Asi som vyhorela
Ahojte. Mam prve dieta, ma onedlho rok ja som uz asi vyhorela. Doma som uz takmer rok a pol, kedze od zaciatku tehotenstva som bola PN. Chyba mi kontakt s ludmi. Ide aj o to, ze maly je neskutocne zivy, vkuse beha, vsade vylezie, chvilu sam neposedi, nezahra sa. Ja nic nestiham spravit, ked zaspi rychlo varim a uz je hore a opat ten isty kolobeh. Kym nelozil, nechodil, chodili sme kocikom na prechadzky, aj na 3h, no teraz neposedi v kociku, ani v aute. Spi len hodinku cez den. Manzel je stale v praci. Navyse mam zdravotne problemi s chrbticou, nevladzem sa rano postavit. Ale o to by neslo. Strasne sa o maleho bojim, ma dni, kedy nechce jest a ja uz stresujem. Odmieta pit, vkuse kontrolujem plne plienky. Bojim sa, ci neochorie. Vkuse som v strese a som na ten stres akoby sama. Strasne chcem vypnut, ale nedokazem. Chodim 2x tyzdenne cvicit na hodinu, nech mam zmenu, ale aj tak som cely cas myslienkami s dietatom. A potom pride vecer a ja len revem. Viem, ze sa nemam na co stazovat, ved mam zdrave dieta, ale ja niekedy fakt nevladzem. Vzdy som bola uzkostliva a teraz je to este horsie. Co robit? ☹
Mne vzdy pomoze sa socializovat. Chodit medzi ludi, chodili sme pozriet fontanu do mesta, potom do parku, pozriet koniky, detsky kutik...sprav si plan na chladnicku. Naplanuj si tyzden. Ak si v takom stave ze ani vstat z postele, chod za psychologom alebo psychiatrom.
normalne. prezivala som to podobne. ale postupne sa to zlepsi. si unavena a je to prirodzene, byt matkou je velka zmena oproti predoslemu zivotu, mne hrozne prvy rok chybala praca ( chacha) a kontakt s ludmi, nemo som pozerala do kocika na blabolajuce dieta, a cakala, kedy sa daco zmeni. je to uplne normalne co prezivas. vsetko chce cas.
presne co pises, akoby si pisala o mne. ja som dokonca do 2 rokov zapisovala co vypila co jedla a kedy kakala. no chore.
kazda tvrdi, sprav si druhe , je to ovela lepsie a o 3 dietati ani nevies.
mnoho zien je nas takych co to prve dieta hrozne az prehnane pozrujeme strachujeme sa. ale ver casom sa ti ulavi.
mne pomahalo kocikovat so susedami, rozoberali sme dni, a zistili ze mame podobne problemy, a pomohlo mi to, na odlahcenie.
Pri prvom dieťati je ten stres v podstate normálny. Nemáš skúsenosti, nevieš, co a ako, prečo plače, co ho bolí, co mu je atd.. Každá sme si tým prešli.
Ja si teraz hovorím, ze aké hlúposti som riešila a bála sa pri synovi,tiež som sa v kuse bála, ci nebude chorý, ci mu dačo nie je, pri dcere už som nebola taká úzkostliva, jednoducho deti budú choré (také sople, kašeľ a podobne myslím)aj budú mať modriny, spadnú, budú revat. Proste sú to deti, patrí to k nim
Kamošky nemáš nejaké blízko? Rodina? Keby niekto prišiel aspoň 1x do týždňa na hodinu, dve, aby si nebola len sama s dieťaťom a mala aj kontakt s dospelym človekom?