Všetko zlé je na niečo dobré...keď máš prácu, ktorá ťa miluje (4)

A teraz ukážem, čo je vo mne... Nesmierne som sa potešila, že si vybrali mňa, musím im dokázať, že neurobili chybu. 

Blížilo sa leto, pani S. prišla s požiadavkou na organizáciu denných táborov, skvelá príležitosť. Hoci som nebola nadšená z ich návrhov tematických týždňov a zameraním sa na kreatívne výtvory, vzala som to ako výzvu. 

Nevhodná poloha centra a začiatok táborov od 10.00 vzbudzoval v ľuďoch nevhodnú voľbu. Na jednej strane som to chápala, pokiaľ človek nemal auto nevedel dieťa dopraviť do tábora. Pre nízky záujem sme pridali možnosť vyzdvihnutia deti priamo v meste a následný spoločný presun do centra. Efekt bol aj tak veľmi nízky. 

Leto sa skončilo a prišla ďalšia výzva, skĺbiť prácu na krátky/dlhý týždeň a denné štúdium na vysokej škole. Záchranou mi bola kolegyňa na druhej smene, ktorá ochotne vzala dni kedy som mala školu a ja som vzala víkendy. 

Všetko sa zdalo ideálne, super práca dokonca celkom slušne ohodnotená, perfektné kolegyne...radosť chodiť do práce. Moja idylka sa rozplynula po pár mesiacoch, keď v kolektíve  začala vládnuť napätá atmosféra. A tu sa potvrdili slová, ktoré som počúvala dokola - radšej robiť so 100 chlapmi ako v babskom kolektíve. 

Intrigy, donášanie, ohováranie sa stalo rutinou súčasťou každej smeny. Doslova som pri každom rozhovore tŕpla aby som nepovedala viac ako je treba alebo aby si niekto moje slová nevysvetlil inak. Už to nebola tá uvoľnená atmosféra, miesto kde sme si všetci rozumeli a často si zo seba robili srandu.

Snažila som sa ignorovať situáciu a správať sa prirodzene, týždne plynuli a akoby sa všetko začalo nejako upravovať. Medzi rečou pani S. spomenula, že uvažuje nad odchodom. Mladá a naivná aj tak by som sa vtedy mohla nazvať, keď som pomyslela na miesto manažérky, ktorá mala na starosti 4 prevádzky v 3 mestách. Neviem, či na podnet pani S. alebo z iného dôvodu majitelia sa rozhodli, že našu prevádzku prevezme niekto iný. Očakávala som, že to bude majiteľova žena, ale vedúcou prevádzky urobili jednu zo zamestnankýň. Pani B. bola jednoduchá dedinská žena po materskej, ktorá bola rada že našla prácu. Nehovorím, pracovala pilne, snažila sa dodržiavať všetky pokyny a pravidlá, bola dobrou voľbou z pohľadu majiteľov. Ale nie najlepšou voľbou z pohľadu zamestnancov. 

Poznáte to príslovie " h*vno vyskočí na poličku a myslí si, že je koláč?! " Na pani B. to sedelo ako uliate, žena bez skúseností organizovania prevádzky nás poúčala ako máme veci robiť "správne" , ako máme dodržiavať pravidlá a bonbónik pre detské centrum bolo to, že na prvé miesto postavila obsluhu kaviarne a nie animácie pre deti. Aby toho nebolo málo majiteľ mal informácie o každom našom pohybe, donášanie, sliedenie, strhávanie z platu a krátenie odmien je len úlomok z jej praktík. Už vtedy som mala povedať dosť. Lenže opäť sa blížilo leto a ja som už mala skvelý program na prázdniny. 

Keďže tábory na našej prevádzke nevzbudil veľký záujem navrhla som tematické jednodňové aktivity - športový deň, vedomostný deň, kreatívny deň... Pani B. sa od začiatku tento návrh nepáčil a bojovala za celotýždňové tábory, majiteľ bol však na mojej strane. Lenže ona si stále išla svoje, že to nie je dobrý nápad...Tu sa začal môj osobný boj proti pani B. a začala som si hľadať inú prácu. 

Prázdninové dni boli pre mňa doslova zázrak , všetko bolo super, na jednom dni som mala Jakubka, dieťa ktorému vďačím zato kde dnes som.