Ako ste prežili ďalšie tehotenstvo po potrate?

@domiso prechadzky...knihy...klud hlavne..vobec ale vobec na to skus nemysliet 😘

@domiso občas mám strach... ale ten prvý trimester som si povedala že veľmi neovplyvním.. akurát som si dávala väčší pozor.. keďže som potratila až v 22tt keď som cítila pohyby, teraz sa to snažím brat tak, že ak to maličké ma žiť tak bude a ak by sa malo niečo skomplikovať, dostanem príležitosť si to včas všimnúť a pomôcť MJ k životu.. ak žiť nemá aj keby som sa postavila na hlavu nezachránil ho... hoci je to veľmi ťažké niekedy keď už opäť cítim pohyby snažím sa myslieť pozitívne, viac plánujem a myslím na to čo bude keď sa narodí a snažím sa nepripustiť so inú možnosť ☺️

mne pomohlo zamestnať hlavu niečím iným... práca, práca, práca ... 🙂

@korunka1
@kvecinka321
@willino1
@mimiqa Ďakujem Vám dievčatá snažím sa ale niekedy to na mňa doľahne 🙂

@domiso V strachu :D Najhorsie je prejst cez ten tyzden, kedy doslo k potratu, alebo cez to vysetrenie, poradnu a potom sa ten strach vyrazne zmensi. A tiez sa snazim si vela predstavit, ake to bude, ked sa narodi v riadnom termine, zive a zdrave.

dávala som si malé ciele: 1. cieľ: aby bolo v maternici (bola som po mimomaternicovom...), 2. aby mali dobré genetické sono (dvojičky), 3. aby sme prežili 1. trimester...4. aby mali dobré výsledky z amniocentézy - až vtedy som dala okoliu vedieť, že som tehotná 🙂 5. aby už mali 1 kg - to už je šanca zachrániť bez následkov... 6. 1,5 kg to som už lietala v oblakoch 🙂 7. pád dole - aby nebol transfúzny syndróm 8. 2kg ťažká pohoda 9. čo keby sme potiahli čo najdlhšie - aby boli donosení 10. hospitalizácia - cieľ aj tak vydržíme čo najviac 3 v jednom 11. 37+0 cisársky - to už dáme ľavá zadná 11. nech nas čo naskôr pustia domov 12. a budeme sa kojiť a budeme ... 🙂 ale fakt je, že som to ťahala v práci čo najdlhšie... pracujem "hlavou" takže mi to naozaj pomohlo ...

ja som otehotenla presne rok od potratu..a cele druhe tehotenstvo som sa strachovala a neustale sa kontrolovala..zacalo mi uz z toho sibat..namiesto toho aby som si uzivala ze mi pod srdcom rastie krasny drobcek som vkuse len hladala na internete co vsetko sa moze stat a poriadne od strachu ani nespavala..a verim ze aj to bola pricina preco som musela v 36 tt porodit akutnou sekciou kedze som chytilia preeklampsiu..malá sa mi narodila s vahou len 1800 gramov kedze ju nedostatocne vyzivovala placenta..verim ze som si to vsetko sposobila tym zbytocnym stresovanim..takze ziadny strach..vsetko bude ako má byt..uzivaj si tieto krasne chvile a nemysli na zle.tak ako som to robila ja..teraz si zato nadavam..aj ked malinka ma uz 19 mesiacikov a je zdrava..za co som neskutocne vdacna..

Kazdy den som sa tesila ze uz sme zas o den dalej. A kazdy vecer som sa pomodlila a podakovala za to. Bola som pripravena na vsetko ale verila som ze to tentokrat vyjde. A robila som vsetko ako treba aby som aby potom nevycitala keby sa zas nieco stalo. Uz ked som zacala citit pohyby bolo to omnoho lepsie aj ked som stale do maleho stuchala ked sa chvilu nehybal😂
a neznasala som chodit na sono ale vzdy som sa ho nevedela dockat. Podla mna je to normalne ten strach tam uz je ale treba sa uvolnit a nejak mysliet na dobre

Ja to tiež práve prežívam. Som v 5tt, od zistenia a potvrdenia z krvi, som sa snažila to brať z nadhľadom, že sa aj tak stane, čo sa stať má. No teraz v noci, hrozný pocit (že sa nevyvíja) ma premohol a vôbec sa ho neviem zbaviť. Viem, že si tým nepomôžem, viem, že si robím sebe aj bábu zle...ale neviem sa toho strachu zbaviť. Práce mám dve, plus 2 školy, ale stále mám čas uvažovať aj nad týmto :-/