Som na dne z detí
Ahojte. Mám pár mesačné dieťa a 4rocneho syna. Ľúbim ich, ale som brutálne vyčerpaná. Zo stereotypu, zodpovednosti za nich, cítim sa ako v klietke, z ktorej sa nedá ujsť. To že mi muž pomáha a občas sa stretnem s kamarátmi, nestačí. Ja som proste K. O. Začala som kričať po deťoch, štekať po synovi. Dostávam sa až do amoku, keď mi pri kojení búcha mladšiu dcéru po nohe alebo keď sa mi začne hrabať vo veciach... Dnes som ho zdrapila za ruku, povedala mu, nech vypadne z izby. V tej sekunde ma to mrzelo a pripadala som si strašne. Až ma hlava začala bolieť. Proste ja sa snažím byť dobrá matka, so synom sme si kadečo pre skákali, som na neho veľmi naviazaná. Ale začala som byť zlá, proste ja už chcem, aby išiel do skolky (aktuálne to nie je možné), lebo sa zbláznim. Sú tieto pocity bežné aj u iných žien? Ja sa cítim velmi zle, keď mi rupnú nervy. Ráno sa mi ani vstať nechce, keď si predstavím, že zase mám byť s nimi. Som hotová proste a aj sa hanbím o tom hovoriť.
Ja som to zažila. Po roku strávenom s novorodencom a 3-ročným dieťaťom som mužovi povedala, že radšej budeme suché rožky jesť, ale tú súkromnú škôlku musíme nejak zaplatiť. (Čiže to už mala staršia dcéra 4 r. a mladšia 1, keď staršia naozaj nastúpila do súkromnej škôlky). Ten rok, čo bolo obce doma, som mala doslova nervy v kýbli. Po večeroch som plakala od vyčerpania a sama nad sebou, ako som sa hnusne správala k staršej. Skúste premyslieť buď súkromnú škôlku, alebo trebárs opatrovateľku aspoň na jeden deň v týždni, alebo babku, hocičo...🤷. Za mňa - ten jeden rok bol najhorší v mojom živote.
Úplne by som to chápala, keby si nemala pomoc a nemohla vypnúť napríklad s kamoškami. Ale ako to opisuješ, máš podporu aj oddych. Takže to celkom nechápem. Súhlasím so @syslik81
Ahoj zazila som, sj som stekala na druhe dieta. Je to hormonami, dve deti, ktore maju uplne rozne potreby. Tiez som nechcela rano vstat a bolo mi do placu, ze s nimi musim byt. Ono to prejde, cim budu vacsi. Aj tvoje amoky. Proste si teraz vycerpana, 4rocny sa samozrejme este sam nezahra. Potrebovala by si vypadnut, nie na 2hodiny ale aspon na tyzden, vyspat sa, v klude sa najest atd. To vsetko pride.
Ja uz mam aktualne skoro 4rocaka a 6rocneho, uz treti tyzden chori a je to uplna pohoda, som rada, ze su dona, ze nechodia do skolky a ze s nimi mozem byt.
@mikadooo presne toto, sú to najťažšie týždne, čo teraz prežívam. Som hotová a až alergická na deti, ktoré ale nesmierne ľúbim. Dni mi idú tak pomaly a ja cítim ako zo mňa odchádza iskra. Je to sila
Riešila by som to, lebo nechcem zanechávať rany n detských dusickach. Ak ti pomôže dať staršie do škôlky,daj, ak nie, nájdi opatrovateľku alebo pani,čo a nimi pôjde aspoň von na chvíľu . J som tiež mal kadejaké.stavy, a hanbím sa za seba ako som sa správala k deťom, ako som dakedy vybuchla. Najmä v noci ,unavená,frustrovaná som na jedného z nich nakricala keď nechcel spať, a pritom som potom zistila že potreboval kakať. Ale už som na Tom ok, celkovo som si upratala život a priority a ak na mňa príde stav nervov, rieism.to inak,mimo deti . Oni za to nemôžu.
@evica17 tak ked mu mama 3krat normalne povie a 4ty krat zhukne tak je to len pre jeho dobro 😉 a medzi nami dvomi, ja doma nehucim odkedy sa vyspim, najem, sama vycikam a vykakam. To su tie zakladne potreby, co su ti pri dvoch malych ratolestiach odopierane do urciteho veku. Urcite by som sa o 4rocneho nebala. Ona je super mama, len potrebuju prekonat urcite obdobie.
Máš to, čo mnohé nemajú. Pomoc od muža, možnosť vypadnúť z domu, takže podľa mňa nieje problém v tom, že nemáš oddych od povinností, ale problém je v to , že tebe to už lezie ten stereotyp na nervy, stále sa tvoj deň točí okolo toho istého a teba to už ubíja a začínaš sa vybíjať na dietati, stačí ti malo a vzbĺkneš. Ťažko sa doma hľadá voľný čas na svoje aktivity, deti stále zavesené na tebe.
Ja ťa chápem..ja síce nemám možnosť odreagovať sa s kamoškami, ale manžel mi s deťmi pomáha a tiež mám občas "stavy".. byť dlhšie na materskej je proste zaberák..určite by som hneď neletela ku psychológovi, to by sa tam stretla každá druhá matka😅ale to je len môj skromný názor..uvar si medovkový čaj a užívaj magnézium a pokús sa v rámci možností dobre vyspať 🍀
Velmi ti rozumiem, ale moze to byt aj horsie... Muz mi nejako extra s detmi nepomoze a vonku s kamoskou som bola naposledy.... Ani neviem kedy... Asi pred prvym tehu.. mam 3r. skolkarku a 8 mesacnu... Ale nevkladaj do tej skolky tolko nadeje... Moja sice v skolke je, ale vlastne je vacsinou doma chora ( za 3 mesiace bola v skolke len 21 dni, najdlhsie tam vydrzala 7 dni)... A snou som chora vacsinou i ja a mladsia dcera... Cize miesto dvoch zdravych deti mam doma dve chore a aj ja som lazar a ver tomu, ze takto je to este horsie... Tiez vela kricim a tiez si to velmi vycitam, no ja som tiez len clovek... Neporadim ti nic... Musime to len nejako prezit.. poziadaj o pomoc ak mas koho....
"občas sa stretnem s kamarátmi" - len pre upresnenie, na takomto stretnutí mám v jednej ruke kočík, v druhej držím za ruku syna, čiže to nie je kávičkovanie
Mno ako pisali. Snazit sa na maximum urobit dobre sebe! Mat cas pre seba kazdy tyzden. Niekoho,kto vie zobrat deti niekde. Cas len s muzom. Mat nejaky konicek ci dva na odreagovanie. Mne velmi pomaha planovanie. Vcitenie sa do deti. Dopriat si cas na odpoved i reakciu. Dobry spanok. Dobre jedlo. Cvicenie ci pohyb. Proste byt co naj fit mentalne aj psychicky... Raz za cas je normalne,ze sa hnevame,vybuchneme,ved hnev je bezna emocia...len to spracovanie a pocit vinny potom,nie? xD Kamoska na telefone? A pustat veci. Aj ja si prudko uvedomujem,ze tie deti su ine ako ja a nebudu robit vsetko ako ja a mozno to,co robia ani nie je az take zle.. I ked sa o ne bojim alebo sama chcem inac alebo to trva dlhsie... Fajn si je to aspon nasledne vykomunikovat,co ta nahnevalo a preco.. A aj cas osamote len so 4r raz za tyzden a robit co sa paci jemu velmi pomoze. Uz len vsetko aplikovat. xD
Ja mam tiez teraz zle obdobie. Jesen a zimu prezivam tazko sama so sebou a nieto este detmi. :D (Si predstav 3 deti a tehotenstvo k tomu. Mozno ti bude hned lepsie. :D)
Ano toto co popisujes je uz uplne cez...skontrolovat stitnu zlazu, nadupat sa magnezkom, dohliadnut si na plnohodnotnu stravu!! Teda neladovat sa cukrom a kavou a nejako prezit den - ale 5x denne jedlo s nizsim obsahom cukru, teda skroby ano, rychle cukry nie, prave pri kojeni je taka inzulinova hojdacka brutal zaberak na psychiku, robi to skutocne az navaly zlosti u vela ludi, len si to dlho trva uvedomit. Dalsi krok je psycholog, ten zhodnoti, co sa deje.
@autorka Ste len doma, ci s nimi aj niekam chodis? Mne toto velmi pomohlo od stereotypu - krpate v kociari alebo satke, starsie na kolobezku, bicykel. Alebo vylet do muzea, na hrad, hoci do mesta na zmrzku, kolacik. Nebrat ich ako pritaz, ale ako partakov. Jasne, ze to nedopadlo vzdy idealne, ale nezozrali sme sa doma od nudy.
Rozumiem ti, nie si sama 😉 Mam 3,5 rocneho a 8 mesacne. S tou skolkou to je tak, ze ked je tam, tak je vsetko easy. Ale potom je chory a to je masaker. Mne veeelmi pomohlo ked starsi prestal ziarlit a akceptuje mladsieho. Ukludnil sa a ja s nim. Nabrala som novu energiu a ked starsiemu rupnu nervy tak zvacsa uz dokazem zachovat pokoj a situacia sa rychlo ukludni. Extra radu nemam len vydrzat. Drzim prst 💪
musis len vydrzat,nic ine ti neostava,.Ale tak rok prezijes a bude lepsie uz.Najhorsie je to ked je jed o doeta malinke a sruhe uz vatsie,a stale sa tocis okolo toho mensieho.Neboj sa prejde to.
Ach, tie pocity poznam, mam trojrocny rozdiel medzi detmi. Som dlho doma, normalne samu seba stracam, teda uz som stratila. Vkuse len deti, deti, deti, prisposobit sa im, vyhoviet, dat spat, uspavat, v noci riesit, choroby atd. Nemam cas normalne jednoducho zit. Len prezivam. Ale tak to je a ono to raz prejde. Tiez kricim na deti, vysmarim z izby, poviem, nech vypadnu. Co sa samozrejme mrzi, aj im to potom poviem.. a takych zien ako som ja, ty je milion. Kazda raz zazije krizu. Zober si den volna, to je dolezite. Pozriet si v kludne netflix, umyt riad bez toho, aby sa niekto vesal na nohu. Cas sama na seba. Popros manzela, mamku, svokru, nech sa o deti postaraju. A ty si oddychni.
Máš nejakú záľubu?Ak ti chlap pomôže,stretávať sa s kamoškami,no neviem,treba to trošku ukočírovať.My máme 3,casto 4,muž nepomôže,je to workoholik,ale keď už je s nimi stojí to za to. Ale inak som s nimi 24/7 a som proti odkladaniu k babkám a kamošky som nevidela rok. Keď prestane nočné kojenie,veľmi sa ti uľaví.Takisto treba učiť obe deti,že mama potrebuje,má právo a proste to tak bude,že máš mať čas len sama na seba.Citaj si,pleť,kresli kým sa hrajú.Vypi si kávu,zavri sa v kupelke.Ja to tak robím,zacvičim si,dám si kávu,musím aj pracovať z domu,postarať sa o domácnosť,varit,na začiatku najmenšia samozrejme po mne liezla a staršia ju nasledovala,teraz vidia,že toto je moja hodina a nechajú ma.Staci mi to v pohode na oddych a aj trochu práce z domu je super,že mozog je aj v tej najintenzívnejšej vlne materstva zamestnávany niečím zvonku.Mozno nemáš na to chuť,ale robiť niečo aktívne a zmysluplné ti dobije baterky a upokojis sa
Viem presne co zazivas. Mam 1 a pol rocneho a skoro 4 rocneho a niektore dni su peklo. Muz chodi domov okolo 18,00 som na nich sama. Vonku bez deti som bola naposledy pred troma rokmi. Starsi syn je autista, takze cele dni len riesime krizy, revy a jeho stavy, mladsi je na mna brutal naviazany ani riady nemozem umyt bez toho aby mi nevisel na nohe. Zivot aky som mala mi skoncil, uz nemam absolutne ziaden cas na seba a neviem ci sa to niekedy zmeni.
Nie si zla matka, mne prasknu nervy pravidelne.
Nájde si nejaku opatrovateľku mladú stredoškoláčku napríklad určite si niektorá chce privyrobiť 🙂
Treba si spraviť aj iný program s detmi ako varenie a prebaľovanie. Už len návšteva kamošky,babky je príjemné spestrenie,deti budú mať nové podnety
Ako je na tom tvoj partnersky zivot s muzom?Ako spolu vychadzate?Lubite sa?Vnimas jeho lasku a podporu?
Ja sa pridavam do klubu.. doma 3 deti (6r, 3r, 6mes), najstarasi autista.. taham siedmy rok doma, muz je cele dni prec, velakrat pride az ked deti uz vecer spia.. s kamoskami sa uz nestretavam, lebo ked aj mam strazenie tak vzdy na poslednu chvilu do toho muzovi nieco pride tak uz take ani neriesim, proste sa nesnazim, naco.. takze 24/7 som s nimi, svoj zivot ziadny, frustracia, hnev, nervy na dennom poriadku..
nie nieje to normalne .. mala by si vyhladat pomoc .. ci uz s detmi alebo si zajst za psychologom po radu .. mas volny cas,mas pomoc od muza neviem ako si na tm s rodinou ale mas viac ako mnohe ine ... deti nemozu za tvoje vyhorenie... daj sa dokopy inak to budes prenasat na deti ...