Skúsenosti s popôrodnou depresiou
Ahojte dievcata zakladam tuto diskusiu na zaklade toho ze sa mi zabila kamaratka.mala poporodnu depresiu.chcem sa spytat ci poznate viac takychto pripadov.velmi ma trapi co spravila.rada by som vedela co tym zenam ide v hlave ze to spravia aj ked svoje dietatko miluju.neviem sa s tym zmierit ze tak dobry clovek toto spravi 😞
Prešla som si depresiou - pubertálnou tehotenskou popôrodnou bolo to 15 rokov trápenia. Tie ženy majú v hlavách to že sú nedostatočné nedocenené nič sa im nedarí .. po pôrode je to hlavne o tom že žena stratí kontakt s kamarátkami zistí že svoj zivot musí prispôsobiť bábätku nespí celé noci nestravuje sa pravidelne a všetko zrazu prestáva fungovať. Mnohé ženy sú deprimovane tým že postava sa im dlho vracia do normálu niektorí muži tlačia ženu do sexu už v šestonedelí čo je tiež skôr na škodu veci niektoré to majú z dlhého a vycerpavanuceho pôrodu .. je veľa veci ktoré spôsobujú depresie. A človek aj keby chcel týmto ženám pomôcť nedá sa to kým samé nemajú snahu. Je mi ľúto čo sa stalo tvojej kamarátke vyjadrujem úprimnú sústrasť 🍀 viem čo to je keď som sa počas tehotenstva pokúšala siahnuť na život .. našťastie to nevyšlo a som vďačná že som tu s mojimi deťmi keď sme ostali samé .. život nám dáva rôzne rany ale keď to všetko skončí tak uvidíme načo to všetko bolo dobré 🙂
Je mi to luto 😔
Mne sa pôrodom rozvinula panicka porucha, na co som prisla az neskor. Je to velmi náročné obdobie, kazdy si to predstavuje ružovo, a to som mala dobre dieťa, ale mne uz aj to, ze som nebola vyspata, robilo problem. Vlastne dodnes 🤦♀️, proste pre mna je spánok veľmi dôležity. A to, ze som uz nemala tu slobodu, ako predtým.. To sa neda ovplyvnit, to je psychika. Ja som svoje dieta milovala a milujem, ziadne sebadestruktivne myslienky som nemala, ale uplne sa pamätám na udalost, ked som bola v kupelni, malá v postielke v izbe spinkala.. A zrazu plač. Znova. A mne prišlo odrazu tak zle.. Nevedela som dýchať, mala som triašku, a v hlave len.. Toto sa nikdy neskonci, citila som sa uväznena a doslova som sa dusila...z toho, že som odrazu nebola slobodna.. Našťastie sa to uz nezopakovalo, az o niekolko rokov neskor a v inej forme..
Popôrodna depresia je zvyknutie si na novú životnú situáciu a obrovskú ťarchu zodpovednosti za malého človiečika.Ak má žena dobre dieťa, stotožní sa s rolou matky, teda, že bude zatvorená doma a často na poslednom mieste prvé tyzdne, podporu rodiny, dobre sebavedomie, že som mama a zvládnem to vyhne sa jej.S novorodencom je každý deň iný a sú ženy, ktoré si neveria, dieťa je náročné, partner, rodičia kritickí a u ženy sa môže prejaviť pocit, že toto nezvládnem.To dieťa mi prinieslo starosti, nikdy už nebude dobre, neviem ho nakojit, utíšiť, vyzerám hrozne nestojím za nič.V živote ženy je to najkritickejšie obdobie na vznik úzkosti, paniky, depresii, lebo z dieťaťa sa stáva rodič.V mojej práci sa s tým často stretávam žiaľ sú prípady kedy to príde z čista jasna, ale väčšinou je veľa indícií a je dobre, keď partner reaguje.Usudok ženy môže byť skreslený.Je to aj chyba dnešného zivota, že rodiny žijú samé, muži v práci a žena je na všetko sama.Tvoja priateľka nevidela východisko úprimnú sustrast
@luccija nesuhlasim, toto co opisujes preziva x zien a napriek tomu neukoncia svoj zivot, autorkina priatelka spachala samovrazdu, v jej pripade to bol stav ktory sama uz nedokazala ukocirovat, keby mala viac informacii a mozno podporu okolia mohol jej pomoct psychiater a medikacia, vacsinu zien akokolvek sa citia mizerne po porode ma pud sebazachovy/materinsky cit a funguje dalej kvoli dietatu a partnerovi, rodine, v tomto pripade vsak tieto brzdy zlyhali, depresia je chemicka nerovnovaha v tele, vyvolana stresom, nedostatkom spanku, vycerpanim, ulohu zohrava aj povaha cloveka ci ma sklony k sebaobvinovaniu, sebadestrukcii, ci dava na prve miesto inych pred sebou...
Ja som mala zatial iba pubertalnu a teraz kratko prenatalnu. U mna to ide zmenou hormonov. Nastastie mam uzasneho muza, ktory mi velmi pomohol to prekonat. U mna su to uzkosti a pocit bezmoci a neidentifikovatelneho strachu. A toto mi partner pomohol nejako zistit, ze conza strach tam je. Aj z tohto dovodu ma nenechava chodit samu v tehu po lekaroch. Myslim, ze mi zachranil krk. U mna to zacalo v 9tt a preslo tak v 15tt. Odvtedy je dobre, ale tym ze je doma so mnou ma stale jednym okom pozoruje aj z tejto stranky. Na toto je pre neho home office vyborny. Ratame aj s poporodnou verziou a keby je zle tak idem na lieky. Tak sme sa s muzom dohodli.
@luccija ved som.v hroznom soku lebo bolo to druhe babo a prve zvladli ako nic a velmi chceli dalsie a teraz toto.tiez som mala tazke zaciatky hlavne s prvym lebo bol skor narodeny mesiac len v kuse plakal lebo mal nedozrete crievka a v kusr plakal a krutil sa spanok ziadny stale som len plakala ale nikdy ma nenapadlo zabit sa.tiez som ustavicne len cakala na muza kedy dojde nech niesom sama.a ked dosla druha tiez predcasna bola som dokonca mesiac sama dokial dosiel zo zahranicia cize opora u muza ziadna kedze nebol pri mne a nasich detoch a tiez ma nenapadlo zabit sa preto je toto pre mna strasny sok.nemohla dom v noci ani spat co mi to neslo do hlavy preco 😞 ked tak milovala svoju rodinu a taky skrat 😭
myslim, ze jej muselo ist v hlave nieco ako "bezomna im bude lepsie, som im iba na tarchu". Hormony su sialena vec, niekto to zvlada lepsie, niekto horsie. Aj v beznom sivote ma niekto vyssie sebavedomie a niekto sa bori s vecami, ktore inym pridu ako banalita. To, ze tebe to ani nenapadlo je velke stastie. Ale myslim, ze ludia, ktory sa vo vseobecnosti citia nedoceneni, neschopni, s nizkym sebavedomim taketo stavy mozu ovela horsie znasat...Ale to je len moj nazor, nie som odbornik.
@lylyjana ano mas pravdu ale stale mi to na nu nesedi...vzdelana uspesna oblubrna a toto...no nemozem proste nemozem...
Ahoj ja som mala a mam milujuce manzela...skvele dve deti....10 rocny rozdiel ...prve som mala uplna pohoda...samozrejme ziadne precitane rady...druhe precitaneho kolu, same rady, od toho,ze dudel je zakazany, cez sledovanie ci spravne saje, az po tiadne prepinacky...mne bolo tiez strasne...citila som sa ako keby sa mi zrutil svet...uz sme to neboli mi dvaja na sebe nalepeny...v uvodzovkach...ale dieta,dieta,dieta,stale len dieta...
Normalne som mala pocit,ze mi mala ukradla lasku manzela...🤦🤦🤦no a preslo to az led mala 5 mesiacov...ale bolo to urcite tym,ze som mala priserne bolestivy porod, a dojcensky strajk a strasne som chcela kojit...viac ako zit...a to bola sprostost...ked som kojenie vypustila vsetko zostalo ok...ja si myslim,ze to naozaj mlieko udiera do hlavy🤦🤦🤣🤣🤣
Prepac kamaratky je mi velmi luto....toto je strasne...lebo musela prezivat hrozu a neskutocny smutok..preto to spravila.
Akykolveknuz to bol dovod, asi to nikdy nepochopime... je mi to luto :(
je to rana rozumiem byt. asi jej smrt prisla ako jedine vychodisko... mozno sa citila neschopna ze bez nej im bude lepsie. . . ze je zla matka zla dcera zla manzelka. ze bopa chyba mat druhe dieta. ona to mohla vidiet rozne tych dovodov moze byt bilion... je viacero zien ktore zmizli/zabili sa poporodna depresia je svina. mohla mat aj laktacnu psychozu mohla vidiet bludy. nekest nespat nepit fyzicke aj psychicke vypnutie. mohla mat nedostatok mineralov mohla mat triasky hnacky bolesti . mohlo byt nieco v nej v jej vztahu o com okolie netusi. vsetkym zenam na pokraji zo srdca prajem aby nahmatali tu ruku ktora ich stiahne spat do bezpecia. ja sa poporodneho obdobia desim. viem o sebe ze velmi emocne prezivam fyzicku bolest neviem presne precom taktiez o sebe viem ze bez spanku som absolutne nefunkcna a podrazdena a nestastna. viem ze potrebujem pravidelne jest a nie som velmi vytrvaly clovek zaroven mam od seba vysoke ocakavania a hodnotim sa. som ma seba tvrda. mam obavy ako zvladnem obdobie po porode. najma ak by som mala narocny zaver tehotenstva porod zranenia a narocne babo ci babo so zdravotnym problemom. snazim sa verit v to ze keby mi bolo zle mam okolo seba psychologov ktorym sa mozem ozvat mam manzela ktory s nami moze byt doma a mam rodicov a svokrovcov ktori pomozu pripadne aj blizke kamaratky. tak verim ze neprepadnem do depresie ci oaniky vdaka sieti okolo mna a babatka. viem ze to nie je optimalne ratat so zlymi scenarmi ale v tomto pripade bude radsej prijemne prekvapena. aj z tehotenstva som mala strach a klop klop bodaj by obdobie po bolo ako teraz
Ahoj, myslím si, že som si tým prešla. V prvom rade ale , chcem vyjadriť úprimnú sústrasť... Moje dieťa bolo vymodlene, neskutočne chcene a plánované. Tehotenstvo ukážkové, pôrod síce dlhý a náročný, ale, aj keď som na pôrodnej sále plakala, že už nikdy viac, nebolo to až také zlé. Po pôrode to akosi začalo. Predtým som si dosť veľa čítala rôznych článkov, diskusií o materstve a celkovo o bábätku. Takže som nadobudla skreslený obraz toho, aké by to malo byť. A zrazu keď som prišla ubolena domov, namiesto oddychu, spánku a kopu voľného času (pretože bábätko spí 20 hod denne, ako bolo písané v článkoch), som zostala rozklepana že čo sa deje. Dieťa plakalo takmer stále, ja problém s mliekom, hormóny mali neskutočnú silu. Ja som plakala nonstop. Na prechádzku len so slnečnými okuliarmi, aby nikto nevidel moje uplakane a unavené oči. Tisíckrát som rozmýšľala nad tým, že prečo som dieťa vlastne chcela. Že ako mi bolo dobre bez neho. Odvtedy som lutovala každú tehotnú čo som stretla a v duchu si myslela, že chúďa žena, ešte nevie, do čoho ide. V prve dni, týždne by mi bolo úplne jedno, keby mi ju chcel niekto zobrať. Ale myslím že nastálo. Dokonca vtedy by som to brala ako vykúpenie. Miestami tam bola až nenávisť. Kojenie som po 9 týždňoch vzdala a konečne sa mi začalo ulavovat. Malá začala byť "lepšia", kludnejsia, ja pomaly viac vyspatejšia a pocity ustupovali. Takže určite za poporodnou depresiu v mojom prípade mohli hormóny a ako som spomínala vyššie, zloženie ružových okuliarov z toho, aké úžasné bývajú bábätká.