Popôrodná depresia

Ja ti velmi odporucam najst si dobreho psychologa/psychiatra a ist sa vyrozpravat. Pretoze dostat to zo seba von je nesmierne oslobodzujuce a tiez ti to prinesie pohlad zvonka a zistenie, ze to nie je nic ojedinele a je to medzi matkami pomerne bezne (nielen medzi prvorodickami). Vobec to nemusi byt na lieky, casto staci chodit sa len pravidelne vyrozpravat k odbornikovi, aj to posobi velmi terapeuticky.
Nie si v tom sama - depresie, uzkosti aj panicke ataky su casto nasledkom spankovej deprivacie. Takze ozaj velmi odporucam navstevu odbornika - nie je to absolutne nic na hanbu, hrozne je dusit to v sebe a nemat jedineho cloveka na zdoverenie sa. Na muza sa nehnevaj, chlapi casto nevedia v tomto zene pomoct a istym sposobom sa ani necudujem. Navstiv odbornika vo svojom okoli a uvidis, ze sa ti polepsi. Drzim palce.

@mon1806 ja sa nemôžem zbaviť pocitu že môj syn ma preto nemá rad alebo ma raz bude nenávidiet aká hnusná som vedela byť ☹ zožiera ma ten pocit že som mu svojim správaním nejako ublížila práve v tom období keď som ja pre neho mala byť všetko.. striedalo sa to u mňa veľmi chvíľu bolo fajn už som si myslela že je to zamnou ze to bolo len nejaké obdobie a potom to zas prišlo kedy som mala chuť nechať ich samých a odísť preč že bezomna im bude lepšie a tak.. no hrozné niečo keď si teraz na to spomeniem.. neprajem to zažiť nikomu.. aký máš teraz vzťah k prvému dieťaťu pri ktorom si to prežila? Máš pocit že vás to nejak poznačilo alebo je všetko ok?

Tu ťa každý pošle k psychiatrovi tu nenájdeš pomoc! Rodina maminy na ihriskách kamarátky záluby niečo čo ti vie vyčariť úsmev 🙂 Niektoré veci si človek dokáže vsugerovat uveríš aj tomu čo nieje pravda...podľa toho čo píšeš nemáš popôrodnú depresiu netreba len byť stále na mobile a googli hľadať príznaky! Lebo tým si to privoláš nerob zo seba blázna a nedaj sa presvedčiť na lieky sú návykové a ako mladá mamina vôbec také svinstvo neber! Väčšina terapeutov ani v skutočnosti nevie čo ženy prežívajú dajú lieky a budeš tam chodiť ako na klavír... Prečo?Škoda času...Na muža sa tiež nemôžeš spoľahnúť... Sama sa musíš pomaly s toho dostať nájsť zmysel života a ako byť najlepšou maminou každá to máme v sebe na to neexistuje návod len to chce kľud a čas. Si len unavená a máš strach aby si bola dobrá a všetko zvládla je to len tým stereotypom🍀

Nie ľúbime sa najviac na svete ❣️❣️❣️ on je taký môj mojkacik ja si myslím že to majú ženy lebo im nemá kto pomôcť mne veru nemá kto pomôcť navsetko som sama mamu mám v riti ďaleko , svokra je stara a muž je večne v robote do toho nedostatok spánku nervy doma bordel je to v pohode podľa mňa

@zuzanna33 ja si, naopak, myslím, že tu nájde pomoc práve v tom, že jej ženy odporučia vyhľadať odborníka, pretože my tu odborníčky nie sme, môžeme jej povedať len to, čo sme prežili my a ako sme to znášali, no to, čo pomohlo nám, nemusí autorke. Ja som popôrodnú depresiu prežila, bola veľmi zlá a mrzí ma, že som odborníka nevyhľadala, pretože problémy z nej vyplývajúce ma aj tak dobehli. A ak človek nejaký problém pociťuje, určite si ho neprivolá tým, že si bude o ňom niečo navyše zisťovať. A to, že "každá to máme v sebe", prepáč, to je nezmysel, nie každá sme na materstvo predprogramovaná, práve takéto vyjadrenia ženy vrhajú do depresie, lebo sa samy seba pýtajú, že keď to mám mať v sebe, prečo to teda nemám, som nejaký vadný kus? Ver tomu, že keď má človek depresiu (nie jesennú, jarnú a pubertálnu "depku"), rodina, maminy na ihrisku a záľuby nepomáhajú. Takže ja @autorke odporúčam odborníka. 🙂 A nemusí to byť práve psychiater, pomôcť vie aj dobrý psychológ, a ak aj nie a človek musí brať nakoniec tie lieky, určite sú menšie svinstvo ako pokazené vzťahy a narušená psychika.

Nemala by si si to vyčítať. Tie stavy sú spôsobené hormonalnou nerovnováhou a ty za to predsa nemôžeš. Podľa toho, čo píšeš, si robila to najlepšie, čo si v danej chvíli vedela, inak si nemohla.

Lieky pomôžu, ak je stav naozaj vážny, regulujú určité hormóny. No zázraky, pocit šťastia ti nedajú. Ak to vážne nie je, je lepsi psychológ, kamoska a najlepsie si dobre oddýchnuť a načerpať silu. Ak mas pocit, chceš a myslíš, že ti pomôže, skús psychoterapeuta, nemáš sa vôbec za čo hanbiť či cítiť trápne, tvoj stav je bežný a nespôsobila si si ho sama.
Možno sa dá aj bez pomocí z toho dostať, keď sa telo stabilizuje. (Možno dostaneš menštruáciu..) Dlhšie to trvá, ale brat lieky je tiež na dlho. Pokial sa to stavy pohody, spokojnosti objavujú, je to dobre znamenie, budú častejšie a postupne práve tie chvíle depky pominu.
Muž ti pomáha, ako vie. Ak pomôže s malým, je to tiež super. Ja tiež, keď som bola vyčerpaná a bez energie, bola som nepríjemná a zlá a nevedela som si pomôcť.Muž si vzal malú, ja som si niečo prečítala, dala kávu, len tak posedeli na záhrade, osprchovala sa, zacvicila jogu,… či dala slofika a hneď mi bolo lepšie.

A so synčekom. Ak je to teraz dobre, je zlatunky a taaak, užívaj si to, užívaj si prítomnosť. Ak budeš riešiť minulosť a báť sa budúcnosti, lepšie ti nebude. Vždy si to pripomen a naozaj NERIEŠ. Veď ani my nevieme, aký budeme mat vzťah s našimi deťmi i keď doteraz mohlo byt všetko fajn.
A tip odo mna, dúfam, že ma nezvozia, no mne to naozaj pomáha… keď už totál nevládzem, malinká zle spi, vkuse mrndzi, neviem kam z konopy, som vyflusnuta, pomyslím si, ako by som sa k nej správala, keby to mal byt náš POSLEDNY DEŇ. Aaach.. hrozne, ja viem, ale mne to funguje a zrazu sa toľko energie vo mne objaví, toľko lásky, materinského citu a neviem čoho ešte. S napokon, naozaj nikto nevieme, čo bude zajtra, preto zime prítomnosťou

Čím skôr psychiater není to hanba..ja som tiež mala u mňa to skôr bola trauma spúšťač... našťastie sa to riešilo hneď vďaka mojej mame...nestracaj čas bude ti to ľúto...keď sa vyliečiš budeš úplne inak brat to svoje dieťa... škoda že teba nemá kdo do toho dokopat aby si vyhľadala pomoc..

@mandzula sme diskutujúce nieje povinné aby ste súhlasili s mojím komentárom

@zuzanna33 presne tak som to napísala aj myslela.

@mandzula 🙂

@zuzanna33 nuž o kamarátky som prišla nemám už skoro žiadne, teda ak sa to kamarátkami dalo nazvať pretože slobodné a bezdetné baby na mňa nemajú čas.. prvý krát ma navštívili a videli malého až keď mal polroka a aj to si iba splnilo povinnosť keďže odvtedy na mňa zas kašľu a to prešli ďalšie 4 mesiace.. takže celý čas trávim iba s malým, s mužom a s mojimi rodičmi keď tam malého vezmem, už niekedy som tam aj každý druhý deň len aby mi nejako deň ušiel

Neviem odkiaľ si, ale skús možno zájsť do materskeho centra, ak ho máte. Tam často chodia mamičky práve s takými malými deťmi a veru si často sadnú, majú sa o čom porozprávať. A na detské ihrisko, chodit plávať ci cvičenie pre deti si neskúšala?

Skus to dat do jasli a ist naspat do prace, bude to pre vas oboch lepsie. A mozno ta to nakopne.

Urcite si nie je čo vyčítat. Prešli sme si tým viaceré a ak cítiš, že to sama nezvládneš, vyhľadaj pomoc-je to úplne v poriadku. Ak nemas oporu v rodine, muzovi, tak urcite skus ísť smerom psychológa, pripadne niekoho, komu dôverujes, že ta hneď nezhodi. Čo sa týka materinskej lasky - ono sa to proste zrazu stane, že si uvedomíš, že to, čomu si venovala toľko energie, sa ti začne vracať v podobe prvých slovíčok, boztekov, tulenia. U mna toto bol ten zlom, kedy som si uvedomila, že wau, toto je moje dieťa, ktoré vychovavam. Že nie som len 24/7 robot na starostlivosť. Ale zacinam mat “parťáka”. Aj tie dni potom dostali úplne iný rozmer. Drzim palce

Ahoj,som mamina 4 deti a stalo sa mi to medzi druhou a treťou dcérou...v tehotenstve. Plač,depresia,zla som bola...nerada ba to spomínam ale bolo to tak.pomohlo mi keď som sa vyrozprával mm a požiadala ho o pomoc,ten zmobilizoval aj svokru,ktorej ale rovni po edal nej má nech aerobik si po svojom.a až keď som si uvedomila ze nie všetko čo by malo byt tak alebo onak mi nevyhovuje,až potom mi bilo fajn.zacala som fungovať nie podľa rad,tabuliek a strasenia ...ale po svojom...občas bolo moje deti aj špinavé,občas sa nakŕmili samé,lebo proste chceli. Aj keď to bolo všade.kludne som im pustila TV, dala na obed chrumky,nechala ich rozhádzané suflíky.... a ukludnila som sa.nasla som si čas pre seba,bez toho aby som si niečo vyčítala alebo mala pocit viny.ked spinkal tak žiadne upratovanie,sadla som si ku káve a TV,namaľoval si nechty,nalicilasa...čokoľvek xo mi spravilo radosť.a hlavne keď som bola kľudná ja,boli aj deti ok.No a podla mna dieťa do 1 roka je anjelik,veľa sme vždy chdili po výletoch,na nákup...neboj sa toho.a kojenie?ak ti to už nevyhovuje tak ho odstav,možno sa aj lepšie vyspinka.drzim ti palce.zapoj muža a rodinu a nájdeš radosť a pokoj podľa mňa aj vez psychológa.ale to už je na tebe.drzim palce a 🙏

Ahoj, druhe dietatko teraz urcite nie. Pockaj par rokov. Ak vidis ze sa to zlepsuje, skus to teda prekonat spontanne. Ale ak je to stale zle, alebo sa to dlho nebude zlepsovat, alebo vyrazne trpi vas vztah aj s manzelom, okamzite k lekarovi.

Ak sa potom neskor rozhodnes mat dalsie dietatko, treba si pocas tehotenstva dohodnut lekara a poradit sa ako hned po porode postupovat. Je to velmi zavazna diagnoza.

vies po anglicky? ak ano odporucim ti nejaku literaturu. to co popisujes znie ze to mohla byt je poporodna depresia. vies si urobit aj online test. ja ti odporucam sedenia s psychologom. bud si zaplatis alebo ta posle cez poistovnu vseobecny n 10sedeni. odporucam neist do druheho tehotenstva kym si nespracujes co sa stalo. vnimam najma pocit viny. potrebujes si odpustit. prijat co sa stalo. zvladla si to najlepsie ako si vedela.

Ja myslím, že do tohto stavu druhé nie
A pozri, čo bolo bolo, kašli nato
Začni od začiatku!

Ja som mala poporodnu depresiu pri kazdom zo svojich 3 deti. Do toho strasne migreny (nikdy dovtedy som ich nemavala). Cim castejsie boli deti kojene, tym to bolo horsie. Pri prvom som trpela rok, psychiatricka (ja som bola na tom tak zle, ze som sa bala, ze si ublizim, preto som ju vyhladala... Nechcela som, aby moje dietatko vyrastalo bez mamy) mi chcela po prvom rozhovore hned nasadit lieky, podmienkou bolo odstavit babo - po odstaveni som si mala prist po lieky. No to som nechcela, citila som, ze toto nie... Este dodam, ze som mala uplne stastne pohodove bezproblemove a nenáročné babo, co v 4 m. prespalo celu noc, vycerpanim to teda nebolo. Kratko na to som opat otehotnela a akoby utal, depresie zrazu zmizli. To uz som tusila pricinu. Po druhom porode sa depresie vratili a boli este horsie (u mna to vzdy zacalo 4-5 m. po porode). Kedze som uz ale tusila pricinu, sla som ku gynekologovi a ked videl zaznamy mojho cyklu (merala som si bazalnu teplotu), vyraznu zmenu oproti cyklom pred prvym porodom, hned vedel, kde je problem. Chybal mi hormon progesteron, resp. som ho mala malo. Nasadil mi na 3 mesiace utrogestan - a ta ulava uz po prvych par dnoch... Bola som stastna... Znovu plnohodnotne stastna... Takze vidis, mne by psychiatricka bola nasadila antidepresiva, hoci mi v skutocnosti chybal iba hormon... A napadlo to mne samej... Vseobecny ma poslal k neurologicke, ani jednemu z nich to nenapadlo, psychiatricke takisto nie. Keby nie skuseneho gynekologa a mojho sledovania cyklu, mohla som byt na antidepresiva - a uplne zbytocne.
Odporucam Ti preto zajst za gyne, nech Ti zoberie krv na hormonalny profil. A pripadne nasadi konkretny hormon, ak sa ukaze to ako pricina.
...no a moj pribeh pokracoval ...medzitym presli roky, ja som zmenila gyne... Otehotnela tretikrat... A bum, depresie sa vratili. Babo dobre pohodove a ja strasne, neskutocne stavy uzkosti, skoro az paniky, prichadzali hocikedy z minuty na minutu bez zjavnej priciny... Ten najhorsi prisiel ked som bola u kamosky na pohodovej navsteve, okamzite som volala muzovi, nech po mna pride a rovno som sa dala odviezt neohlasene ku gyne... Musela som vyzerat strasne, lebo hned ako ma sestricka zbadala, zacala ma riesit... Tentokrat to bolo ine v tom, ze babo uz malo 10 m. a ja stale ziadnu ms (kojila som, rovnako ako prve dve, no pri nich som ms dostala 8 tyzdnov po porode uz), cize som nemala k dispozicii ziadne zaznamy cyklu. Bolo to ale take akutne, bolo mi tak neopisatelne strasne, ze mi na zaklade mojich predchadzajucich skusenosti (povedala som jej o nich pred 3. porodom) rovno dali utrogestan... A do troch dni mi bolo vyrazne lepsie (uzivala som ho 3 mesiace po 20 dni... Po tom prvom 10 dnovom uzivani som uz dostala aj ms). Neopisatelna ulava... A potom uz depresie nikdy neprisli... Drobec uz ma 3,5 roka a ja som uplne ok.

A este jedna vec: netrap sa tym, co bolo. Odpusti si. Ak je to co len trosku mozne, zdover sa manzelovi, povedz mu, ze Ta to trapi a chces to riesit. A nech by jeho reakcia bola akakolvek, naozaj si odpusti. Nemohla si za to a nebola to Tvoja vina. Je to to iste ako by si mala zlomenu nohu a vycitala si, ze sa nemozes s dietatom hrat na nahanacku. Bola si svojmu dietatku aj doteraz tou najlepsou mamickou, akou si v danej situacii a za danych okolnosti dokazala byt. A ono to vie a citi. A uvidis, ked najdete pricinu a odstranite ju, bude vam vsetkym lepsie. Tebe sa ulavi a zase bude dobre, musi byt. A ak budes mat pocit, ze potrebuješ sedenia u psychologa, ci ist k psychiatrovi, nehanbi sa za to, nie je to hanba. A pisem Ti to ako ta, co tam bola. Zial, ja som evidentne nenatrafila na skusenu, ochotnu patrat po pricine ...no to nemusi byt Tvoj pripad. Zacalo by som vsak isto navstevou gyne a skontrolovanim hladiny hormonov.

Pomylila som sa, utrogestan som uzivala 3 mesiace po 10 dni. Nasadit som si ho mala vzdy na 14.-15. den cyklu.

Chlapček je ešte maličký a hoci aj prvé mesiace ho môžu poznačiť myslím že ešte stále sa dá veľa napraviť. Do troch rokov mu vieš vrátiť dlžnú lásku a jeho hlavička si spočíta plusy a mínusy a tie plusy tie negatíva z ranného detstva zmažú. Aspoň tak to funguje u dospelých v komunikácii možno aj detičky to tak robia. Tých plusov nemalo byť tri krát viac ako bolo toho zlého. Ale to je tiež len z tej komunikacie veľa robí aj čas. A teraz k tebe. Šťastná matka sa rovná šťastne dieťa a naopak. Zober si ako domácu úlohu pravidelne trénovať prijatie sa a matie sa rada. Prijmi sa aj s chybami. Hnevá ma keď maly plače ale prijímam sa aj s mojim hnevom. Mám právo sa zle cítiť. Keď budeš mat chuť synčekovi nejako za jeho plač dať po zadku alebo na neho kričať povedz si ze je ok cítiť sa zle. Je ok sa cítiť zle keď máš chrípku. Je ok si aj pomôcť od bolesti. Ty si pomôž takto: zatvor oči nadychni sa pohladkaj sa na hrudi a na lícach a pri pomalom výdychu povedz: och synček ma hnevá ale netýka sa to mňa. Pozoruj ho a neber jeho plač alebo neplechu ako útok na teba. Ten hnev na neho môže byt skrytým hnevom na seba samú. Rob si počas materskej prijemne veci. Dopraj si oddych dopraj si neporiadok dopraj malému byť špinavý a dovoľ mu byť zlý. Dovoľ vam byt nedokonalí. A teš sa z prítomnosti. Depresia je porucha vnímania sveta. Mozog sa naladí na jeho zlú vlnu. Ale svet má aj krásne vlny. Laska odvaha radosť smiech logika milosť … Trenuj to a venuj sa svojmu vnútru. Podľa toho čo vravíš uz sa z toho dostávaš ale mala by si aj tak začať chodiť k psychologovi dobrému. Aby sa ti to nevrátilo. Môže to prísť v zime po traume po akumulovanom strese po akumulovanych zlých správach. Tie obmedz na minimum. Nikto nie je povinný denne pozerať správy. A pozoruj deti a zvieratká a prírodu.

@mamatroch 👍👏

Takéto stavy bývajú často,ľahšie či ťažšie. Ja som mala tiež stavy do jedného roka mojich detí. Tiež to bolo všetko automaticky a viem že boli chvíle keď som si svoje dieťa ani nepritulila. Ja som pri oboch neznášala obdobie kojenie. Normálne som si vydýchla keď som ich prestala kojit. Lebo bolo veľmi bolestivé a deti boli dosť nespokojné, ale každé som odkojila cca do roka. Tiež mi v noci z vyčerpania prichádzali všelijaké myšlienky na rozum,ale nemyslím že to bolo na lieky. Mne pomáhala chvíľka pre mňa. Chodila som na hodinku von úplne sama. Rýchle prechádzky neskôr beh. Ja som si to od muža doslova vyžiadala.

@zuzanna33 Nehnevaj sa, ale musím reagovať na tvoj komentár, naozaj ma zarazil. Mrzí ma, že si neuvedomuješ, ako môžeš svojimi slovami na sociálnej sieti uškodiť človeku, ktorý tu hľadá radu a pomoc. Psychiater je lekár ako každý iný, antidepresiva sú lieky ako každé iné a pacient, ktorý má duševné ochorenie nie je blázon, ako ty naznačuješ, ale je to rovnaký pacient ako ten, ktorý sa lieči napríklad na vysoký krvný tlak alebo štítnu žľazu. Keď trpíš reálnou depresiou, tak svoje myslenie naozaj nedokážeš ovplyvniť pozitívnym myslením a pokecom s kamoškami, máš vtedy narušenú rovnováhu hormónov v mozgu, tvoje myslenie je iné, mnohokrát neovplyvniteľné vôľou. Mnohí ľudia dostali od svojich blízkych podobné rady, že pomôž si sám, to prejde a nakoniec to dopadlo veľmi zle. Ja sa ani nedivím, ak v spoločnosti panuje takýto názor na návštevu psychiatra, že je to hanba a že človek je automaticky blázon. Je mi z toho fakt smutno.

Nepozeraj sa do minulosti, čo sa týka vzťahu k synovi, to už nezmeníš a len sa zožieraš. Sústreď sa na to, čo sa deje teraz. Ak cítiš, že ešte nie je ok, čo sa týka tvojich pocitov, skús na začiatok psychológa, pomôže ti aj a pocitmi, ktoré máš ohľadom vzťahu k synovi, môže poradiť, či treba navštíviť aj psychiatra, alebo si v stave, že to zvládneš psychoterapiou. Nie je to žiadna hanba, je to obrovská pomoc a dokážeš si skvalitniť život, keď je choroba alebo stavy pod kontrolou. Držím ti palce❤️🍀

@rata Vôbec sa nehnevám a ospravedlňujem sa vám všetkým ktoré ste nepochopili môj komentár ja iba chcem aby nemusela byť závislá od liekov nemyslela som to naozaj zle!!! Ja viem čo je poporodná depresia viem že ľudia si dokážu siahnuť na život ničia životy aj svojim blízkym ale chápte ma s toho druhého pohľadu.Podporujem napríklad Alternatívnu medicínu venujem sa bylinkám a zdravotne mi to neskutočne pomohlo len lekár nieje vždy tá cesta u niekoho musí zasiahnuť ale je svojprávna takže je to len a len na nej! Nechcela som to tu vyťahovať môj blízky človek robí prácu kde bohužiaľ alebo musí zasahovať aj na
psychiatrii končia tam ženy od 20az v dvochodkovom veku musí ich držať keď im dávajú silné injekcie alebo priputavaju k posteli možno mi neveríte ale tie príbehy sú hrozné!!!Sú to často mladé maminy aj z popôrodnou depresiou aj kojace ženy ktoré už svoje mlieko nemôžu dať práve preto že ich manželia či rodina na nich zavolali sanitku za to že mali depresiu...Je to stav mysle ktorý sa dá napraviť.Len som jej chcela nájsť inú cestu aby sa tak netrápila ale zle to vyznelo.Bol to len komentár môj názor, neodsudzujem Lekárov a nieje blázon ten kto zavíta u terapeuta naozaj to chápem aj vaše odpovede.Nikto nieje bez starostí a problémov len treba život brat inak 🙏🍀🙂

Ja som to zažila, peklo na zemi, skúsila som všetko...aj lieky ...vďakabohu som sa ich zbavila.....čistá homeopatia je momentálne moja cesta a posledná nádej......