Chcem mať radosť z materstva
Ahojte dievčatá. Mám ročnú dcéru, no chcem sa vykecať z toho, ako ma unavuje to, že je taký typ, ktorý potrebuje neustálu pozornosť. Niekedy je to fajn, stačí jej, že som pri nej a pohrá sa s hračkami, väčšinou jej to však dlho netrvá a prilezie ku mne a už sa vešia, tlačí na mňa, štverá sa. To je však ten lepší prípad. Niekedy ju len položím na zem, nech skúma hračky, vyberie si niečo a hrá sa, nolen čo ju položím už začne mrnčať, obráti sa ku mne a chce ísť na ruky. Niekedy ani neviem čo chce, či ju mám neustále držať, neustále jej čosi ukazovať, často piští a piští a ide to pravdupovediac na nervy. Čoraz viac zisťujem, že asi nie som materský typ, ktorý by bol dieťaťu neustále k dispozícii, nie som ani hravý typ, nebaví ma stále sa s ňou hrať. Hanbím sa za to, ale neviem ako to zmeniť.
A to vám poviem, že som celý život žila s tým, že materstvo je to pravé pre mňa, dieťa bolo plánované, chcela som ho rýchlo, nebola som ten typ, čo by materstvo odkladalo kvôli kariére, práci. Dieťa pre mňa bolo prednejšie. Tak čo je to so mnou? Cítim sa ako nanič matka. Neviem či je to typom dieťaťa alebo mnou, alebo kombináciou všetkého. Dojčím ju doteraz, deň, noc. Ona je taká, že si neraz len sadnem na zem a už sa ide prisávať, zabára hlavičku do môjho hrudníka, no ja som zase typ, ktorý potrebuje veľa súkromia, svojho ticha, času pre seba. Viem, že materstvo je o obetovaní sa, no kde je aj môj priestor pre seba? Pre svoje chvíle samoty? Ono nejde o to, že by ju nemal kto postrážiť, manžel sa jej venuje koľko len môže. Ide o to, že ja potrebujem čas pre seba v priebehu dňa, prestávky pre seba a potom môžem byť opäť s maličkou. Veľmi ju ľúbim a keď z nej mám nervy a ona mi po čase zaspinká na rukách, tak mi jej príde ľúto. Žijem medzi láskou k nej a potrebou byť od nej vzdialená. Čo mám robiť aby to bolo lepšie? Aby som si materstvo užívala, tešila sa z neho a nebrala ho ako obmedzovanie môjho života?
aj ja mam niekedy take pocity, ale myslim si, ze je to uplne normalne a casom to prejde..takze sa snazim byt trpezliva 🙂
@verbe veru ešte to chvilu vydrž..toto je také najnáročnejšie obdobie ten rok...moje sukromie sa tiež scvrklo na nulu...a je to hrozný pocit ked si večer líham spat a moj čas strávený pre seba= nule...a niekedy čakám že až malý zaspí a to zaspí o 11 večer a ja líham s ním...ale čo pomáha sa s tým zmierit a prijať to...že proste toto obdobie ten čas nie je určený pre teba a potom s tým tak vnutorne nebudeš bojovať...lebo aj tak s tým nič neurobíš..aj o tomto to je mat malé dieťa...a pri druhom už to bude lepšie lebo nebudeš porovnávať "ako to bolo bez dietata" a teraz...už budeš porovnávať ako som nemala čas na seba pri 1 dietati a že pohoda...ved teraz ho nemám zas 😀 Dúfam že som ta nezdeptala, ale tak si dobrá mama tieto pocity priznané či utajené má asi každá...každá druhá.
Ahoj. Ja ta chapem ,presla som si tym istym. Teraz ma moj Jurko 2,5 roka a stale sa nedokaze sam zahrat. Od malickeho babatka sme boli stale niekto s nim a to sa podúpisalo na tom ze sa nedokaze sam zahrat ani minutu a stale si vyzaduje aby s nim ktosi bol a cely den nepocujem nic len mama pod sem 🙂 🙂 Ale nechcem sa tu vobec stazovat 🙂 uz som si zvykla som rada ze tym mi vlastne dokazuje ako ma velmi lubi 🙂 🙂 🙂
@verbe toto preziva velmi vela matiek, no len maloktore su ochotne to aj otvorene priznat. Ked som sa citila tak ako ty, tak som tu raz na koniku nasla myslienku od jednej maminky a musim povedat, ze je to presne tak! znelo to asi takto: prvy rok je strasny, druhy rok je lepsi a treti je za odmenu 🙂 Tvoja lepsia buducnost je uz za rohom 😉
Ešte treba dodať, že ja som niekoľko rokov predtým než som otehotnela brala antidepresíva. Dalo by sa teda povedať, že toto je ešte fajn, odkedy sme chceli dieťatko, taksom ich istý čas predtým vysadila pod dohľadom lekára. Odvtedy som ich nemala. Veď niekedy, keď sme malú ešte nemali, som ani nevládala chodiť von, len ma vtedy ešte budúci manžel musel ťahaž. Teraz, s malou chodíme na prechádzky každý deň, neraz aj dvakrát. No boli aj horšie stavy počas materstva, keď som už zvažovala, či sa k AD nevrátiť, aj keď som dojčila. Toto obdobie som prekonala, no neviem či niekedy budem typ človeka, ktorý sa bude vytešovať zo života. No áno, chcem byť pre dieťa matkou, ktorá mu ukáže krásu života, ale zvládam to len v rámci svojich možností, trápi ma to, no snažím sa ako len viem, niekedy viac, niekedy som menej vitálna, hoci sa to pred malou snažím nedávať veľmi najavo. Chcem byť dobrou matkou, no stále si čosi vyčítam, že by som sa jej mala venovať viac, byť veselšia, viac sa s ňou hrať, byť aktívnejšia...Keď vidím, napríklad tu na MK aké rôzne tvorivé aktivity robia mamy s detičkami, tak ma chytajú výčitky, hľadám, čo by som malej ponúkla ja, no cítim sa taká bezduchá, taká málo vitálna.
@hradnapani to je krásne, aké povzbudzujúce. Kiež by to bolo tak!🙂
@verbe u nas to tak je, aj ked som tomu velmi neverila, ale velmi ma to vtedy povzbudilo. Casto na tu vetu myslim 🙂 joj, ani nehovor s tymi vsetkymi aktivitami, ja sa vtedy citim ako najhorsia matka na svete, ale potom sa musim vratit pevne na zem a uvedomit si, ze SOM najlepsia matka,aku moze moje dieta mat.
A hlavne, ziadne porovnavanie sa s druhymi. Nezijeme s nimi v jednej domacnosti, nevidime do toho a papier (obrazovka) znesie vela 😉
@verbe:
Ja viem, ake to je, mat narocne dieta. Ani len na zachod som nemohla ist, respektive som nechala otvorene dvere, aby za mnou priliezol 😅
ranie na pieskovisku zhruba v 1,5 roku? Ja som sedela vedla neho v piesku. Nie 2 metre dalej na lavicke pri pieskovisku, nie, pri nom v piesku... Pri vareni bol v nosici, neskor v stolicke vedla sporaku, lebo doslova potreboval vidiet do hrncov.
Viem, ako ti je. Ale ako pise @evarak, skus si najst chvilku aj pre seba.
Mne tiez padal plafon na hlavu, ako sa hovori. Ale co som sla len do mesta sa pozriet do obchodov alebo aspon sama na kavu, ale potrebovala som ist medzi ludi. Alebo som sla za manzelom do roboty, spolu sme sa naobedovali, pokecala som s kolegami a sla zase domov.
Nie si nanic mama, urcite nie. Len mas vybite baterky a potrebujes ich dobit. To je normalne. Nik z nas nie je stroj. Skus si zorganizovat opateru dcerky, aby ste mohli ist s manzelom do kina alebo do restauracie. Nemusi byt vecer, ak ma dcerka problemy so zaspavanim. My sme chodili do kina na skore predstavenia, aby mal syn "normalny" vecer a ukladali sme ho my. Jasne, ze svokrovci ho tiez vedia ulozit a nebol problem im ho zverit aj na vecer, ale pokial sa dalo, sli sme skor. To bolo najmenej stresu pre vsetkych.
Ak mas, porpos niekoho, aby siel s dcerkou na prechadzku. Ja som par krat poslala svokru na prechadzku so synom, aby som dohnala pracovne povinnosti (pracovala som z domu a pracovat som mohla, iba ked syn spal, a nie vzdy som vladala pracovat a dohanat po nociach). Alebo sa dohodni s nejakou kamoskou na stretnutie na zmrzku. Ak mas iba bezdetne kamaratky, dohodni sa s tou najtolerantnejsou 😉
Alebo sa dohodni s manzelom, ze on sa postara v sobotu doobedu o dcerku a ty pojdes ku kadernikovi, na kozmetiku a pod. Pre mna je to vzdy super, ze konecne sa niekto stara O MNA. A nie ja non-stop o niekoho 😉
Mne to znie tak, ze potrebujes najma "zmenu programu" a cas pre seba. Tak si ho skus zorganizovat. Ak nemas po ruke rodinu, nejaku studentku najdes urcite, ktora sa ti rada na hodinku-dve postara o dcerku, mionimalne pojde s nou v kociku na prechadzku. A ty sa ale potom vykasli na domacnost, ale uzi si ten cas pre seba. Ci uz kavickou, alebo vanou, alebo zumbou. Hlavne tak, ako to TY chces 😉
To, co teraz investujes do dcerky, ako sa jej venujes, sa ti vsetko vrati! Urcite, vidim to na synovi. Aj ked som byvala zombie a navladala som, teraz je to dobry chlapec, velmi sikovny a pekne sa vie hrat sam.
Vsetko dobre a pevne nervy!
@verbe ja som na tom uplne rovnako, a to ma syn len pol roka. Uz by som aj isla do prace. A naozaj je to tak, ze velmi vela matiek sa tvari absolutne stastne a vo vnutri ich zoziera rovnaky pocit, ktory ale nahlas nepovedia, lebo sa hanbia. Ja sa na to otvorene pytam a tak som to zistila. Niektore maminky, ktore maju starsie deti hovoria, treba vydrzat (i ked tieto 2 slova z duse nenavidim), niektore hovoria: male deti- male problemy, velke deti- velke problemy,
@hradnapani ten vyrok sa mi paci, uz sa tesim, este pol roka 😒
jááj nie si v tom sama... jediná rada ... treba vydrzat... ale ak by sa to zhorsovalo, tak treba vyhladat pomoc... aby z toho nebola poporodna depresia...
tiez sa nebojím priznat, ze niekedy ma uz chytá zúfalstvo.... ale pozriem sa na to z ineho uhla.. uhla dietatka... ono nevie, ze ty mas aj ine zaujmy, povinnosti a potreby, nielen jeho 🙂
ja som dieta moc nechcela, a doteraz som mala doma uplneho anjelika (aj teraz je) ale prave sme v tom období, ktorého som sa najviac bala 😅 😀 neobsedí, nezahrá sa, vyzaduje vela pozornosti, pistí, mraučí, nechce jest kedy má a naopak., a zasadne nechce spat, kedy chcem ja aby spal 😀 😀 😀 😀
drz sa aj my ostatné sa takto držíme ;) 😀
@miskamaj @verbe no tak ten vyrok "male deti... atd", som musela velmi rychlo vytesnit z mojho vedomia, lebo by som si to mohla rovno kamsi skoncit... Ja neviem preco mi ho kazdy omielal ako utechu pocas toho prveho roka, kedy by som sa najradsej schovala do mysacej diery... chceli ma tym povzbudit, ale len mi tym pritazovali s nevypovedanou vycitkou, ze co sa stazujem...
Ale hlavy hore, casom sa to zlepsuje. Aj ked sa vam dieta v dvoch rokoch smari o chodnik, spravi medzinarodny cirkus na ulici a kricat bude tak, ze padnu snehove laviny zo striech (nasa skusenost), aj tak sa vnutorne citim ovela lepsie ako pocas toho prveho roka, aj viac casu mam na seba a tak...
drzte sa!
myslím že to občas každá z nás takto cíti..ja tiež občas na malú nakričím...lebo mi vadí už len keď sa ma chytí... a to ona má 3 roky a keď ma začne šarpať a za krk sa mi vešať tak niekedy mi prasknú nervy..a niekedy sa zas šantím s ňou..Sme maminy..ale tiež máme svoje potreby a niekeddy je človek vyčerpaný.Ja vždy vravím že ja sa tak neviem pohrať s malou ako môj muž...ale ono to asi tak má byť... Ja som s ňou vkuse...takže sa to ani nedá a muž ked je celý deň bez nej v práci tak navečer sa rád s ňou pohrá... dôležité je aj keď sa niekedy ako maminky hneváme... dôležité je že svoje detičky ľúbime... myslím že to je dôležité...občas každý potrebuje svoj priestor... Takže sa necít previnilo a snaž si občas tú chvíľku pre seba využiť...ako napr ked malá spinká tak sa snaž si oddýchnuť...
@verbe ahoj, mám dve dcery, staršia bola od malička samostatná jednotka, zahrala sa sama, podla možností sa obslúžila a ja som si užívala život na MD, no za 3 roky sa nám narodila druhá dcera a to už bolo niečo iné, presne ako tvoja. Teraz má 4 roky a stále to trvá, v jednom kuse na mna pokrikuje, plače, jeduje sa, volá ma nech sa s nou zahrám. So staršou sa hrať nechce, lebo chce maminku pri sebe. všade mi robí spoločnosť aj na záchode. môj muž už rezignoval a ignoruje ju, tiež mu to lezie na nervy a mne niekedy tiež, ale snažím sa nejako ovládať. 🙂) prajem pevné nervy a dúfam že tie naše poklady si tú pozornosť a vytrvalosť vynútia aj v dospeláckom živote 🙂
tusim som rada, ze mam tri deti...a stvrte na ceste. zahraju sa spolu, a nepotrebuju tolko mojej pozornosti...vymyslaju si a hraju sa sami ako chcu... a ja som "len" rozhodca a podavac stravy
Ja som sa pri prvom dieťati cítila podobne, všetko na mňa padalo, mala som pocit, že môj život sa zmenil len na mlieko, plienky, hračky, dudlíky, liezli mi na nervy aj ostatné mami lebo nehovorili o ničom inom len o deťoch. Nakoniec som to nevydržala a po dvoch rokoch som šla do práce a výsledok, do dnes to ľutujem, teraz som na materskej s druhým a fakt si to vychutnávam. Možno je to tým, že som už vedela do čoho idem a vyzbrojila som sa. Občas si doprajem čas len na seba, resp. chvílky s manželom aj ked pri dvoch to je zriedkavé. Poprosím rodičov nech mi kuknu deti a mi ideme na večeru. Mnohé mami na mňa divne pozerajú, že čo som to za matku opustiť malé bábo a isť von, ale bábo to bezo mňa tu hodinku, dve vydrží, vlastne si ani nevšimne, že som preč a ja sa vrátim odýchnutá, spokojná a môžem sa mu zase na 100% venovať. Treba si uvedomiť, že sme síce mami, ale to ešte neznamená, že sme prestali byť aj manželky a ženy a detičkám tiež prospeje keď si zvyknú aj na iných ludí než je len mama, aspoň prvá to mala potom vo škôlke omnoho lahšie, žiaden plač ani nič podobné bola zvyknutá, že mama ide preč a zase príde. A tiež mi pomohlo, že pri druhom som si všetko zariadila tak aby som mohla s detmi chodiť kade tade von a nemali sme stereotip, takto sme každú chvílku niekde von, raz sa ideme kúpať, potom ideme do ZOO, na nákupi, detské atrakcie, ku známym, mám vlastne tak nabitý program, že niekedy ani neviem ako prebehol týždeň, takže žiadne depky nestíham 🙂
@katka_halabalka bozinku, neznasam ludi, ktori hovoria, ze opustit babo. Tak ono to nie je opustenie, a kazdy clovek potrebuje mat chvilku pre seba bez ohladu na to, ci su deti, alebo nie. Ved z nervoznej matky bude nervozne aj dieta (viem z vlastnej skusenosti). Ja mam prave pred sebou rozvod, trpim nespavostou, prestala som kojit, davam syna mame a idem na tyzden na dovolenku. SAMA. A neskutocne sa tesim, ako si prevetram hlavu.
@verbe no ako keby citam o sebe...po pravde mna zacalo materstvo bavit az ked mala dcera 2 roky. Tehotenstvo otras, prvy rok katastrofa, druhy o cosi lepsi. ..nikdy som nebola ten babetkovsky typ a nikdy ma kocikovanie a podobne veci nebavilo takze to obdobie beriem ako nieco co muselo byt aby som mohla mat teraz radost z mojej uzastnej dcerky...
Je to take tazke obdobie, medzi 1-2 rokom, dietatko je uz pohyblive vsade vylezie ale este nic nevie takze musis davat nonstop pozor, obdobia separacnej uzkosti a do toho prichadza ten prvy vzdor.
Moja dcerka je tiez taka povaha ze neznasa byt sama...nieco ako zahrat sa sama skusila tak v 2 rokoch na 5 minut..doteraz je taka, vecne potrebuje nejaku spolocnost, pripadne sa hrat tam kde su ludia, stale keca atd, slovo mamii toto maimi hento vykrikuje tak kazdych 10 min...niekedy to bolo (aj je) narocne, obcas som zavidela kamoskam deti ktore sa ako rocne sami hrali cele hodiny...na druhu stranu ked sme kdesi vonku napriklad na ihrisku ani o nej neviem...okamzite si tam najde nejakych kamosov..
Mozem ti poradit len vydrzat, uvidis bude starsia a bude s nou strasna sranda..cas ubehne velmi rychlo a na toto obdobie budes len spominat
V prvom rade veľký obdiv za to, že zakladateľka témy to povedala nahlas...Myslím, že každá to z času na čas cítime...V poslednej dobe aj ja...Odkedy sa malá narodila, som viac menej na ňu sama...Muž je od rána do večera v robote, samozrejme, keď je doma, pomôže čo sa dá...Ale niekedy tiež mi celá domácnosť padá na hlavu, nestíham, čo sa jej neustále venujem a keď sa spoľahnem na to, že muž príde, tak zrazu má aj on svoje aktivity...Neviem, ja nie som typ, ktorý by niekoho prosil o pomoc, iba ak mamu a aj to, keď sa inak nedá...Pokiaľ mi niekto neponúkne pomoc, ja to neurobím...asi je to chyba, máme naštrbené vzťahy aj so svokrovcami, ale tak čo sa dá robiť...ale to je na inú tému...Moja malá v poslednej dobe tiež stále mraučí - doslova a chodí za mnou, stále sa pýta na ruky a ja mám tiež nervy v kýbli...niekedy na ňu nakričím, potom ma to mrzí...to, čo jej 100x zakážem, 101 urobí a ešte sa aj smeje 😀 a príde domov tata a to nič iné len tata, tata, tata...mama nepovie...a to ma tiež deprimuje...mne raz niekto povedal, že by som nemala mať deti, lebo to s nimi neviem...neviem sa s nimi zahrať...a pravda je, že niekedy by som si na hranie niekoho najala a radšej by som sa krútila okolo domácnosti 🙂 Ale tak, nedá sa...sme samé dve celé dni, tak mi buď pomáha trošku, aby som čo to porobila, potom sa zase hráme spolu...Na ihrisko nehrozí,..bojí sa všetkých preliezok o hojdačke ani nehovorím...A tiež som už uvažovala nad zamestnaním...ale vždy ma to nejako prejde...Ono je to taká ponorková choroba niekedy...Uvažujem nad druhým, lebo nechcem, aby zostala sama...z rodiny nikto neplánuje dieťa...ja mám tiež len brata...bratranci, sesternice, o 20 rokov starši a nebolo to ľahké...a keď budú dve, hádam sa nejako zahrajú 🙂
@verbe akoby som čítala seba a ešte doplním ze ja to mám doma x2, starsí bude mat 4 roky, skoro do 3 rokov sa mi sám nezahral, len mama, nalepeny pri mne. často som chodila s ním von, aby rychlejsie usiel čas, zima bola najhorsia, to som len na hodiny pozerala, kedy bude večer, teraz ma dcérka rok, mame prechod medzi chodením, lozením, a do toho idu zubky, všade je so mnou, musím navarit hned ráno alebo ked spi, lebo cez den skoro nič nespravím. priznám sa, ze mam toho uz plné zuby, som doma 5 rokov a detom sa venujem maximálne, ale chyba mi nejaky čas pre seba, začala som bicyklovat, ked je pri detoch manzel, prevetrat si hlavu a trochu vypnut.
teraz obe deti spia, dom hore nohami, ale nerobím nič, práca počká, a chyba je aj v tom, ze chcem mat vzdy všetko tip-top a upratané, lebo bordel mi vadí, a neskutočne sa tesím ked pôjde starsí v septembri do skôlky, az sa za to hanbím.
@syrik no presne, zistila som, že sa tiež radšej krútim okolo domácnosti ako sa hrám s dieťaťom. Aj za to mám výčitky, že hoci malá je so mnou v kuchyni, ja umývam riad, skladám zo stola atď namiesto toho, aby sme sa spolu hrali. Hovorím jej o tom, rozprávam sa pri tom s ňou, komentujem, čo robím, ale nie je to hra ako taká.
Ďakujem baby, povzbudili ste ma.
Už teraz sa obávam obdobia vzdoru.
@verbe pridam sa... ja som dost vitalny clovek a stale sa snazim mysliet pozitivne , ale... nechci vidiet ako som dnes vrieskala. byvame v objekte kde je na jednej chodbe milion bytov :D .. a vratnicka dole a spravkyna budovy .. aaaaa ja som sa dnes pytala. ci ma nebolo pocut az dole. mame osem mesacneho maleho , krasneho a dokonca neplacliveho syna, alee to co robil dnes.. to bolo desne. napriek tomu,ze clovek ma doma aj neplaclive dieta a samostatne.. uz to je narocne. rano vstat, 6krat urobit jest, 20krat dvihnut, polozit, prebalit... a vsetko dookola. toboz ak dieta je narocne na pozornost. ja som chcela aby nas aurelko bol usmievave dietatko a saleli sme sa casto, smiali, somariny robili.. a tearz to chce stale.. tiez sa treba obracat.. ked clovek sa musi stale venovat. dnes cely den fnukal.. a ja som plakala vo vedlajsej izbe ,ze toto nieje mozne. som unavena.. vikend tazky, zavaranie, varenie, upratovanie.. a teraz celyy den plac. kricala som, mala chut ho zbit, strcit ho do skrine, pripadne zavolat muzovi nech berie dovolenku a nech mi vsetci daju pokoj. to co prezivas je uplne normalne.. a je prirodzene ,ze si unavena. starostlivost o dieta je narocna na vsetko . a zabila by som toho , kto vymyslel nazov dovolenka. vela sily a hlavne vela vela lasky prajem.. vsetko to prejde ;).. o par rokov budeme riesit frajerov frajerky.. to nam este budu dupkom stavat vlasy 🙂
Mna len zarazilo, ze preco tato tema je oznacena tak, ze nie je OK? Hm...
ahoj,plne ta chapem, ja prezivam momemtalne to iste, aj mam z toho depresie, dcerku lubim, ale ano, chyba mi ten cas aj pre seba....zial neviem ti poradit, sama bojujem co stym..a navyse, moja ma 19 mesiacov a stale nevie papat tuhu stravu, stale po nej zvracia-pri pokusoch naucit ju to,zial neuspesne...citim sa uplne vyzmykana....nanic mama. ja som ti asi nepomohla,ale ty mne trocha hej, ze nie som v tom uplne sama.drzme si palce.dakujem
@verbe necitala som to cele, mozno niekto uz toto radil - a nepomohlo by nejake materske centrum? Kde by si sa aj ty naucila, co vsetko sa s dietkom da robit (resp. nejake tie tvorive dielne a tak) - aj by ti lepsie usiel cas a aj mala by mozno viac s inymi detmi sa zvykla pohrat, ty by si si tam mozno nasla aj chvilku pre seba, aspon cajik, kavicku, kolacik...? Ako plne ta chapem, moja ma ledva 4 mesiace, cize este dost spinka, ale padam aj tak na hubu a AD mam na policke a snazim sa, aby som po nich nesiahla...ja ale planujem preto prave take aktivity robit s nou, snad to bude ucinne 🙂
je to uplne normalne, proste ti dochadza energia... Ak nemas moznost dat ju na chvilu k mame, skus opatrovatelku alebo materske centrum. Vela mamiciek si tym prechadza a mozno prave aj toto je obdobie, ked davaju dietatko do jasli - potrebuju na chvilu vypnut, maju aj vycitky, to ano, ale zaroven uz nevladzu a pytaju sa stale dookola.. Som zla matka? Nie, nie si a nie su ani ony, len proste kazda sme ina a aj ja mam svoju druhu dcerku od roka v jaslickach. Preco? Presne pre toto iste, uz som nevladala, k tomu manzel cely den v praci, a ked dosiel vecer, uz vacsinou spala... Aj ked na mna mnohi pozerali, ze je to skoro a preco? Viem, ze to bolo to najlepsie rozhodnutie, zo zaciatku chodila len na dopoludnie, vystiskala ma, popoludni spala a potom sme sli von, hrali sa. Neboli sme unavene, vycerpane, tak nervozne. Ona sa pekne zahrala a ja som si oddychla a zaroven sa z casti vratila do prace, medzi ludi. Postupne dcerka sama chcela ostat dlhsie, bolo mi aj luto, ale bravala som si ju domov hned po spani.. Ale sme spolu rano, kym ide do jasli, potom poobede, vecer, cele vikendy. Som spokojna, ona tiez a nemyslim si, ze by som jej nieco uberala. A vzdy lespie ako k babke, kde by bola len s nou.. Naucila sa hrat sama, s detmi, je samostatna a pre mna je to pri 2 detoch ovela jednoduchsie 🙂 Prva sla do skolky v 2r tiez preto, lebo som uz nevladala, ale to mi manzel pomahal viac. Poznam aj mamicky, ktore idu z materskej do materskej, vyhovuje im to, ale su to take rodinne a kavickovske typy.. Stretavaju sa mamicky na pieskovisku, kavicke... Bohuzial, ja takyto typ nie som :( A zase mamicky, ktore su na tom rovnako ako ja alebo ty. Rano sa stretneme, prehodime par slov, poradime si a nepozerame sa na seba vycitavo, ze mame dietatko v jasliach. A viem, ze polka deti je tam nie kvoli financiam, ze mamicka musi pracovat, ale prave preto, ze uz nedokazala alebo nevladala byt doma s dietatkom. ale neodsudzujeme sam skor povzbudzujeme 🙂
hlavne musis byt trpezliva,pri prvom dietati je to uplne normalne a okrem toho tvoja dcerka je este mala 🙂 ,ja som mala tiez take pocity ked som porodila prvu,ale to vobec neznamena,ze si zla mama,jednoducho,ked sa ti da skus troche vypnut cez vikend,ked mas doma manzela,mne osobne pomohlo ked som mohla ist von trochu sa poprechadzat,len tak sama aby som si vycistila hlavu a uvidis,ze ked este trosku podrastie tak take pocity uz mat nebudes,este ti aj bude chybat,ked pojde na prazdniny ku tvojim rodicom alebo ku svokrovcom 😀