Vravel si, že v stredu... #8

Dnes som uzavrel spisy, takže súd sa nebezpečne blíži. Dúfam, že bude až po novom roku, hoci Vianoce tak či tak nestrávim ako by som chcel. Veľmi mi nezdvihli náladu otázkou, koľko by som si predstavoval trest. Pred tým sa totiž musíme nejako dohodnúť s prokurátorkou. Povedal som, že do dvanásť beriem. Hoci nie je veľmi príjemné si povedať, že strávim dvanásť rokov v base a to budem ešte rád, pretože inak som v rozmedzí medzi pätnásť až dvadsať. Ale vraj sa to budeme snažiť stlačiť na desať. To je minimum.

Ďalšie listy už chodili z inej adresy. Matej dostal 16 rokov. Trvalo mi približne rok, kým som si uvedomila, že vedľa mňa spávať nebude. 

Za rok sa dá stihnúť veľké množstvo osobnostných pádov a zlyhaní, čoho som bola ukážkovým príkladom. Prvých pár mesiacov som iba pila, čo ma pripravilo o prácu a akékoľvek zázemie. Moji priatelia so mnou už nemali prečo komunikovať a mamička sa naučila žiť bez psychicky nestabilnej dcéry s tendenciou obhajovať kriminálnikov a čím ďalej tým viac osočovať právny systém a neprimerane vysoké tresty. 

Pred tým, ako ma stihli vyhodiť, mi kolegyňa povedala, že musím padnúť až na samé dno, aby som sa mohla odraziť a tak som sa rozhodla namieriť k nemu čo najkratšou cestou. Nebolo to až také ťažké. Bezmocnosť spojená so stále intenzívnejšími výčitkami a pocitom zodpovednosti za nie len môj ale aj Matejov skazený život ma ku dnu priam doslova zatlačili. 

Zostala som sama. Pretože som sa tak rozhodla. Nikto mi nerozumel a nikto mi nechcel pomôcť. Jana mi v poslednom telefonáte povedala, že sa už mám na to vysrať a prestať odpovedať na listy, lebo si len ubližujem. Vraj pre ňu už Matej neexistuje a nechce, aby v nej mal akékoľvek útočisko a mala by som sa k tomu postaviť rovnako, aby som sa vyhla prípadným nepríjemnostiam a životným komplikáciám, ktoré ak neprídu teraz, prídu o šestnásť rokov. 

Matej sa snažil nájsť riešenie, ako by sme sa mohli vídať a keďže návštevy mal povolené iba pre dvoch ľudí, navrhol mi zájsť na úrady a získať tam potvrdenie, že som jeho zákonná družka, s tým by to vraj šlo. O pár dní prišiel ďalší list, v ktorom stálo, že budúci nesvokrovci sa rozvádzajú, nesvokra sa sťahuje za hranice, aby od všetkého ušla a nesvokor si medzičasom našiel milenku. 

S útekom Matejovej mamy od faktu, že niekedy v živote porodila syna, sa na navštívenke uvoľnil riadok pre druhé meno. Problém vyriešený. 

List s ponukou dopísať moje meno na zázračnú hodinovú vstupenku do pekla prišiel ešte dvakrát. V poslednom stálo, že to príliš dramatizujem a ak za ním chodiť nechcem, tak mu to mám jednoducho povedať. Vraj sa vo svete, kde jeden druhému podpáli hlavu a ani sám nevie prečo, zatiaľ čo vedľa si niekto vylieva kanvicu vriacej vody na hlavu a miesto tabaku sa fajčia žmolky z deky, naučí žiť aj keď toho nebudem súčasťou. 

Odpísala som mu, že by urobil lepšie, keby si to pred rokom v tom červenom aute napálil niekam do stromu. 

Vtedy som dosiahla svoje absolútne dno.