s trochou viac lasky. Zila som v bubline cely ten cas,ze som spravila nieco hrozne,oplzle,hnusne,zle,perverzne a ze taka som. Pritom teraz,ked sa o tom bavim s kamoskami a s manzelom,tak bezne,ze aj oni sa hrali na doktorov,dospelych atd. Len tym,ze som poznala reakciu len mojej mamky a po nej som sa uz nikomu s tym nezdoverila, keďže som si myslela,ze som spravila nieco hrozné. Potom som na to prirodzene zabudla ako dieťa,ale nie úplne. Mamka mi potom narozpravala akí sú chlapi zlí,ako sa správajú atd. V 17 tich som stretla mojho manzela,uzasneho chlapca,do ktoreho som sa rýchlo zaľúbila. Bol to moj prvý chlapec a ja jeho ♥️ po nejakom roku sa mi objavila moja prvá ,, depresia'' uzkost a jasné,ze to pramenilo z detstva. Uzkosti z toho,ze on je uzasny a ja mu ,,asi'' klamem,ze som jeho prvá a som hnusna. Mamka mi vykreslila situáciu,ze robím dospelé veci a ze som už dospelá.Pritom som bola dieťa,ktore potrebovalo veeela lasky od rodicov a pozornosti. Samozrejme je to aj v tom,ze ocko nebol prítomný velmi pri vychove, ale ked bol tak on bol veselý,uvolneny, ale aj nedochvilny...

Viem,ze to bolo pre mna veľa bolesti,ale teraz mam vsetko po čom túžim a neviem sa tesit 😐 a hlavne ma mrzí,ze syncek urcite citi zo mna uzkost a nechcem,aby to malo dopad na neho,tak to riesim aby sme boli zase šťastní. Otcovi som aj pisala o mojich pocitoch v detstve a pochopil ma a velmi pekne a dojemne ma poziadal aby som mu odpustila,ze chce byt este dobrý otec.

Myslim ze strach vznikol z toho,ze mam chlapceka a podvedome som sa bála,ze mu nejak v budúcnosti ublížim a ze aj ked je dieťa, ochvilku bude dospelý a ja nepotrebna. Dovtedy myslim do toho februara som ani nepomyslela na to ze mame chlapceka ako na pohlavie,je to proste moj syncek, nikoho ineho by som si nepriala. Samozrejme,uz nejake veci ma netrapia, keďže sme s koučkou prisli na tu vec s bratrancom a prepojenie na synceka. Akurat to ma trápi,ze sa bojim ze rychlo vyrastie a ja ho nejakym sposobom stratim,stratim tu blizkost s nim alebo ze nebudem pre nho podstatna atd. Aj ked si poviem pozitívne,ze som jeho mamka,jeho svet a aj vzdy budem a viem,ze nebudem konat v egu,ze som iná ako moji rodičia, konam trpezlivo a láskyplne,inak ani neviem,no neviem sa este dostatočne odosobnit od toho.

Zit v prítomnosti je vychodisko,ucim sa to kazdy den, precitujem vnútorné telo,meditujem,cvicim tak snad len vydrzat, trpezlivo a sucitne k sebe,aby som bola sebaVedoma ♥️ tak si len vravim kazdy den ze Ja som,ja som láska, nemôžem za svoje pocity, som úžasná, čistá krásna ľudská bytosť a úžasná mama.

Takisto syncek je splnený sen, krásny,milujem ho z celého srdca a chcem naozaj veľmi chcem sa tomu odovzdať,tej láske, ktorú som našla v tejto našej malej rodinke. Len ešte ma brzdí bolesť z minulosti,
Nejak sa stále bojím ze ked bude starší ma nebude ľúbiť 😣 asi to je strach z toho ze ma oco opustil pre inu zenu a ja som sa bála ako dieťa ze ma nema rad. Su dni,ked mi je fajn a hovorim si ze to naozaj tak mozem krasne zit a milovat cely život? Pritom som tak zila,kym neprisiel februar...😥

K psychlogicke som uz raz chodila este davnejsie ked som bola slobodná a teraz sa chystám tiež.

ktorá sa postupne musí rozplynut.