Vravel si, že v stredu... #7

„A bol veľmi smutný?“ spýtala sa Jana po trojminútovom mlčaní.

O mojej návšteve vo väzení som nikomu nepovedala. Jana a niektorí Matejovi kamaráti vedeli, že si s ním píšem, ale až dodnes nikto nevedel, že som sa s ním od zatknutia aj osobne stretla. Neviem, či som sa hanbila, alebo som to chcela iba vytesniť. Stretnutie s milovaným cez sklo a telefón bolo zvláštne. Neviem... nevedela som, čo povedať.

Vedľa mňa sedel môj nesvokor a pýtal sa svojho syna, obvineného z vraždy, či im dobre varia, či je v izbe veľká zima, akých má spolubývajúcich. Nestranný pozorovateľ by si mohol myslieť, že Matej je v letnom tábore. Aj jeho odpovede tomu nasvedčovali. Dozvedeli sme sa, že na izbe má veľkého chlapa, s ktorým je celkom sranda a že večere sú hnusné, ale dá sa to vydržať...

Najväčšiu emóciu zo stretnutia vysielala moja nesvokra, ktorá stála meter za nami, pozerala do zeme a mlčala. Nepovedala jediné slovo, nepoložila jedinú otázku. Možno by mu najradšej fliaskla jednu otcovskú, no cez sklo to nešlo. Možno sa len snažila neplakať. Vlastne na mňa neprehovorila jediné slovo za celý čas, odkedy sme sa stretli, až pokým sme sa rozlúčili. Ani neviem aký má hlas.

A ja? Toľkokrát som si prehrávala v hlave, ako bude prebiehať toto stretnutie. Toľko scenárov sa vo mne odohralo od tej hlúpej SMS-ky. Toľko otázok, toľko výčitiek, toľko lásky a strachu a nespravodlivosti, ktorú som cítila. A keď sa to naozaj stalo, neprišlo nič. Ani len jediným slovom nikto z nás nespomenul dôvod prečo sme vlastne tu. Ani jedna otázka, ani jedna žiadosť o vysvetlenie. Ani jedna slza. Nič.

„Nie Janka, nebol smutný. Bol taký ako vždy. Len v oranžovom.“