Ako zázrakom som spoznala Jakubkovu staršiu sestru, ktorá ho prišla počas dňa skontrolovať. Bola to náhoda alebo osud. Vďaka jeho vyrečnosti ( že oni budú mať viac trampolín a lepšie vybavenie) som zistila, že Jakubkova sestra má veľa spoločného s novovznikajúcim detským kútikom v centre mesta. Kolegyňa ju oslovila a vymenili sme si kontakty.

Leto sa skončilo, z potencionanej novej práce sa však nikto neozýval. Tu som už dlhšie nemohla byť. Môj pohár trpezlivosti pri ďalšej prekazenej akcií vykypel a dala som výpoveď. Majiteľ sa má ešte snažil presvedčiť, ale ja som už mala všetkého dosť. Nebudem viac márnit čas, pôjdem tam kde moje úsilie ocenia. 

Opäť naivita...snažila som sa nájsť prácu, ale všade ich odrádzalo denné štúdium. Nakoniec po niekoľkých neúspešných pohovoroch som to vzdala a rozhodla sa, že vyskúšam ponúknuť opatrovanie detí. Už v prvý deň inzerátu som mala veľa ohlasov,asi som natrafila na dieru na trhu. Vybrala som si rodinu, ktorá bývala v meste aby som nemusela cestovať. Prvé stretnutie prebehlo super, milá mamička aj deti super, na moje prekvapenie deti majú presne stanovený čas na hry na PC a pozeranie TV.  Perfektné, mám možnosť vymýšľať hry, úlohy alebo tvoriť. 

Dohodli sme si prvé skúšobné stráženie, keď rodičia išli na večeru, všetko prebehlo v poriadku, ďalšie stráženie bude v prípade že chlapci ochorejú, čo býva dosť často načo má mamička upozornila.

Neprešiel ani týždeň a už som s chalanmi stavala lego v detskej izbe, toľko Lega pokope som snáď videla iba v Dráčiku. Po týždni sme sa perfektne skamarátili. Chalani boli super, slušní, kamarátsky, milovali hry aj keď sa ma snažili ukecať aby mohli byť dlhšie na PC, vždy som vymyslela niečo ako ich odlákať. Boli super a rada som s nimi trávila čas ale ....

Týždne ubiehali a mne začala chýbať stará práca, tak veľmi som po nej túžila, a tak ľahko som sa jej vzdala. Ale čo som mala robiť? Nemám rada faloš a aj moje ego utrpelo pád, keď moje nápady nikto neocenil, dokonca vysmial. Dva roky som strávila budovaním svojho animatorského mena v danej spoločnosti a aj tak to bolo zbytočné. 

Ale vlastne nie celkom....čo mi táto práca dala? Viem, že mám rada deti, naučila ma bojovať za svoje presvedčenie (aj keď neovplyvnia situáciu) prebudila vo mne vlnu kreativity a presvedčila ma o tom, že opäť raz študujem zlý odbor. Hoci som od základnej školy túžila byť učiteľkou v materskej škole, na poslednú chvíľu som zmenila plány s išla študovať ekonomiku s účtovníctvo. Po strednej som plánovala študovať učiteľstvo odborných predmetov a opäť to nevyšlo, lebo v roku keď som mala nastupovať odbor zrušili. 

Nevedela som, čo budem vtedy robiť. Až kým jedného dňa nezazvonil telefón s neznámym číslom : " Dobrý môžete prísť zajtra do práce?" Do akej práce, veď ja prácu nemám! Teda okrem občasného stráženia deti.

A teraz ukážem, čo je vo mne... Nesmierne som sa potešila, že si vybrali mňa, musím im dokázať, že neurobili chybu. 

Blížilo sa leto, pani S. prišla s požiadavkou na organizáciu denných táborov, skvelá príležitosť. Hoci som nebola nadšená z ich návrhov tematických týždňov a zameraním sa na kreatívne výtvory, vzala som to ako výzvu. 

Nevhodná poloha centra a začiatok táborov od 10.00 vzbudzoval v ľuďoch nevhodnú voľbu. Na jednej strane som to chápala, pokiaľ človek nemal auto nevedel dieťa dopraviť do tábora. Pre nízky záujem sme pridali možnosť vyzdvihnutia deti priamo v meste a následný spoločný presun do centra. Efekt bol aj tak veľmi nízky. 

Leto sa skončilo a prišla ďalšia výzva, skĺbiť prácu na krátky/dlhý týždeň a denné štúdium na vysokej škole. Záchranou mi bola kolegyňa na druhej smene, ktorá ochotne vzala dni kedy som mala školu a ja som vzala víkendy. 

Všetko sa zdalo ideálne, super práca dokonca celkom slušne ohodnotená, perfektné kolegyne...radosť chodiť do práce. Moja idylka sa rozplynula po pár mesiacoch, keď v kolektíve  začala vládnuť napätá atmosféra. A tu sa potvrdili slová, ktoré som počúvala dokola - radšej robiť so 100 chlapmi ako v babskom kolektíve. 

Intrigy, donášanie, ohováranie sa stalo rutinou súčasťou každej smeny. Doslova som pri každom rozhovore tŕpla aby som nepovedala viac ako je treba alebo aby si niekto moje slová nevysvetlil inak. Už to nebola tá uvoľnená atmosféra, miesto kde sme si všetci rozumeli a často si zo seba robili srandu.

Snažila som sa ignorovať situáciu a správať sa prirodzene, týždne plynuli a akoby sa všetko začalo nejako upravovať. Medzi rečou pani S. spomenula, že uvažuje nad odchodom. Mladá a naivná aj tak by som sa vtedy mohla nazvať, keď som pomyslela na miesto manažérky, ktorá mala na starosti 4 prevádzky v 3 mestách. Neviem, či na podnet pani S. alebo z iného dôvodu majitelia sa rozhodli, že našu prevádzku prevezme niekto iný. Očakávala som, že to bude majiteľova žena, ale vedúcou prevádzky urobili jednu zo zamestnankýň. Pani B. bola jednoduchá dedinská žena po materskej, ktorá bola rada že našla prácu. Nehovorím, pracovala pilne, snažila sa dodržiavať všetky pokyny a pravidlá, bola dobrou voľbou z pohľadu majiteľov. Ale nie najlepšou voľbou z pohľadu zamestnancov. 

Poznáte to príslovie " h*vno vyskočí na poličku a myslí si, že je koláč?! " Na pani B. to sedelo ako uliate, žena bez skúseností organizovania prevádzky nás poúčala ako máme veci robiť "správne" , ako máme dodržiavať pravidlá a bonbónik pre detské centrum bolo to, že na prvé miesto postavila obsluhu kaviarne a nie animácie pre deti. Aby toho nebolo málo majiteľ mal informácie o každom našom pohybe, donášanie, sliedenie, strhávanie z platu a krátenie odmien je len úlomok z jej praktík. Už vtedy som mala povedať dosť. Lenže opäť sa blížilo leto a ja som už mala skvelý program na prázdniny. 

Keďže tábory na našej prevádzke nevzbudil veľký záujem navrhla som tematické jednodňové aktivity - športový deň, vedomostný deň, kreatívny deň... Pani B. sa od začiatku tento návrh nepáčil a bojovala za celotýždňové tábory, majiteľ bol však na mojej strane. Lenže ona si stále išla svoje, že to nie je dobrý nápad...Tu sa začal môj osobný boj proti pani B. a začala som si hľadať inú prácu. 

Prázdninové dni boli pre mňa doslova zázrak , všetko bolo super, na jednom dni som mala Jakubka, dieťa ktorému vďačím zato kde dnes som.

Keď sa zamyslím spätne, často som chodila zaskakovať za jednu kolegyňu, veľakrát som zdrhla zo školy aby som mohla ísť do práce. Nejako som si to neuvedomovala, ani som si nespajála súvislosti a dokonca som ju pochválila že schudla, ten trapas, keď nám pár dní nato oznamila, že je tehotná.

Bola to pre mňa veľká príležitosť, myslela som si, že to bude jednoduché. Keď som sa rozprávala s kolegyňou, že by som ju rada nahradila počas materskej, tak sa jej uľavilo bála sa ako bude vedenie reagovať, ale keď mala za seba adekvátnu náhradu bolo to hneď jednoduchšie. Ona čakala na vhodnú príležitosť aby oznámila svoje tehotenstvo a ja na svoju príležitosť ponúknuť sa ako zamestnanec na trvalý pracovný pomer. Lenže nebolo to také jednoduché ako sme si predstavovali...

Aj napriek mojej ponuke sa rozhodli prijať ešte jednu animátorku a dali nám 3 mesiace na skúšku aby sa rozhodli, ktorú z nás si nechajú ako TPP. Mala som výhodu poznala som terén, kolegov, milovala som to tam - mala som silnú motiváciu, aby som mala prácu, ktorá ma baví. Vždy som tvrdila, že nebudem robiť prácu, ktorá ma nenapĺňa a to ma poháňalo. 

Týždne ubiehali a ja som sa necítila sama sebou, veľa veci som robila nasilu, všetko som plánovala, snažila som sa zaujať. Odpozorovala som techniky aj od ďalšej animátorky, tá sa sústredila na prihováranie  sa a očarenie rodičov a detí si omotala lizatkami. Zistila som, že moja cesta tadeto nevedie. Vôbec som nebola so sebou spokojná.

Zlom prišiel, keď som organizovala MDD, vtedy som robila všetko spontánne tak ako som  to v tej chvíli cítila a užila som si to. Uvedomila som si, že prehnaná snaha môže byť na škodu. Radšej budem spokojná so svojím výkonom ako sa hrať na niečo, čo nie som. 

A predsa podarilo sa...dosiahla som svojj cieľ, vybrali si mňa. Prekvapilo ma však to, že chceli trvalý pracovný pomer ponúknuť aj môjmu frajerovi. Našťastie si uvedomili, že pri systéme krátky/dlhý tyzden by sme sa vlastne vôbec nestretávali. 

Hurá nastupujem...

Prvý deň v práci a rovno kontrola z inšpektorátu práce, chvalabohu všetky dokumenty sedia a mňa čaká prvá úloha. Maskot slona a leva už leží v kúte a čaká kedy sa do neho spolu s ďalšou brigadničkou oblečieme. Vonku posledný októbrový deň, nie zrovna najteplejší, a my sa prechádzame len v jednej vrstve oblečenia a tenkom plyšovom kožuchu s veľkou a ťažkou zvieracou hlavou a snažíme sa zaujať najmenších návštevníkov novootvorého nákupného centra. Komunikácia medzi nami viazne, nakoľko maskot nie je nato vstavaný alebo skôr povedané ušitý. Hoci sa veľmi nerozprávame zimu pociťujeme rovnako a zamierime späť do teplého centra. 

Pre niekoho je 10 minút málo a pre niekoho až príliš, pani S. nie je nadšená tým, že sme sa po skoro 2 hodinovej vychádzke prišli ohriať a opäť nás posiela von. Tu sa mi potvrdzuje môj prvý postreh ešte z pracovného pohovoru, pani S. nie len pôsobí, ale aj je prísna. 

Ďalší deň ma čaká tá istá úloha, ale s inou brigadničkou. Tá je od začiatku so všetkým nespokojná, prešlo pár minút a bola jej zima , hlava je pre ňu veľmi ťažká, a možno aj bola, ale ja som si už zvykla. Stačí pretrpieť prvý otvárací víkend a tohto maskota už neuvidím. Aj tu som sa opäť mýlila. 

Po pár víkendoch som bola zaučená a fungovala skoro na 100% minimálne pri deťoch, čo sa týkalo výpomoci na bare, to už bola iná kapitola. Hoci kávu milujem, mala som pocit, že ja a kávovar nebudeme nikdy kamaráti. 

Moje prvé stretnutie s majiteľmi, celkom prijemní ľudia, avšak dali najavo svoje požiadavky - 100% zodpovednosť a bezpečnosť detí je prioritou. Zodpovednosť som zobrala vážne nakoľko ma čakala moja prvá veľká akcia - Mikuláš. Chcela som, aby bolo všetko identické, potrebovali sme do kostýmu chlapa. Blikla mi kontrolka a dohodila som frajera, úlohy sa zhostil lepšie ako profesionál...nebola to jeho jediná úloha v centre. Dnes už ani neviem, či vôbec absolvoval pracovný pohovor, ale nastúpil ako animátor. 

Nasledujúce víkendy ubiehali a ja som sa tak ponorila do práce, že veľakrát som vzala aj smeny za ostatných a prečo nie, tá práca má napĺňala a napĺňa ma dodnes. Milovala som to nespočetné množstvo možností, ktoré mi kútik ponúkal - možnosť sebarealizacie, využitie kreativity a v neposlednom rade možnosť vypustiť svoje detské JA. 

Okrem víkendov som občas zaskočila aj za choré kolegyne cez týždeň. Vyšší príjem vo mne vzbudzoval potrebu osamostatniť sa a vtedy prišla tá informácia...

Keď som išla na svoj prvý vážny pohovor, na brigádu o ktorú som mala naozaj záujem, nie tie trápne detské brigády na roznos letákov, či prácu v sklade...hlavou sa mi vírilo milión myšlienok, že tú prácu chcem a musím získať. Vtedy sa to celé začalo...ani len som netušila ako mi jeden pracovný pohovor zmení život. 

Kráčam luďoprázdnym nákupným centrom a smerujem do kaviarne, kde už na mňa čaká prísne vyzerajúca pani. Po pár zdvorilých slovách a predstavení Pani S., manažérka spoločnosti, na mňa spustí celý koncept fungovania zábavných centier. Ja mierne vystresovaná 19 ročná čerstvá vysokoškoláčka, len s úsmevom prikyvujem. Niekto by si povedal, čo môže byť náročné na hraní sa s deťmi. Hoci mám za sebou 4 roky práce s deťmi, stále nie som presvedčená že je to jednoduché. Po mojom predstavení a zodpovedaní otázok, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani špeciálnu agent FBI. pani S zhodnotila, že som jediná kandidátka, ktorá spĺňa požiadavky. Po týchto slovách som bola presvedčená, že to miesto dostanem, no na moje prekvapenie sme rozhovor ukončili tým, že sa ozvú vybraným kandidátom.  

Cestou domov mi opäť hlavou víria myšlienky, tentokrát sú to myšlienky sklamania. Niekoľko najbližších dní trávim hľadaním inej brigády, ale stále sa neviem zbaviť pocitu že lepšiu ponuku nenájdem. 

Zvoní telefón, číslo neznáme, žeby kuriér, ale balíček som objednala len včera. Váhavo zdvíham telefón a očakávam ponuku bambusových ponožiek. Skladám telefón. 

Ozvali sa. 

Oznámili mi, že ma čaká ďalšie kolo výberového procesu, tentokrát praktické školenie s profesionálnym animátorom, od jeho rozhodnutia závisí, či má príjmu.

Cestujem do iného mesta, v hlave opäť myšlienky " Zvládnem to? Je táto práca naozaj pre mňa ?" Vstupujem do nákupného centra a som milo prekvapená, okrem mňa je tu ďalších zopár vystresovaných dievčat, ktoré nevedia, čo ich čaká...

A je po. Všetko išlo až príliš hladko, 8 hodinový kurz animácie mám za sebou. Pri maľovaní na tvár ma moje absolvovanie výtvarného kurzu v základnej umeleckej škole teda vôbec nezachránilo a  dosť to pokulhávalo...ale môj celkový dojem z môjho výkonu - som so sebou spokojná. Kurz mi síce neponúkol nejaké gigantické nápady na tvorbu animačných aktivít, ale tak aspoň ma nakopol, že veci sa dajú robiť aj inak, a že nie vždy ten čo školí má pravdu. A tu sa začal ďalší príbeh s agentúrou Stagemen, čakala som že toto je moje prvé aj posledné stretnutie s nimi...no hlboko som sa mýlila.