Nič okrem dieťaťa ma nebaví
Ahojte,
pisem anonymne a na MK, pretoze sa o tom nemam s kym velmi porozpravat a mozno sa tu najde niekto, kto ma pochopi, poradi mi alebo mi da aspon iny pohlad na vec. Viem, ze sa asi jedna o uplne normlane pocity, ale ja to tak necitim a som z nich nesvoja.
Som vela rokov vydata, mam 35+ rokov, super manzela, ktory ma vo vsetkom podporuje, pomaha mi, vela sme cestovali, vacsinu casu travili spolu.
Pred otehotnenim som nebola materinsky typ, ani sme nevedeli, ci vobec babatko chceme, nic nam nechybalo.
Mala som rizikove tehotenstvo, stravila som vela casu v nemocnici (narocne obdobie pre mna aj manzela, ktore nas urcite poznacilo).
Mame takmer rocneho synceka, krasne, spokojne a bezproblemove dietatko.
A ja na sebe pozorujem ako velmi sa menim - cim je starsi, tym viac som nanho naviazana a vsetko ostatne ide bokom. Akoby nic ine nemalo poriadne zmysel, dokonca uz ani cas s manzelom.. stale uvazujem nad syncekom, najradsej sa s nim hram a pozorujem ho, moj idealny den je byt s nim doma. Manzel pride z prace a ja hovorim len o synovi. Strazia ho stari rodicia a ja uz len cakam, kedy budeme zas spolu. Viem, ze su to asi normalne pocity, ale ja nedokazem vypnut. Nebavi ma citat si, pozerat TV, nakupovat, rozpravat sa s kamaratmi, chodit medzi ludi, byt s manzelom, vzdy a vsetko skonci v mojej hlave pri dietati, stale uvazujem len nad nim. Nic ine nema zmysel. Nespoznavam sa. Ja som dokonca zabudla, ze mame ist na predlzeny vikend, ktory som sama rezervovala. Po veceroch googlim detske nabytky, hracky a aktivity.
Pred syncekom som mala vela konickov, davala som si na sebe zalezat, bola som spolocenska, akcna, teraz som uplny opak a vadi mi to. Snazim sa nejak si to v hlave upratat, vratit sa aspon k niektorym konickom, ale v hlave mi stale srotuje, ze naco..
Najlahsie by bolo sa tomu poddat, nechat to tak a neriesit, ale praveze tak tiez nie som spokojna. :( Mam pocit, ze zanedbavam svojich blizkych, ze ked skonci RD, nebudem sa uz vobec vediet odputat od maleho, ze moj krasny vztah s manzelom ide uplne do kytek.
Tie, ktore sa viete vcitit do mojej koze, viete mi nejak poradit? Ako si to v hlave upratat?
mam to velmi podobne, normalne mam obdobia,ze sa mi nechce komunikovat s kolegynami, ku ktorym sa za rok mam vratit do prace.V mojich predstavat dako v praci prezijem a budem utekat domov za detmi...
Si na tom ešte celkom dobre, pretože si to sama uvedomuješ. Mne to museli povedať natvrdo moji blízki. A zruesili radikálne- poslali ma na poluvazok do prace. S bavím bola mamina, a ja som sa v práci socializovala. Tiež som si tehotenstvo odlezala,preto som im dnes nesmierne vďačná, že ukončili moje myšlienkové pochody. Polročne dieťa a ja 3/4 hodinky v práci. Osobne mi tonvelmi veľmi pomohlo. Už je to viac ko 10 rokov a mame nádherný vzťah stále. Tak či tak sme si ti najbližší.
Ja stale cakam kedy to pejde. Syn ma uz 20 mesiacov. Velmi som sa obavala ze to bude liezt muzovi na nervy ale on je uplne taky isty. Pre nas oboch je nas syn najoblubenejsia tema a tak zatial, kym sme zohrati, tak to menit nejdem.
To ze sa nepoznavas je uplne normalne. Nad tym by som sa netrapila. Ja by som sa riadila srdcom. Rob tak ako to citis, Ak mas pocit ze zanedbavas syna, ak sa zacnes venovat niecomu inemu, tak sa vrat spat k synovi. Ale ak mas toto na ukor vztahu, tak to urite ries...
Podla mna je rok este velmi malo... vtedy je normane byt pohlteny dietatom... a teraz zacne dieta byt samostatnejsie a tak bude aj pre teba cas sa trochu odputat. Uz len to ze si to uvedomujes je prvy krok k odputaniu.
@bagre Ano, ja viem, len nejak na to nemozem najst motivaciu. Ja si presne uvedomujem, co je zle, stve ma to, ale je to akoby mi cast mozgu zmizla a ostala len ta babatkovska.
@palicka Presne nad tymto som vcera uvazovala - necakat na koniec RD, ale vratit sa do prace (aj ovela) skor, aspon na menej hodin. A ziadna praca z domu, ale pekne do kancelarie. Toto by mi podla mna pomohlo - musela by som prejst na ine myslienky, ci chcem, ci nechcem. Som rada, ze to u teba pomohlo - budem si to drzat ako zadne vratka, pokial sa mi to nepodari zmenit inak.
@marrydreamkas Je to velmi narocne, no drzim palce. Presne viem, co myslis.
@andreatytler Mam pocit, ze zacina. Akoby som este nenasla tu spravnu rovnovahu medzi jednotlivymi castami mojho “noveho zivota”. A vzdy som bola taka, ze som robila veci na 100% (v robote som bola taky ten premotivovany zamestnanec, kt. maju sefovia vacsinou radi; ked sme boli na dovolenke, tak vsetko do bodky naplanovane) a teraz je mojich 100% dieta, ale uvedomujem si, ze to nie je dobre, ze to chcem inak, ale mozog si akoby len povzdychne a tam som skoncila. Budem to skusat nejak krok po kroku zmenit alebo potom spravim nieco radikalnejsie (trebars navrat do prace). Uz som sa pytala muza, ci nechce ist na MD, ale zatial tadeto cesta nevedie.
Mozes skusit aj este chvilu pockat. Ja som bola pozriet kolegov v praci, ked bol maly vo veku tvojho. A toto presne som im hovorila, ze asi to tak zariadila priroda, ale ja skoro stale myslim len na maleho a ked aj nejaky konicek, tak to spajam s malym - kreslim, ale detske obrazky, varim a peciem, ale v nadeji, ze to zachuti jemu atd. Jedine manzel teda z pola mojho zaujmu nastastie nevypadol. No par mesiacov po tom, co maly dovrsil rok, to povolilo. Akosi som videla, ze je samostatnejsi a vnutri sa nieco zmenilo. Aj tak nanho velmi vela myslim, ale namalovala som uz aj obraz, ktory o nom vobec nebol, precitala par knih (nie o vychove 🙂 ), zacali mi viac chybat kamosky a zaujimat ich zivoty, proste vysla som z ulity.
Ja som to mala podobne, ale vychadzalo to od syna. Plus som mala presvedcenie, ze dieta sa prve roky potrebuje naplnit laskou, istotou a bezpecnostou od matky, aby sa dobre vyvijalo. Pozor, aby si ho laskou casom nebrzdila. Ale myslim, ze ti to da najavo. Este je skoro, este profituje. Pride obdobie vzdoru a budes moct prehodnotit...
Uplne normalne a pockaj si do 3 rokov, kedy sa anjelici menia na certikov.
No ja mám 2,5 ročné dvojičky a všetko OK, teda väčšinou (je to záhul po všetkých stránkach), ale rozhodne nie sú pre mňa stredobodom vesmíru a pravidelne mám čas aj na svoje vlastné aktivity a keby som ten čas/možnosť nemala, tak ma j..b.e. S ľuďmi zvonku sa najradšej bavím o všetkom, len nie o deťoch. Alebo len tak narýchlo niečo poviem, lebo tak dvojičky každého zaujímajú...
Takže mindset autorky je pre mňa úplne sci-fi
😲
Ahoj, do istej miery je to normálne /hlavne pri prvom dieťati/, na strane druhej aj ty sama vnímaš, že je toho už niekedy veľa, že celý svet je syn.
Ako si upratať - presne tak, ako si to zakončila a teda že: dieťa raz vyrastie, a prílišná naviazanosť neprospeje nikomu, že aj manžel je dôležitý /TERAZ!/, že aj koníčky treba, aj trošku pozornosti blízkym venovať...
Teraz je to už iné ako keď mal mesiac, otvára sa ti iný svet spolu s drobcom ale na vrchu tej pyramídy nemôže byť synček. Tam musíte byť vy dvaja ako pár, a ty ako mama ktorá je v pohode aby mohol byť ok aj syn.