Neľúbim svojho syna

Počúvaš sa ty vôbec? Tak máš podozrenie na popôrodnú depresiu alebo teda na jej nábeh, ale k doktorovi nepôjdeš? To mi je rozhodnutie dospelej ženy fakt.

Tak vieš ze máš poporodnu depresiu a nechceš to riešiť? Píšeš ze k lekárovi určite nepôjdeš? To prečo? Prečo mu to robis? ...prečo ste si robili ďalšie dieťa? Nezasluzis si ho ....

Prosím choď k doktorovi, popôrodná depresia je vážna vec

Každý ťa pošle k lekárovi lebo to sa tak robí keď má človek problém, vieš? Buď je to hormónmi alebo potrebuješ terapiu. Keď ste dieťa nechceli mali ste sa chrániť alebo ísť na potrat. Teraz môžeš urobiť len to aby syn nikdy nezistil, že ho vlastná matka nechce.

Smer psychiater, poporodna depresia jak vyšitá

v záujme tvojho zdravia, bezpečného vývinu dieťaťa, psycho- emocionálneho vývinu, a najdôležitejšieho obdobia vzniku vzťahovej väzby v živote tvojho syna = ktoré je nenahraditeľné a NIKDY NIKTO nevráti čas a šancu na reparát tohto obdobia, by si sa mala hlboko zamyslieť, pomenovať problém, zdôveriť sa a vyhľadať odbornú pomoc. Vieš koľkým nešťastiam sa dá predísť?
PS: Uzdrav sa, kým sa staneš rodičom, aby sa tvoje deti nemuseli v živote uzdravovať z toho, že si ich rodič...

Chod k lekárovi, nie je to hanba, dnes je to bežná vec nie si prvá ani posledná 😉 chuďa dieťa za to nemôže, ak si nechcela už dieťa mala si sa chrániť, prípadne plánovať tehotenstvo neskôr keď dcérka podrastie aby si si ju viac "užila". Ak to nebudeš riešiť nakoniec tým bude trpieť celá rodina, lebo dieťa raz vyrastie a bude vnímať že je menej milovane. Môžu z toho vyplynúť aj manželské problémy a veľa ďalšieho .

K lekárovi zatiaľ nejdem preto, lebo verím, že to dokážem zvládnuť aj sama. Aj keď častokrát o ňom uvažujem, zatiaľ určite nie. Po šestonedelí sa to o dosť zlepšilo, ale stále to nie je ono. Veľmi túžim, aby tie materinske city prišli...Ženy, nadávate mi, avšak ja sama si predsa toto všetko uvedomujem, že som hrozná a odporná matka, ktorá si to dieťa ani nezaslúži. Len opakujete to, čo už dávno viem. Toto ale vôbec nerieši môj problém.

nemusi hned ist k psychiatrovi, dobre ze si to uvedomuje, ale najdolezitejsia je opora, partner alebo naj kamoska, ktora je vypocuje a bude pri nej stat. Ma 2 deti kratko po sebe, ja soma ni poporodnu depku nemala a bolo to velmi tazke obdobie, kedze som nemala ziadnu pomoc, len muz v praci a ja na 2 malicke deticky sama. 3 mesiace je kratka doba, skor by som sa pozrela na to zazemie a na pochopenie zo strany blizkych, lebo o toto hlavne ide pri poporodnej depke a tiez po kazdom porode

Nechces ist dr, a na co chces cakat? Ked sebe, malemu alebo aj dcere ublizis? Neviem co chces riesit. Ale sama to nevyriesis... nenechaj to zajst az tak daleko, aby uz nebolo neskoro. Deti potrebuju zdravu maminu . Mam kamaratky , ktore si tym presli a ver mi, ze bez liekov sa to neda

A čo akože čakáš autorka?Že ti ženy telepaticky pomôžu vyliečiť tvoju popôrodnú depresiu.LEKAR,PSYCHOLOG,PSYCHIATER....to je to,čo ty potrebuješ.
Kebyže to dokážeš zvládnuť sama,tak si tu nepytas rady.

podla mna si cestu k synovi najdes, len si musis nejaky rezim najst a popritom robit to co si planovala s dcerkou. Tak sby bol kazdy spokojni, ved vies ze pomoc a oporu ams, tak to vyuzi, bude lepsie

a zmen myslienky a slova, opakuj si, ze mam statsie, ze mam 2 male zdrave deti, ze su ok, ze mam super rodinu, ze bude lepsie a podobne, zmen svoje myslenie, to sa podda, drz sa

Na začiatok psychológ, jedno sedenie mi naozaj pomohlo a to som tam dokopy len plakala…proste s niektorí vecami si človek neporadí sám, nemusis to ani nikomu hovoriť proste chod bude ti lepšie ❤️

Úprimne keď máš takéto stavy tak sama to vôbec nemusíš dať a môže sa to ešte zhoršovať. Chceš čakať do kedy? Kým sa niečo nestane? Čo ti na to povie tvoj muž? Mama? Nikto nič ? Oni nevidia ako sa trápiš a čo prezivas?

Nic ine ako doktor a terapia ti nepomoze… takze ked mas taku uzasnu a podporujucu rodinu, tak okamzite nabehni k tomu psychologovi, ak nechces, aby v buducnosti OBE tvoje deti trpeli. Dceru znicis prilisnou laskou, nebude sa moct pri tebe ani nadychnut, ked bude vacsia, syna znicis odmeranostou a zanedbavanim. To chces?

@lilizzachy ďakujem. presne toho sa obávam. Chcem aby obe moje deti boli rovnako milované a šťastné. My sme boli veľmi šťastna rodina a teraz to kvôli mne ide všetko dolu vodou.

@kluska Áno, ja si to uvedomujem, aké šťastie mám, len ho nedokážem žiaľ prežívať. Po prebdenej noci som neuveritelne nahnevaná, vyčerpaná. Potom sa nejak naštartujem, dám si malého do nosiča, pritulim a všetko je aspoň na chvíľu krásne. A o pár hodín sú zase tieto pocity späť.

Tak jediné relevantné riešenie vážnej situácie, si hneď odmietla, tak čo vlastne chceš? Akýkoľvek psychický problém sa predsa nevylieči domácou liečbou alebo čakaním, že to prejde ako bolesť brucha 🤦🏻‍♀️

Skús teda poprosiť manžela alebo starých rodičov aby ti ho postrážili, že by si chcela ísť s dcérkou aj niekam sama...naplanuj si s ňou nejaký program aj 2 ,3x týždenne aby si bola len s ňou...na hodku dve...možno ti to pomôže a potom budeš mať pocit že nie je o teba ukratena. S maličkým sa mazli, tes sa ako sa na teba usmieva pre neho si teraz celý vesmír iba ty držím palce nech si spokojná a prejde tá to 🙂

ale hovno mas depresiu.. proste vychovavas nechcene dieta, tvoje pocity su prirodzene.. normalne si to priznaj a nemusis sa za to vobec bicovat.. uricte nie si sama, je spusta zien, ktore necitia z roznych dovodov nejake uzasne materinske city k svojim detom, len maloktora ma gule to priznat, lebo presne dostanu taketo 'citlive' reakcie, ako su nenormalne kravy, co si nezasluzia svoje deti a maju okamzite naklusat k doktorovi..
o svoje dieta sa normalne staraj a nemusis sa nutit do ziadnych citov.. vzhladom k tomu dietatu je to zbytocne, lebo dieta presne citi, co ty citis naozaj, pred nim divadlo nezahras.. staraj sa o neho, ako najlepsie vies a bud k sebe laskava, netyraj sa vycitkami, ze ho nadovsetko nemilujes.. pre neho je lepsia uprimnost, ako tvoja pretvarka a sebatryzen..
pises, ze mas oporu v rodine - oni vedia o tvojich pocitoch? ak sa mozes zverit aspon partnerovi, tak to urob.. a nech oni venuju dietatu co najviac lasky, ktoru mu teraz nevies dat ty..
ono sa to casom urcite zlepsi, ked budes na seba laskava a nebudes sa do nicoho tlacit, ani si vycitat.. mozno je to cele len preto, lebo su na teba proste moc dve male deti a ked syn podrastie a bude s nim viac zabavy, ako starosti, tak bude vsetko ok..
alebo mas mozno nejaku traumu z toho prveho potratu, alebo celkovo nieco je v tebe, nejaky aj nevedomy zazitok z minulosti, ktory ti sposobuje tieto pocity.. na to by bola nejaka terapia dobra.. ale tiez sa nenut nasilu nieco riesit, ked sa na to necitis, len kvoli 'chudatku dietatu' .. ty musis mysliet na seba v prvom rade a potom bude v pohode aj dieta.. nie si nejaky stroj, ktory treba opravit, aby bol funkcny kvoli zabezpecovaniu potrieb dietata

Fuu ženy, prečítala som si príspevky a ste niektoré fakt hnusné kobyly :D Neviem, ale ja súcitím s autorkou. Ani jedna z Vás nie je v jej situácii a jej rozpoložení. Ste dokonalé matky, milujúce svoje deti a hop poďme si kopnúť do ženy, ktorá má problém. Ste top, dúfam že ani jedna sa neocitnete v takej beznádeji.
Autorka, neboj sa otvoriť najbližším 😇 stále je to čerstvé a hormóny sú rozbúrené. Neverím, že neľúbiš svojho syna. Určite pre neho robíš všetko čo je v tvojích silách. Obe tvoje deti potrebujú zdravú mamku, neboj sa psychológa, alebo terapie. Ťažko je nastúpiť tu cestu, ísť za odborníkom ale ta úľava stojí za to. Budem na Vás myslieť 😇
Ps: nemala som popôrodnú depresiu ale mala som problémy, ktoré som si sama spôsobila, nemala som vzťah k sebe a terapia mi pomohla veľmi.

Vsetky sa tu do nej navazate, ale ona sa predsa nepyta ba vas nazor. Ona hlada niekoho, kto si niecim podobnym presiel. Nechce rady od zien, co o tom nemaju ani paru. Myslim, ze uz fakt, ze si problem uvedomuje, je dobre. Chapem jej potrebu sa porozpravat s niekym, kto to tak tiez mal a mozno potom zvazi naozaj navstevu lekara, alebo jej proste pomoze skusenost niekoho ineho… ktovie…

mala si tie deti velmi skoro po sebe, z jednych hormonov do druhych. ja verim ze je to docasne. Toto leto nejak vydrz, myslim ze 1,5 rocna az tak velmi nepotrebuje partiu na ihrisku, take deti sa hraju iba vedla seba nie navzajom. Spolocnost chyba asi tebe.

malu dceru o nic neukracujes , mat deti po sebe je na zaciatku narocne ale o rok, o dva to budes vidiet ako vyhodu, deti podobneho veku zaujmov. Bedete traja partaci na dovolenke, vyletoch, ihrisku.
Ja som mala styri po sebe, a pri najmladsom stvrtom neplanovanom synovi som mala tiez take zmiesane pocity. Bol krasny uzasny, da sa povedat nase najkrajsie dieta, ale i tak som mala pocit ze uz som z toho materstva alubenia deti ukonana a tazko sa mi bolo nastartovat ten babetkovsky kolobeh odznovu. Hlavne ked som mala pocit ze po troch detoch mame finito pocet, a moj namladsi treti syn je moj posledny bejnamincek.

Po case sa to utriaslo, chalani su spolu kamosi, treti syn je rad, ze ma brata nielen dve sestry.
Jo a mam ho rada. Naozaj, aj toho stvrteho neplanovaneho. s kazdym dietatom mam iny osobity vztah.

Ja som prežívala veľmi ťažkú formu popôrodnej depresie a ver mi, sama ju neporazíš. Áno, aj ja som mala pocit, že neľúbim svoje dieťa a to bol vysnívaný chlapček, ktorý prišiel do zdanlivo dokonalých podmienok, žiaľ prišla PPD. Nadväzoval sa mi ťažko vzťah s malým, lebo som mala pocit, že si ho nezaslúžim, atď. Už je to lepšie o dosť, len som na AD.