Po pôrode sa môj život zmenil
Ahojte, chcela by som si možno trochu vyliať srdce a zároveň sa opýtať, či niekto nezazil niečo podobné. Nechcem to úplne pripisovať pôrodu, ale od vtedy sa môj život zmenil. Pred dieťaťom som bola pozitívny človek, väčšinou som mala dobrú náladu a mala som rada ľudí. Ako sa narodilo dieťatko, neviem co sa stalo. Syn má už 4 roky tak popôrodná depresia to už nebude. Jasne po pôrode som ju mala, úplne som sa zbláznila, nemohla som kojiť, tak som si pripadala neschopná. Al e stále trvá jedna vec. Prestala som mať rada ľudí.Uplne. Väčšinou si o každom myslím len to zle a všetci mi lezú na nervy. A od toho sa vyvíja každý môj deň. Nikoho nepustím bližšie k sebe, nedokážem veľmi objímať. So synom je to iné, aj keď aj pri ňom sa musím občas snažiť. Ale milujem ho. Aj manžela, ale väčšinu dna prevládajú tie zlé myšlienky a pocity. Aj keď urobí niečo pekné, mám pocit, že z vypocitavosti.Minule som sa pristihla v autobuse, ako mi všetci leezu na nervy. Cudzí ľudia, ktorých nepoznám. Neviem ako s tým žiť, nechcem byť taká. Nepríjemná, usomrana. Co s tým? Zažil to niekto? Viem, psychológ. Ale neviem si predstaviť niekomu sa z dôverovať a okrem toho sa bojím, že neprestanem. Plakať, keď o tom začnem hovoriť. Po pôrode som si prešla aj myšlienkami na samovraždu ale ja sa snažím vždy zo všetkého dostať sama. Hlavne ma ubíja, že všetkých akoby neznášam a nemám dôvod.. Je to hrozne, už aj napísať to takto, ale potrebovala som to dostať von.
Psychológ je na to zvyknutý, že ľudia plaču.Urcite tam chod..
Tiež odporúčam navštíviť psychológa/psychiatra ... oni sú zvyknutí na iné "drámy" ako je plač.
a co tak kamosky, ktore boli pred porodom? vykecat sa a ulavit si a potom mozno najdes aj riesenie. Nemusi to byt psycholog, len niekto, koho mas rada, s kym je alebo bolo ti predtym dobre. Alebo muz?
Chápem tie stavy, čiastočne sa v tom vidím. Teda stále mám ľudí ale vnímam že som menej pohodová., menej usmievavá. Nie je to únavou , tým že sa nerealizuies, neurobíš si radosť, nemyslíš trošku na seba ? Podľa mňa si nadobrej ceste keď vieš pomenovať problém a chces to aj napraviť. Druhí si myslia o ľuďoch len zle a považujú to za správne.
@evica17 moja prednášajúca na vysokej škole, psychologička z praxe vravievala, že terapia sa darí/podarila, ak klient plače. Pustíš zo seba emócie a začne sa uzdravovací proces, za pomoci a vedenia psychológa. Čiže pre nich je plač dobré znamenie.
Ale zas nie je to nič divné, niektorí ľudia sú proste takí, že nemajú druhých ľudí moc v obľube. 🙂 Ale keď ty si to tak v minulosti nemala, tak zrejme bude treba niečo “opraviť.”
tie nenavistne emocie k inym ludom ti zrkadlia vztah k sebe samej. Si sucastou ludstva, si kvapka v oceane. Si to, co su ostatni, co vysielas, to dostavas. Musis sa zjednotit a naucit sa akceptovat, prijimat, spojit.
Ako si sa dostala z tej poporodnej depresie? Sama, alebo s pomocou psychologa, liekov? Lebo ak sama, tak je mozne ze si sa z toho nikdy uplne nevyliecila, alebo v tebe ostalo nieco co ta vnutorne zoziera a prejavuje sa to tou nevrazivostou voci kazdemu. Tiez ma napadlo to iste co pise @0silvia0, ze ta nenavist voci ludom je presmerovana nenavist voci sebe samej, alebo skor so svojim zivotom, alebo podmienkami v ktorych zijes. Inac ja som mala par krat stavy uplnej zurivosti v autobuse (aj ked som sa ovladla a nevybuchla🙂). Mat zle myslienky tam je uplne normalne.
Ono by to nebolo az take hrozne keby ti ludia liezli na nervy az do konca zivota, problem je v tom ze ta to trapi a chcela by si to zmenit. Tak nevahaj a vyhladaj pomoc.
Jedna z najuzasnejsich veci, ktore som zazila pri nevsteve psychologa bolo zistenie ze moje problemy neboli vobec unikatne a ze je kopec ludi, ktori sa tym trapi a aj to vyriesi. Ten pocit ze v tom nie som sama mi velmi pomohol.
Ide aj o to, že ja už nemám dobré slovo na nikoho, aj keď sa snažím, myslím si svoje. Proste živiť v sebe nenávisť je hrozne. Možno je to obraz seba samej, nikdy som sa nemala veľmi v láske. Len mam pocit, že sa to skôr zhoršuje. Hlavne ma trápi situácia doma, na muža som veľakrát zla a potom mu to vysvetľujem a prosím o prepáčenie. A neviem sa uvoľniť nijako.
Mňa napadá, ako to bolo po pôrode s mužovou pomocou? Mala som kamarátku, ktorá sa po pôrode sklamala vo svojom mužovi. Pomáhal, ale len keď bolo treba, v podstate sa o ňu tak skutočne nezaujímal. A ona už neverí moc odvtedy ľuďom. Akoby tým, že ju sklamal najbližší človek, má pocit, že je sama a už vôbec nemá záujem o iných ľudí.
@bubuzu muž je super otec, vie sa s malým hrať aj niekoľko hodín. Keď bol menší, pomáhal mi ho uspavat, po práci ho bral na prechádzky. Len s dieťaťom prišlo veľa stresov, teraz je stále chorý v škôlke... Občas mám pocit, že je taký tutko a nevie co robiť, ale to asi tak býva. Niekedy mám pocit, že je toho n mňa veľa. Nemáme tu nikoho, na všetko sme sami, rodina ďaleko.
Ja si myslim tiez, ze plac je uzdravujuci, pomaha zmiereniu sa s bolestou, ktoru si zazila.
Vacsinou sa s psychologom obzries este hlbsie do svojej minulosti, do detstva, ake si mala ty sama detsvo, aka bola mama, otec, a ak niektory z nich mal nejake problemy, tak sa mozes obzriet este hlbsie, do ich rodu. Len preto, aby si pochopila, ze ak aj sa spravali nie uplne ako katalogovi rodicia, co miluju svoj zivot a dieta, tak mozno preto, ze aj im sa v detsve lasky nedostalo… potom ich zrazu dokazes uvidiet v inom svetle, akoby ich polutovat a zmierit sa stym, odpustit im, ak nebolo vsetko ok. Vsetko sa da oplakat, kazda strata, kazdy bol. Je to liecive, napomaha zmiereniu sa s tym, prijatiu.
A potom pomaha sustredenie sa na pekne veci okolo teba, malickosti. Spociatku to nemusia byt ludia, ale trebars rozkvitnute stromy, spev vtakov… ja som vcera pozorovala ako pod kolotocom na ihrisku sa vadili straka, hrdlickana drozd, bolo to smiesne a aj take radostou naplnajuce, ako nakoniec hrdlicka vsetkych vyhnala a hoci straka je najvacsia, tak usla prva, strachoprdka 🙂 Vsimaj si taketo veci, jednoduche, postupne presmerovavaj pozornost na nieco taketo obycajne a pritom neobycajne. Pomaha viest si dennik vdaky. Kazdy vecer si do neho zapisat 3 veci, za ktore si ten den vdacna. Trebars aj len tri taketo malicke okamihy, ked si privonala ku kvietku, alebo ku kave, ked si videla letiet vtacika, alebo hoc aj len fukla do pupavky, aby sa tvoj syncek zasmial…
Naucis sa tym vnimat znovu to pekne, takto postupne pomaly, budes vyhladavat to pekne…
to je pekné, že sa snažíš zo všetkého dostať sama, ale musíš vidieť aj to, že to nefunguje. Prepáč, ale z toho, čo píšeš, je jasné, že sa z teba stala ale že riadne otravná ženská, s ktorou nie je ľahké žiť. Riskuješ stratu lásky svojho manžela aj syna - len kvôli tomu, že sa nechceš rozplakať pred psychológom?! Plač v takomto prípade oslobodzuje a uvoľňuje bolesť a psychológ pomáha. Myslím, že pre teba je už najvyšší čas riešiť to s odbornou pomocou
joj psychologovia su zvyknuti na ine place u klientov. to je sucast prace. aj na take ze sa nevies nadychnut z placu.. anyways. a aky mas vztah sama k sebe? mas sa rada?
regresna terapia...toto bude nieco hlbsie, porod to len spustil...
@danica2711 áno presne si to vystihla, je zo mňa harpia. Aj keď sa snažím, som proste permanentne nasrata na všetkých. Muž mi aj povedal, že sa to takto nedá, preto mu stále vysvetľujem, že ja takáto nie som. A on to vie. Pred pôrodom som naňho nemala jedno zle slovo a keď som bola tehotná, som sa doňho znovu zaľúbila, stále som chcela byť pri ňom a on mi veľmi pomáhal. Už som mu aj povedala, že ťa láska sa presunula po pôrode na dieťa, lebo teraz ho tak zbožňuje malý. Ale to nie je len o mužovi, proste si nedokážem o nikom nič dobré myslieť. Nastúpila som do novej prace a mam pocit, že sú tam všetci pokrytci. A pritom som pokrytec asi hlavne ja.
A o tom autobuse... Akože áno, ľudia vedia liezť niekedy na nervy, ale tam vtedy boli všetci úplne v pohode, cestovali sme v kľude a ja som mala dokonca sluchátka na ušiach s hudbou. To asi nie je normálne, zase neprikladam tomu taky význam, ale bol to príklad, pretože predtým som nikdy takéto pocity nemala.
Autorka, zmenilo sa niečo k lepšiemu? Diskusiu som našla v roku 24, ale verím že ti niečo pomohlo 🙂. Krásnu radu dala #jumama
@findomatej nie nezmenilo.Je zo mňa hrozný cholerik.Viem byt dobra len k synovi.Snazim sa ale každý deň.
a aky mas vztah sama k sebe?
Aké sú to tie zle myšlienky? Čo si pomyslis a prebehne ti hlavou tesne predtým, ako začneš byt na niekoho naštvaná, lezie ti na nervy?
Príčinou tvojich pocitov sú tvoje myšlienky, pomohlo by, aby si im viac rozumela.
No ja tiez mam averziu voci ludom, a.ak.idem.do.mesta vybavit daco, tak mi lezu na nervy. A ja to pripisujem tomu, ze aom asi uz dlho doma, ved aj korona, materska, tak.som.si odvykla. I ked ja som celkovo ludi nemusela ani predtym.
Asi fakt psychologa vyhladaj a odporucam chodit do.prirody, kde nie je vela ludi, alebo.ziadny, to ta tak.dobije energiou 🙂