S dcérou mám bližší vzťah

Som mamina dvoch detí s malým vekovým rozdielom. Vždy som túžila mať syna, veľmi som sa potešila keď som zistila, ze ho naozaj čakám. V podstate som nikdy netúžila po dcérke. V rodine som bola najmladšia a keďže som otehotnela na dnešnú dobu relatívne mladá s deťmi som naozaj nemala žiadne skúsenosti. Syn bol prvé bábo, ktoré som vôbec držala na rukách / videla. Veľmi som sa tešila, ked sa narodil, ale nebola to láska na prvý pohľad, ako to niektoré opisujú. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla, ze je tu s nami, zároveň som mala strach s nim manipulovať a bála som sa, že mu ublížim. K tomuto strachu prispela najmä sestrička na oddelení 6tonedelia, ktorá po mne hneď po pôrode vrieskala, že ho počas kojenia zle držím a môžem mu ublížiť . V tej chvíli prišiel blok a ja som sa bála dotknúť vlastného dieťaťa. Syn bol náročné bábätko, veľa plakal, málo spal, nedokázal byť ani chvíľku sám a trápili sme sa aj s tým kojenim a ja som sa cítila príšerne, že mu nedokážem poskytnúť materské mlieko, ze som zlyhala. Vždy všetkých zaujímalo skôr to, či kojím, než to ako sa syn volá. Prvý mesiac po pôrode bol asi najhoršie obdobie v mojom živote. Manžel dostal zapal pluc, babičke diagnostikovali rakovinu a behom mesiaca zomrela a moja mamina mala psychické problémy. Ja som ostala na všetko sama. Musela som sa starať o manžela, prebalovat synceka aj babicku, riešiť depresívne stavy mojej mami a venčiť psa. Našťastie sa manžel aj mama rýchlo zostavili a boli mi schopní pomôcť, nakoľko nikoho iného okrem nich v okolí nemám. S ťažkým srdcom musím priznať, že som nebola zo začiatku dobrá mama. Bola som nervózna, podráždená, ze syna neviem uspať, ze nezvládam domácnosť, že stále plače, ze ho nedokážem hodinu nosiť na rukách že sa nemám s kým porozprávať a, že každý deň je ako cez kopirak. Dokonca som sa pohravala s myšlienkou, že sa vrátim rýchlo do práce. Naopak manžel sa v rodičovstve naozaj našiel a užíval si každú chvíľu so synom. Keď mal syn 6 mesiacov, ostala som opäť neplánovane tehotná. Mrzí ma to, ale v tej chvíli som to považovala za tragédiu a bola som nešťastná, nakoľko som po ďalšom dieťati už netúžila. Nad potratom som, ale nikdy vážne neuvažovala. Pri tomto tehotenstve som už pohlavie neriešila. Ak by to bol chlapec, mal by všetko po bratovi ak dievcatko, tak by sme kúpili niečo ružové. Naozaj mi to bolo jedno. Nakoniec sa mi narodila dcerka. A ked som ju prvýkrát uvidela , tak som sa do nej úprimne z celého srdca zamilovala. Cítila som niečo, čo pri synovi nie. Ona presne naplnila moju predstavu o skvelom bábätku. Vedela sama zaspať, pohrať sa, nemali sme problém s kojenim a ja som cítila, že sme prepojené. Keď plakala mala som potrebu ju utíšiť, mojkat a ochraňovať (naopak synov plač mi prekážal). Teraz sú už obaja skolkari. Oboch veľmi ľúbim, dala by som za nich život, ale to čo cítim k dcére je úplne niečo iné, než citim k synovi. Nerobím medzi nimi žiadne rozdiely, som spravodlivá a k obom sa správam rovanko úctivo a s láskou, ale trápi ma, ze v kútiku duše viem, ze k dcére cítim niečo viac, bola by som rada, ak by som vedela, že nie som jediná, ktorá také niečo cíti.