Ukončenie tehotenstva s diagnózou Downov syndróm

Ja áno, pred 9 rokmi. Tripple testy ukázali riziko 1:89, amniocentéza 100% potvrdila. V 21. Týždni som podstúpila ukončenie. Čo ta konkrétne zaujíma?

@annamalaga áno, bola som na amnio... :(

@mamke_sije bola som na preruseni, ale s inym syndromom - nezlucitelnym so zivotom.

A v kolkom si týždni ?

@klip0 20

@martina123s to ma veľmi mrzí, tiež máš za sebou ťažkú skúsenosť :(

@mamke_sije drzim palce, aby si to zvladla. Je to tazke, kludne ak chces, napis spravu.

Bola som v 21.tt VVV nezlučiteľna so životom.

Tiez mi bol potrvrdeny DS ...prerusenie som mala tesne pre 23tt ..bolo to ale v zahranici... viem ,ze rozhodnutie bolo spravne....

@alenamihal ďakujem 🙏

@martinka13 :(

@mamke_sije ano, veľmi ťažkú...

@mamke_sije Ahoj. Pýtaš sa len na tie, ktoré šli na potrat. Isto máš veľa svedectiev a rozhovorov s ľuďmi, ktorí maju dieťa s DS, verím, že si sa nerozhodla neuvážene, len proste ich svedectvá ťa nepresvedčili prijať tvoje dieťa. Ale možno práve tieto ženy ti ukážu tvoje dieťa v novom svetle 🙂 Jedna je tu z koňa. Jedna (z mnohých) z FB. No a potom pecka je platforma rodín a ich laické poradkyne - mamy s dieťaťom (aj) s DS.
https://www.platformarodin.sk/poradenstvo/laick...
https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=101...
Nemôžem splniť tvoju prosbu, ospravedlňujem sa, ale dlhujem to mojím priateľom s DS. Veľa vzájomnej lásky prajem.

@any_soj len by som podotkla, že je rozdiel starať sa o malé bábätko a o dospelého jedinca.

@sashabb nie som si istá, či rozumiem, čo tým myslíš... Ak ide o starostlivosť o dospelé dieťa - som za osamostatnenie v istom veku pre každé dieťa, pretože je to pre dobro rodičov aj (akokoľvek postihnutého) dieťaťa. V komunite s ľuďmi s mentálnym postihnutím, kde som žila, boli rôzni ľudia. Viacerí z nich prišli do komunity až ako dospelí. Dovtedy žili s rodičmi, ale proste v istom veku nastal čas posunúť sa ďalej, dostať nové možnosti, nové zážitky a skúsenosti - proste normálny život. Napríklad Francesco, prišiel do komunity niečo po dvadsiatke, mama ho navštevovala raz týždenne. Mentálny vek ani nie rok. Napriek tomu je darom pre všetkých, aj pre dobrovoľníkov z celého sveta. Učí ich (a mňa tiež) tomu, čo je podstatou života - milovať a nechať sa milovať. Mimochodom, jeho postihnutie nie je genetické. Downov syndróm naozaj nie je vážny problém. Vážny problém je napríklad poškodenie srdca, ktoré je možné pri ňom, ale sme v 21.storoci, medicína vie tieto veci riešiť dnes už bežnou operáciou. A teda naspäť k starostlivosti a otázke bývania a spol - žijeme v dosť vyspelej spoločnosti, kde zriadiť chránené bývanie či komunitu, finančne dotovanú štátom, naozaj nie je problém. Zvlášť ak na to mám minimálne 18 rokov času. Prípadný argument, že veď ale neviem, čo bude o 18 rokov - to teda naozaj neviem. Neviem, ani čo bude zajtra. Neviem, kedy moje zdravé dieťa, ktoré si urobím po potrate tohto chorého, dostane oveľa ťažšiu chorobu. Lebo proste diagnóza život je v konečnom dôsledku nezlučiteľná so životom a choroby a utrpenie je jeho súčasťou. Podstatné je, čo urobím so spoločným časom, ktorý som dostala. Milovať a byť milovaný. Inak - keď sme si brali syna do pestúnskej starostlivosti, niektorí nás varovali, že to nemáme robiť, lebo nevieme, kedy nam ho vezmú, ako dlho bude môcť s nami byť, že oveľa lepšie je adopcia alebo teda biologické dieťa. Rok po prijatí syna do pestu nám zomrela dcéra tesne pred pôrodom. Aj tu sa krásne ukázalo, ako život nemáme v rukách. Náš pestúnsky syn je s nami dlhšie než bio dcéra. A adopcia - v tom období si naši priatelia adoptovali syna - po pár mesiacoch sa ukázala veľmi vážna choroba, ktorá im ho skoro zabila. Proste my nemáme takéto veci v rukách. Nemáme moc nad životom. Preto podľa mňa treba dobre zvážiť, či máme mať moc nad smrťou.

@any_soj Je od Vás veľmi pekné a ľudské,že ste sa snažili poukázať v tejto debate aj na tú krásnu stránku tejto genetickej odchýlky napriek tomu ,že autorka diskusie chcela vedieť názor jednej strany.
Preto nebudem reagovať na doskusiu, ale na váš príspevok a verím, že možno niektorej z budúcich mamičiek to prispeje k správnemu rozhodnutiu. Sama mám dieťatko s Dawnovým syndrómom a tiež som bola postavená v 20 týždni pred rozhodnutie ,,byť či nebyť. "Nakoľko mám už svoj vek a čosi v živote odskakané, viem,že nikdy nič nie je dokonalé, život nejde podľa predstáv. Dostávame výzvy a prechádzame búrkami. Buď sa necháme zlomiť, alebo to prekonáme.
Neľutujem rozhodnutie, ktoré som spravila ,pretože som dala šancu na život kúsku zo seba samej. Každým dňom ma mení, mení postoje ostatných okolo,pohľady na inakosť. Už teraz som na ňu hrdá a milujem ju celým svojím srdcom.Možno sa niekedy netreba toľko báť, ale chápem, že je iné pozerať sa na svet v 20ke,30ke,40ke...Možno je lepšie prijať veci tak ako prídu,akceptovať a rešpektovať život...Ten nemá vždy len jeden odtieň, nie každý deň je slnečný, nie každé bábätko sa narodí dokonalé ako z reklamy, ale každé chce a potrebuje našu lásku a rešpekt.Na margo komentov, ktoré poukazujú na to,že je rozdiel starať sa o bábätko a dospeláka, z týchto detičiek vyrastajú pomerne schopní jedinci, ktorí často samostatne fungujú,aj bez sústavnej pomoci.
Každá mamička, ktorá stojí pred touto výzvou sa bude rozhodovať medzi strachom a láskou. A u každej zvíťazí niečo iné. Ja sa chcem poďakovať za tie ,za ktoré ste sa postavili vy .Ďakujem🙂

@mija131 ďakujem ❤️ za to čo píšete, aj za vaše rozhodnutie.